Reklama
Reklama

Jeden z antisemitských mýtov

Prednedávnom v Nemecku vylúčila strana CSU zo svojich radov poslanca, ktorý v sneme vyslovil tvrdenie, že nielen Nemci nesú vinu za holokaust, ale rovnako Židia nesú vinu za zločiny boľševizmu v Rusku. O niečo neskôr sa istý maďarský advokát, ktorý obhajoval skupinu neonacistov, spýtal sudkyne, ktorá ich súdila, či nie je Židovka.
Počet zobrazení: 1432
23-m.jpg

Prednedávnom v Nemecku vylúčila strana CSU zo svojich radov poslanca, ktorý v sneme vyslovil tvrdenie, že nielen Nemci nesú vinu za holokaust, ale rovnako Židia nesú vinu za zločiny boľševizmu v Rusku. O niečo neskôr sa istý maďarský advokát, ktorý obhajoval skupinu neonacistov, spýtal sudkyne, ktorá ich súdila, či nie je Židovka. Pokiaľ ide o holokaust, otvorene voči nemu vystúpila iba nepatrná časť Nemcov, väčšina prinajmenšom mlčala. Kým pojem Nemec je jasný, ide o občana Nemecka, pojem Žid až taký jasný nie je. Odpoveď na túto otázku má dokonca tri aspekty. Koho považujú za Žida príslušníci židovskej náboženskej obce, koho považuje za Žida okolie, v ktorom istá osoba žije, a nakoniec, kto považuje za Žida sám seba. Do 19. storočia problém viac-menej neexistoval. Židmi boli vyznávači judaistického náboženstva. V niektorých krajinách mohli žiť v postavení neplnoprávnej menšiny, z iných ich vyhnali. Ak niekto nechcel byť Židom, stačilo sa dať pokrstiť. V 19. storočí pojem Žid však prestáva byť vymedzovaný nábožensky a začína byť chápaný rasisticky. S takouto koncepciou prichádza Francúz Joseph Gobineau a Angličan, ktorý sa neskôr presťahoval do Nemecka, Houston Chamberlain. Na norimberskom procese sa nacistický ideológ Alfred Rosenberg hájil tým, že antisemitský rasizmus nebol jeho výmyslom či výmyslom Nemcov, ale spomínaných osôb. Povestné nacistické norimberské zákony, ktoré mali dať právny základ holokaustu, za Žida považovali osobu, ktorá mala aspoň troch prarodičov vyznávačov judaistického náboženstva. Tí, ktorí mali menší počet takýchto predkov, boli považovaní za diskriminovaných miešancov. Norimberské zákony však na druhej strane umožňovali, aby mohli byť niektoré osoby vyňaté spod platnosti týchto zákonov. Každý nacistický predák mal „svojich Židov“, dokonca aj vykonávateľ holokaustu Eichmann. Bola tu však pozoruhodná výnimka, v prospech kohokoľvek odmietal intervenovať už spomínaný Alfred Rosenberg. Postavenie Židov v stredoveku Aj v krajinách, kde smeli vyznávači judaistického náboženstva žiť, boli podrobení mnohým obmedzeniam. Napríklad mohli bývať iba vo vyhradených mestských štvrtiach, getách, nesmeli vykonávať niektoré povolania a často boli obeťou pogromov. Kresťanstvo počas stredoveku zakazovalo prijímať za pôžičky úroky, preto boli niektorí Židia v dnešnej terminológii bankármi. Iní zasa boli obchodníkmi či lekármi. Dôvodom stredovekého antisemitizmu bola nielen údajná vina všetkých Židov na ukrižovaní Ježiša Krista, ale aj to, že židovskí bankári často požičiavali peniaze na vysoké úroky. Ak sa niektorému feudálovi nechcelo pôžičku splatiť, často nechal zinscenovať pogrom. Postavu takéhoto stredovekého bankára napríklad popísal spisovateľ Lion Feuchtwanger v románe Žid Süss. William Shakespeare v slávnej hre Kupec benátsky vykreslil postavu Shylocka, ktorá balansuje na hranici medzi stredovekom a novovekom. Začínajúci kapitalizmus potreboval financovanie a práve v tejto oblasti zohrávali Židia dôležitú úlohu. Rozporné obvinenia Príslušníci židovských náboženských obcí netvorili sociálne homogénny celok. Okrem boháčov tu bola aj početná stredná vrstva, ale aj bedári. Zjednodušene sa dá povedať, že počet židovských bedárov narastal smerom na východ. Kým v priebehu 19. storočia boli Židia v západnej a strednej Európe zrovnoprávnení s inými občanmi, v cárskom Rusku sa protižidovské predpisy ešte zostrili. Preto mnohí Židia z tejto krajiny odchádzali do západnej Európy alebo do USA. Tak ako sa často hodilo feudálnym pánom obviňovať z dôsledkov vlastného neschopného hospodárenia židovských finančníkov, niečo analogické sa začína diať aj počas rozvoja