Kto je to literárny kritik?
Chcem sa zaoberať tým, čo iní nazývajú „literárnou kritikou“ a v tejto súvislosti chcem reagovať na Šrankov posledný polemický text Neznesiteľnosť, ktorý sa objavil v literárnej prílohe týždenníka Slovo (č. 45, 2003, s. 11). Formulujem v bodoch námietky a otázky: 1. Predovšetkým, kto sú tí „mladí kritici“ a kde sú tie „prachy“ – kde je to „koryto“? Pri čítaní Šrankovho článku som mal dojem, že čítam správy z inej planéty a to hlavne vtedy, keď autor spomína, že si „mladý kritik“ môže zarobiť, ba sa aj „nabaliť“. V inej polemike iný kritik naznačil, že neúmerne veľa publikujem a ak dám potom toto do súvislostí so Šrankovým postrehom, znamenalo by to, že mám doma niekde pod posteľou dosť tučnú pančuchu so zarobeným prvým miliónom. Ale nie je to tak. Niekde bude zrejme chyba; zrejme ešte dosť „nevyciciavam“ našich spisovateľov, alebo asi stojím pri zlom „koryte“. Ak Jaroslav Šrank vie, kde by som sa mohol veľmi ľahko „nabaliť“, nech mi to „dupkom“ povie, nech sa aj ja postavím do radu. Skrátka nerozumiem, o čom a o kom Jaroslav Šrank píše. Z mojej skúsenosti viem, že literárne časopisy niekedy veľmi rady zabudnú, že vyplácajú vôbec nejaký honorár. 2. Šrank zdôrazňuje, že „mladí kritici“ píšu tak, aby si nikde nikdy úplne nezavreli dvierka. Podľa mňa je to práve naopak: skôr „starí harcovníci“ (aby som ostal pri terminológii Jaroslava Šranka), ktorí sa navzájom potľapkávajú po chrbtoch, berú „literárnu kritiku“ ako „funkčnú prevádzku“, ako „promiskuitný priestor“, kde kritici ostávajú a prichádzajú nové knihy, ba niekedy sa literárni vedci navzájom dohodnú, že si navzájom zrecenzujú vedecké publikácie, lebo inak by si ich nikto ani nevšimol – tomu už hovorím „súlož na verejnosti“. 3. Nemyslím si, ako Jaroslav Šrank, že literárne časopisy uverejňujú „hocikomu hocičo“ („Mladý kritik by zo seba musel vysúkať riadnu hlúposť, aby po nej nejaký redaktor slovenského literárneho časopisu, ktorému hrozí, že ostane bez príspevkov, nechmatol“, s. 11). Toto tvrdenie je príliš pritiahnuté za vlasy, aj keď možno malo za účel vyvolať reakciu. Nie je to zas len vyjadrením osobnej skúsenosti, ale i vyjadrením viery v prácu redaktorov literárnych časopisov alebo literárnych príloh: myslím tým hlavne na S. Repar (Romboid), R. Passiu (Slovenský rozhlas), J. Štrassera (Domino), P. Macsovzského (Slovo). 4. Ak je reč o triviálnom každodennom fungovaní „literárnej kritiky“. Osobne sa nestotožňujem s chápaním „literárnej kritiky“ časopisu RAK, šefredaktora pána Braňa Hochela: my si u vás objednáme recenziu, zašleme knihu, vy napíšete peknú recenziu a nezabúdajte, ako sa v poslednom e-mailovom obežníku píše, platíme naozaj dobre. Neodmietam túto formu práce „literárneho kritika“ (len jej absolútne nerozumiem), ale mne tento biznis akosi nie je po chuti. (…) Čo je to byť „literárny kritik“? Alebo: ako sa stáva literárny kritik? Ak formulujem cez metafyzický slovník otázku kto je to literárny kritik, robím to skôr ironicky. Nejde mi o postihnutie povahy alebo podstaty literárnej kritiky, ale skôr o pomenovanie problému. Akú funkciu má dnes literárna kritika, a tým pádom čo môžeme a chceme očakávať od práce literárneho kritika? A predovšetkým: kde sú hranice literárnej kritiky? kto ich určí? atď. Keď vo svojom prehovore používate spojenie slov „literárna kritika“ alebo „literárny kritik“, tak viete presne, o čom hovoríte, alebo používate tieto výrazy zo zvyku, pre uľahčenie komunikácie? Sú to hlúpe otázky? Ak áno, tak prečo? Ak nie, tak prečo? Jaroslav Šrank nemlčí. Jaroslav Šrank provokuje. Som vďačný Jaroslavovi Šrankovi za jeho text, aj keď v mnohom s ním nesúhlasím. (redakčne krátené)