kapitalizmu. Hoci význam finančníkov židovského pôvodu nemožno podceňovať, na druhej strane nemožno obviňovať práve ich zo všetkých negatív raného kapitalizmu. Už sme spomínali, že novovek v západnej a strednej Európe priniesol zrušenie stredovekých obmedzení pre Židov. Preto sa medzi nimi začína presadzovať názor, že by sa mali prestať považovať za osobitnú skupinu a mali by sa stať príslušníkmi národov, medzi ktorými žijú, samozrejme za predpokladu, že by si zachovali svoje náboženstvo. Tak sa to stalo v prípade Židov v Nemecku, Taliansku či Francúzsku. Zložitejšie to bolo v stredovýchodnej Európe. Tam Židia, pokiaľ boli osobitnou skupinou obyvateľstva, používali jazyk jidiš, ktorého základom bola nemčina. V modernej dobe ich preto niektorí príslušníci tamojších národov považovali za germanizátorov. Keď padli stredoveké obmedzenia, veľká časť Židov v západnej a strednej Európe mala k judaistickému náboženstvu , ktoré bolo ich hlavným spojovacím prvkom, ľahostajnejší vzťah. V tomto regióne sa našli judaistickí teológovia, ktorí sa snažili presadiť zmiernenie prísnych náboženských predpisov. Vo východnej Európe, kde pretrvávali stredoveké obmedzenia, židovské náboženstvo ostalo spojovacím prvkom a naopak, najmä v prípade niektorých siekt, sa jeho predpisy ešte zostrili. Novovekí antisemiti potom často argumentovali práve obrazom týchto Židov. Dokonca aj Adolf Hitler vo svojej knihe Mein Kampf popisuje, že Židia v jeho okolí sa už skoro vôbec nelíšili od ostatných obyvateľov. Jeho antisemitizmus sa však prebudil, keď vo Viedni videl Žida pochádzajúceho z oblasti Haliče. V tomto období sa zjavuje obvinenie Židov z neľudskostí kapitalizmu. Keďže už náboženstvo stratilo svoje stredoveké postavenie, vlastnosti pripisované Židom sa prestávajú vysvetľovať nábožensky a začína sa používať rasistická argumentácia. Vtedy sa aj zjavuje pojem antisemitizmus, údajné vlastnosti Židov sa považujú za vlastnosti semitskej rasy. Neskôr sa však tento pojem stáva pre jeho hlásateľov kompromitujúcim. Napríklad nacistické Nemecko chcelo za svojho spojenca získať Arabov, ktorí tiež patria k Semitom. Musela sa preto vykonštruovávať teória o „dobrých“ a „zlých“ Semitoch. Vývoj raného kapitalizmu vytvoril nielen masu bezprávnych proletárov, ktorí museli bojovať za zlepšenie svojho hmotného postavenia, ale zasiahol aj stredné vrstvy, ku ktorým patrili Židia. Preto sa mnohí z nich pridávali k socialistickému hnutiu. Mali vyššie vzdelanie ako proletári, preto často mnohí získavali v socialistických organizáciách významné postavenie. To platilo nielen pre západnú, ale aj východnú Európu. Mýtus o úlohe Židov v socialistickom hnutí V druhej polovici 19. storočia začalo v Rusku narastať revolučné hnutie. Mnohí revolucionári boli židovského pôvodu. Zapríčinila to aj okolnosť, že v Rusku existovali protižidovské zákony. Židia smeli bývať iba v niektorých oblastiach krajiny, mali zákaz vykonávať niektoré povolania a sťažený prístup k vzdelaniu. Pravda, pojem Žid bol v cárskom Rusku chápaný náboženský, takže prijatie krstu znamenalo získať lepšie postavenie. To sa však nedialo často. V období zvýšenia vplyvu revolučného hnutia cárska tajná polícia vyhotovila protižidovský dokument Protokoly sionských mudrcov. V ňom sa tvrdilo, že Židia sa chcú zmocniť vlády nad svetom a revolučné socialistické hnutie má slúžiť iba na to, aby zničilo dovtedajšie vlády a umožnilo nastoliť svetovládnu diktatúru židovských bankárov. Hoci ide o zjavne absurdné tvrdenie, tento dokument zapôsobil aj v západnej Európe. Už sme spomínali autorov hlásajúcich rasistický antisemitizmus, ktorí sa zjavili aj vo Francúzsku a Veľkej Británii. Symptómom tohto nového antisemitizmu bola napríklad vo Francúzsku Dreyfusova aféra. Dôstojník pochádzajúci z Alsaska-Lotrinska, ktorý sám seba považoval za francúzskeho vlastenca, bol nespravodlivo obvinený zo špionáže v prospech Nemecka. Jeho degradácie bol prítomný novinár Theodor Herzl, ktorý si vtedy uvedomil, že Židom v Európe hrozí strašné nebezpečenstvo. Prišiel preto s myšlienkou sionizmu, návratu Židov do pôvodnej vlasti v Palestíne. Medzi židovskými prívržencami socializmu v Rusku sa zostruje už dávnejšie existujúci spor, či majú splynúť s Rusmi či inými národmi Ruska, alebo či majú bojovať o svoje uznanie ako národnosti. Sionistické idey mali ohlas medzi socialistami hlásiacimi sa k židovskému pôvodu. Prví židovskí prisťahovalci do Palestíny prichádzajú na začiatku 20. storočia z Ruska. Mali ľavicové zmýšľanie a začali budovať osady, ktoré mali byť vzorom sociálne spravodlivej spoločnosti. Tí Židia, ktorí boli členmi socialistických strán v západnej Európe, boli zväčša zameraní voľnomyšlienkarsky, náboženstvo svojich predkov považovali za stredovekú poveru, boli buď prívrženci zreformovaného judaizmu, alebo oveľa častejšie ateisti. Karol Marx mal síce židovských predkov, ale jeho rodičia boli pokrstení a vychovávali ho v duchu kresťanského náboženstva. On sám odsudzoval úlohu podnikateľov židovského pôvodu v kapitalistickej ekonomike a riešenie židovskej otázky videl v odstránení kapitalizmu. Na rozdiel od svojho priateľa Engelsa sa nikdy nevyslovil proti čoraz zjavnejšiemu antisemitizmu. Židia v ruskej revolúcii Už sme spomínali, že nemálo ruských revolucionárov bolo židovského pôvodu. Lenže oni sami sa za Židov nepovažovali. Zväčša prijímali nové, rusky znejúce priezviská, čo nemalo byť trikom, ako neskôr tvrdila antisemitská propaganda, ale znakom dištancovania sa od židovského pôvodu. V súčasnosti sa zverejnili fakty, že Vladimír Iľjič Uľjanov-Lenin mal židovských predkov. Ak by sme tento fakt posudzovali z hľadiska povestných nacistických norimberských zákonov, išlo iba o jediného prarodiča. Otec jeho matky bol pokrstený Žid, lekár s priezviskom Blank. Lenin sám vystupoval proti názorom, že sa má Židom žijúcim v Rusku priznať právo na sebaurčenie a dokonca ich jazyk jidiš, hoci v ňom existovala bohatá literatúra, nazýval žargónom. Po revolúcii bolo zakázané používať hebrejčinu, pretože vraj bola „reakcionárskym jazykom“. Na konci dvadsiatych rokov 20. storočia bola na Sibíri vytvorená Židovská autonómna oblasť. Vysťahovalo sa tam však iba niekoľko tisíc Židov. Židia z bývalého Sovietskeho zväzu, ak mali tú možnosť, sa vysťahovávali skôr do Izraela. Leninov nasledovník Stalin zaujal vo vzťahu k Židom ešte ostrejšie stanovisko. Obeťou čistky v roku 1937 boli do značnej miery revolucionári a Leninovi spolupracovníci židovského pôvodu. Povojnový antisemitizmus Počas druhej svetovej vojny a krátko po nej sa Sovietsky zväz dištancoval od antisemitizmu. Na území ZSSR dokonca vznikol Židovský antifašistický výbor a sovietski predstavitelia podporili vznik štátu Izrael. Možno mali ilúzie o jeho budúcom smerovaní. Keď však vysvitlo, že najbližším spojencom Izraela sa stali Spojené štáty, začal sa pohon na Židov v ZSSR a v krajinách, ktoré boli pod jeho vplyvom. Zjavné to bolo najmä počas politických procesov v ČSR a Maďarsku. Aj sovietsky proces proti lekárom, ktorí údajne vraždili popredných sovietskych činiteľov, mal antisemitské črty. Stalin krátko pred smrťou vraj chystal vysťahovanie sovietskych židov na Sibír do už pripravenej „autonómnej oblasti“. ZSSR sa začal orientovať na arabské krajiny. Bola to aj pomoc v ich protiimperialistickom boji, no propaganda proti sionizmu začala nadobúdať isté antisemitské prvky. V roku 1967 po „sedemdňovej vojne“ prerušil Sovietsky zväz a jeho spojenci diplomatické styky s Izraelom. Ťaženie proti sionizmu sa skončilo až na počiatku perestrojky. Hoci holokaust zmenil postoj svetovej verejnosti k židovskej otázke, antisemitizmus vo svete pretrváva. Svoju úlohu v tomto smere však zohráva aj nešťastná politika vládnucich kruhov v Izraeli pri riešení palestínskej otázky. Existuje však nemálo Izraelčanov, ktorí si želajú zmierenie a spoluprácu s Palestínčanmi. Dodnes tiež prežívajú niektoré antisemitské mýty, najmä jeden mimoriadne absurdný, ktorý hovorí o tom, že ľavicovo zmýšľajúci Židia vlastne slúžia akýmsi svetovládnym zámerom akejsi sprisahaneckej skupiny židovských bankárov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama