Reklama
Reklama

Existuje americké impérium?

Vojnou v Iraku sa diskusia o „americkom imperializme“ stala opäť naliehavou. Diskutuje sa všade a veľa. Tento termín už bežne používajú kritici vojny a bežne odmietajú jej zástancovia, hoci niektorí z nich veria, keď už nie celkom imperializmu, tak určite impériu. Je teda Washington novým Rímom? Existuje americké impérium? Bola vojna v Iraku imperialistická?
Počet zobrazení: 1019
30-m.jpg

Vojnou v Iraku sa diskusia o „americkom imperializme“ stala opäť naliehavou. Diskutuje sa všade a veľa. Tento termín už bežne používajú kritici vojny a bežne odmietajú jej zástancovia, hoci niektorí z nich veria, keď už nie celkom imperializmu, tak určite impériu. Je teda Washington novým Rímom? Existuje americké impérium? Bola vojna v Iraku imperialistická? Zdá sa mi, že úlohu Ameriky vo svete musíme chápať správnejšie, než naznačuje táto stará terminológia. Kritika použitia americkej moci je dnes ústrednou úlohou politiky, preto bude lepšie, ak sa bližšie pozrieme na to, čo sa pred našimi očami deje. Najjednoduchšia odpoveď na moje otázky by aj tak znela: „Samozrejme!“ Nezohrávali Spojené štáty hlavnú úlohu vo vytváraní globálneho trhu? Nekontrolujeme jeho regulujúce agentúry – Svetovú banku, Medzinárodný menový fond, Svetovú obchodnú organizáciu? Nie je väčšina krajín na svete otvorená americkým korporáciám a podnikateľom, ktorí sa usilujú o zisk? Impérium je však forma politického ovládania a vôbec nie je samozrejmé, že dominancia trhu a vyťaženie zisku si vyžadujú politickú dominanciu. Možno si vyžadovali kedysi, ako naznačuje história európskych impérií a Spojených štátov v Strednej Amerike. Ústrednou požiadavkou súčasných prívržencov voľného trhu však je, že politická dominancia nie je potrebná, čo z radov ľavice potvrdili Michael Hardt a Antonio Negri vo svojej temnej, no veľmi populárnej knihe Impérium: „Záruka, ktorú impérium ponúka globalizovanému kapitálu, nezahŕňa mikropolitické, resp. mikroadministratívne riadenie obyvateľstva. Riadiaci aparát nemá prístup k lokálnemu priestoru a k determinovanému prechodnému sledu života, v ktorom funguje administratíva. Nedokáže postihnúť mimoriadne prvky ani ich činnosť.“ Lepšie sa to dá pochopiť v preloženom znení: „Impérium“ dnes neznamená nič také, čo sme pod impériom mali vždy na mysli. Impérium nezaberá teritórium, nemá nijaký stred (dokonca ani vo Washingtone), nezávisí od prísne kontrolovaných satelitných vlád, je to postmoderný subjekt. Hardtov a Negriho argument by sa dal chápať ako odpoveď ľuďom, ktorí tvrdia, že iracká vojna bola „vojnou o ropu“. V skutočnosti, ako ľavica tvrdí už nejaký čas, kontrola prírodných zdrojov si nevyžaduje prístup k „miestnym priestorom“ alebo „mikrosprávu“ teritórií a obyvateľstva. Nevyžaduje si kolónie alebo satelity. Trh funguje preto, aby umožnil bohatším štátom získať a využívať zdroje chudobnejších štátov – nie nezávisle od politiky, ale bez spoliehania sa na politickú dominanciu. Ak by tak nečinil, k trhu by sme sa stavali oveľa menej kriticky než teraz. Niektorí súčasní marxisti tvrdia, že to, čo máme dnes, je „neformálny imperializmus voľného trhu (alebo imperializmus bez kolónií)“. Tento argument však zahŕňa, ako objasňuje John Bellmy Foster v májovom Monthly Review, virtuálne stotožnenie imperializmu s kapitalizmom: imperiálna moc je jednoducho „prejavom kapitalistického vývoja v celej jeho komplexnosti...“ Jeho politické formy majú len „druhotný“ význam. To nemôže byť pravda. Ak imperializmus nie je nič viac ako prejav kapitalizmu, ak nemá nezávislý a špecificky politický význam, potom to nie je vhodný výraz na použitie v politickej analýze. Môže, samozrejme, slúžiť ako výraz odsúdenia, no nie osvietenia. Budem predpokladať, že imperializmus je systém politického vládnutia – nie síce nevyhnutne priameho vládnutia, ale predsa len vládnutia v jeho pravom slova zmysle: imperiálna moc dosiahne to, čo chce, od vlád, ktoré vytvára alebo podporuje, alebo chráni. Sú Spojené štáty v tomto zmysle dominantné? Z vojenskej stránky sme silní až priveľmi. Britské námorníctvo na vrchole britského impéria sa nikdy nepriblížilo k sile dnešného amerického letectva. Ani sa nemohlo tak rýchlo a účinne dostať do celého sveta. Nie je však jasné, či vojenská sila pôsobí v prospech imperiálneho vládnutia. Dokonca jej jednoduché premietnutie sa do regionálnych aliancií alebo lokálnej spolupráce je dnes problematické. Spomeňte si na niekdajšie porekadlo, že s mečom môžete robiť mnoho vecí, no nemôžete na ňom sedieť. Moderné vojenské technológie už nie sú vhodné. Napriek všetkým investíciám do najmodernejších zbraní pôsobia Spojené štáty na medzinárodnej scéne niekedy ako veľmi slabé, neschopné získať podporu ani pre svoje politické kroky (iba silou) – jedine, ak by sme šli do vojny, čo však nemôžeme urobiť zakaždým, keď sme do nej vyzvaní. Táto slabosť sa dramaticky preukázala pri dvoch udalostiach, ktoré sa odohrali krátko pred vojnou v Iraku: najprv juhokórejská vláda odmietla podporovať politiku USA voči Severnej Kórei a potom turecká vláda odmietla otvoriť svoj priestor a poskytnúť vlastné teritórium na inváziu do Iraku. V oboch prípadoch išlo o nové vlády, zvolené demokratickými postupmi, ktoré Spojené štáty uznávajú, a my sme nemali nijakú možnosť podriadiť ich našej vôli. Rovnako pozoruhodná bola medzinárodná opozícia voči vojne v Iraku. Ako môže existovať globálne americké impérium, ak je pravda i to, čo nám správne tvrdila ľavicová tlač, že celý svet bol proti nám? Proti nám neboli len ľudia na uliciach, ale väčšina vlád vo svete vrátane tých, ktoré sú našimi zákazníkmi a spojencami, vrátane provincií nášho údajného impéria. Ak by sme po necelých dvoch rokoch po 11. septembri, v predvečer najväčšej vojny, nemohli rátať s takými štátmi, ako sú Mexiko a Čile, nuž čo je to potom za impérium? Ako dnes píšem, perspektívy Spojených štátov, nanucujúcich Iraku režim podľa svojho výberu, nevyzerajú veľmi dobre, a to po jednoznačnom víťazstve v „imperialistickej“ vojne! „Impérium“ si vyžaduje rozsiahle vymedzenie, ak má opísať čokoľvek, čo existuje alebo čo je v dnešnom svete možné. Azda však existuje lepší spôsob uvažovania o súčasnej globálnej politike, poukazujúc na súvisiacu ideu „hegemónie“. V každodennom jazyku „hegemonistický“ znamená menej sugestívnu verziu slova „imperialistický“, no v skutočnosti vystihuje čosi iné: voľnejšiu formu vládnutia, menej autoritársku vládu, než akou je alebo bolo impérium, s väčšou závislosťou od dohody iných. Všimnite si tieto slová Antonia Gramsciho, popredného teoretika hegemónie, ktorý však písal v kontexte domácich politických súbojov: „Hegemónia predpokladá, že jeden vezme do úvahy záujmy a tendencie skupín, nad ktorými sa bude uplatňovať hegemónia, a predpokladá aj určitú rovnováhu, t. j. že hegemonistické skupiny prinesú niekoľko obetí korporatívneho charakteru.“ Hegemónia sčasti spočíva na sile, no ešte viac na ideách a ideológiách. Ak sa má vládnuca trieda spoľahnúť len na silu, dosiahne bod krízy svojho vládnutia. Ak má predísť takejto kríze, musí byť pripravená na kompromis. Ako to funguje na medzinárodnej scéne, ako blízko má hegemonistický štát k vládnucej triede: to všetko ešte treba rozpracovať. Nemám nijakú teóriu, mám len začiatok argumentu. Nechcem ani naznačovať, že súčasní americkí vládcovia akceptujú potrebu „obetí korporatívnej povahy“, aj keď ich v skutočnosti prinášajú (ako v prípade Turkov). Unilateralizmus Georgea W. Busha je výzvou pre hegemóniu bez kompromisu. Možno vníma, že Amerika zohráva vo svete imperialistickú úlohu, a možno aj úlohu mesianistickú. Unilateralizmus však nie je tzv. prirodzeným spôsobom americkej moci. Od druhej svetovej vojny sme zohrávali hlavnú úlohu vo formovaní medzinárodných organizácií, vyrokovali sme aliancie a vo všeobecnosti sme sa usilovali konzultovať s našimi spojencami spôsob reagovania na kritické udalosti, akou bola napríklad intervencia Iraku do Kuvajtu, a riešiť nebezpečné politické a environmentálne tendencie, akými sú šírenie jadrových zbraní a globálne otepľovanie. Želanie konať osamotene je nové. Možno to má niečo spoločné s 11. septembrom a s obavami z ďalších teroristických útokov. Strach je však lepším vysvetlením Bushovej politickej sily medzi Američanmi ako politiky, ktorú sleduje. Unilateralizmus predchádza 11. septembru. Je to výsledok arogancie a ideologického zápalu, možno aj určitej neohľaduplnosti. Odráža obraz americkej moci, taký nesprávny, ako ho vykresľujú mnohí Bushovi kritici. V súčasnom svete je imperiálna moc zbytočná a zároveň nebezpečná skúška. Zbytočná je z troch dôvodov: po prvé, Američania nie sú schopní alebo, mám také podozrenie, nemajú žalúdok na imperializmus. Sme absolútne nepripravení hradiť ekonomické náklady impéria – a impérium je pritom drahé: zisky prináša pre korporácie ako Bechtel a Haliburton a zároveň zaťažuje amerických daňovníkov, ktorí ich znášať nechcú. Ani americké matky a otcovia nie sú ochotní znášať náklady krvou. Nemáme imperiálnu armádu zloženú z „domácich“ a zo žoldnierov. Nikdy sme nevytvorili imperiálnu civilnú službu. Ani sa neučíme jazyky a zvyky krajín, ktoré chceme ovládať. Zlyhanie Američanov pri presadení práva a poriadku v Afganistane, dohody, ktoré urobil Pentagón s miestnymi vojenskými veliteľmi, odmietnutie našej vlády investovať do budovania štátu mimo Kábulu – toto všetko smeruje nie k stabilite imperiálnej moci, ale k charakteristickej slabosti hegemónie. V prípade Afganistanu nejde o osobitne významnú formu takejto slabosti: o hegemóniu bez zodpovednosti. Po druhé, náš verejný záväzok k demokracii veľmi komplikuje odôvodnenie imperiálneho vládnutia a komplikuje i riadenie. Aj keď tento záväzok je, samozrejme, pokrytecký (dlhé roky sme podporovali nedemokratické vlády v krajinách ako Južná Kórea alebo Turecko), miestami sme náchylní vytvoriť podmienky na demokratickú transformáciu alebo ju aspoň znášať. Na vrchole studenej vojny sme naozaj (viac-menej) odmietli znášať demokraticky zvolené vlády v Iráne, Guatemale a v Čile. A možno to v budúcnosti odmietneme aj v krajinách, ako je napríklad Egypt, kde hrozí, že vo voľbách zvíťazia radikálni islamisti, nie „komunisti“. Pre nás však nie je ľahké to urobiť. Pre americkú moc to vytvára určitú krízu legitimity, čo je ďalším prvkom hegemónneho, nie však imperiálneho vládnutia. A po tretie, za stavu súčasnej hegemónie sú mnohé vlády schopné postaviť sa proti politike hegemonistickej moci. A potom bude hegemón, ak je múdry, rokovať a robiť kompromisy. V súčasnom svete by sa akýkoľvek imperialistický projekt stretol so silnou opozíciou zo strany veľkých i malých krajín. Tento pocit je taký silný medzi ľuďmi na celom svete, že táto opozícia je natoľko legitímna (pozri článok Suzanne Nossel v letnom čísle časopisu Dissent z r. 2003), že projekt je odsúdený na neúspech. Keď Rudyard Kipling nazval impérium „ťažobou bieleho muža“, ideologickým idiómom tých čias uvádzal jednoduchú skutočnosť: moc so sebou prináša zodpovednosť. Bremeno hegemónie však nemožno niesť osamotene, to musí byť zdieľané. Racionálne ovládaná hegemonistická moc nekoná unilaterálne v záujme zažehnania agresie alebo zastavenia masakrov alebo prevzatia (veľmi ťažkej) zodpovednosti za budovanie národa. Tá zoraďuje koalície. Samozrejme, tu pôjde o koalície tých, čo sú ochotní. Ochotu však treba získať konzultáciami, presviedčaním a kompromisom. V uplynulých rokoch sa naša vláda pokúšala zabrániť akejkoľvek vážnejšej forme týchto troch potrebných procesov, ako keby jej vodcovia chceli riadiť svet úplne sami. Táto ambícia je pravdepodobne lepším vysvetlením vojny v Iraku ako akékoľvek iné vysvetlenie, ktoré ponúka teória imperializmu. Americkí vodcovia však nemôžu riadiť svet. Po tom, čo sa ukázalo veľmi neúplné víťazstvo vo vojne proti Saddámovi, potrebujú pomoc pri riadení jedinej jednej krajiny. Hľadajú pomoc, no ešte stále bez toho, aby pristúpili ku konzultáciám, presviedčaniu a kompromisu. Je obtiažne odmerať učiacu sa krivku Bushovej administratívy. Skôr či neskôr sa však naučí, že hegemónia na rozdiel od impéria spočíva na dohode. Aký druh ľavicovej politiky vyplýva z takéhoto chápania americkej moci? Na túto otázku potrebujeme dlhšiu odpoveď, no v tejto chvíli mám k dispozícii len odpoveď krátku. Koncom devätnásteho storočia a začiatkom dvadsiateho storočia ľavičiari v Británii boli „Little Englanders“, odporcovia britskej imperiálnej politiky, a presadzovali nezávislosť kolónií. Spojené štáty sa už zaviazali k nezávislosti – dokonca aj Bush a spol. sú proti „mikrospráve“! – a rétoricky aj (aspoň) k demokracii. Jednou z vecí, ktorú môže ľavica urobiť, je trvať na tom, aby sa tento záväzok dodržiaval nielen slovne, ale aj v praxi, a to aj vtedy, keď sa v praxi musí robiť kompromis s hegemonistickou mocou. Sú Spojené štáty pripravené napríklad pomáhať pri vytváraní vlády v Iraku, ktorá dokáže povedať ‘nie’ svojmu americkému patrónovi, ako to urobili Turci? (Nemám tým na mysli to, že by sme mali pracovať pre šíitsku teokraciu). Koľko „záujmov a tendencií“, ktoré sú v protiklade so záujmami a tendenciami našej vlády, je naša vláda pripravená uznať a vyrovnať sa s nimi v prospech globálnej stability? Aký druh „rovnováhy“ a s ktorými inými skupinami je ochotná akceptovať? V. I. Lenin raz napísal, že „úlohou inteligencie je urobiť zo špeciálnych vodcov inteligencie nepotrebných ľudí“. Nebolo to jeho zámerom, no táto myšlienka je užitočná. Úlohou demokratického hegemóna je zredukovať svoju vlastnú úlohu a dosiahnuť čoraz väčší konsenzus, pokiaľ ide o uplatňovanie moci. Túto úlohu si nikdy nevyberú ľudia, ktorí sú dnes vo Washingtone pri moci. Dokonca aj minimálny cieľ lepšej rovnováhy, hegemónie s väčším kompromisom, účinnejšej obrany demokratickej vlády možno skôr dosiahnuť opozičnou politikou. Opozícia musí prísť predovšetkým zvnútra Spojených štátov: americkí liberáli a ľavičiari by mali byť presadzovateľmi samoobmedzenia, čo by bolo skutočným zmyslom pristúpenia (a podporovania) k takým nástrojom, ako je zmluva o protibalistických raketách alebo Kjótsky protokol, alebo Medzinárodný trestný tribunál, ako aj akceptácie väčšej vzájomnosti vo svetovom obchode a otvorenia našich trhov dovozom z tretieho sveta. Toto všetko zahŕňa vymedzenie hegemónie, akceptáciu univerzálnych, rovnako aplikovaných pravidiel, čo prináša „obete korporatívnej povahy“. Ako však uvádza Gramsci, tieto obete neodstraňujú hegemonistickú moc, oni ich len modifikujú tak, aby bola užitočná pre ľudstvo, zároveň však reprezentujú formu inteligentného udržania sa. Demokratická strana by to mala, prirodzene, dokázať (aj keď jej lídri dnes akoby neboli schopní takmer ničoho). Tí z nás, ktorí chcú viac než toto, ktorých znepokojuje vláda jediného hegemóna a ktorí sa stavajú proti nej, potrebujú vonkajších spojencov – najprv v spoločenstve štátov a potom v medzinárodnej občianskej spoločnosti. Zvážme opäť Gramsciho ideu „rovnováhy“, ktorej medzinárodná verzia by mohla byť zastaranou mocenskou rovnováhou medzi hegemonistickým štátom a skupinou rivalských štátov. V dnešnom svete so súčasnou mocenskou nerovnováhou má však väčší zmysel predstaviť si rovnováhu vo forme partnerstva medzi USA a Európou. Amerika potrebuje partnera alebo niekoľkých partnerov, ktorí môžu povedať áno a nie, ktorí môžu konať raz s nami, inokedy zasa nezávisle. No ak sa má takéto partnerstvo ustanoviť a udržať, európske štáty musia byť pripravené prevziať zodpovednosť za spôsob, ako sa veci vo svete odvíjajú. Musia prevziať časť práce, ktorú vykonáva hegemón (už som uviedol, že tá je potrebná). Čím viac zodpovednosti prevezmú, tým viac musí hegemón rokovať a robiť kompromisy, a tým viac sa rovnováha presunie smerom k rovnosti. Keby sa Európa bola dôslednejšie a účinnejšie zaoberala krízou v bývalej Juhoslávii, bez účasti Spojených štátov (aby som uviedol jednoduchý príklad), Amerika by bola oveľa menším hegemónom, než akým je v roku 2003. Ďalší druh opozičnej politiky by mohol vzniknúť v medzinárodnej občianskej spoločnosti. Štáty nie sú jediným aktérom v dnešnom svete. Nadnárodné korporácie, ktoré zohrávajú hlavnú úlohu v globálnej ekonomike, sú ústrednými agentúrami „impéria“ bez centrály. Sú nepravdepodobným zdrojom opozície voči hegemonistickej moci, aj keby sa mohli bez problémov postaviť proti imperiálnej neohľaduplnosti. Pre moje zámery sú v tomto prípade dôležitejšie nové, rozvíjajúce sa mimovládne organizácie, ktoré obraňujú univerzálne hodnoty alebo kolektívne záujmy a zohrávajú ešte nedostatočne definovanú úlohu v globálnej politike. Hardt a Negri popierajú opozičný potenciál týchto organizácií, uvádzajúc úlohu, ktorú zohrávali ľudskoprávne organizácie v Bosne a Kosove, kde sa ich „morálny zásah stal hlavnou silou imperiálnej intervencie“. Toto sa však zdá absolútne nepravdivé vzhľadom na morálnu potrebu „imperiálnej“ intervencie a veľkých ťažkostí pri jej zaradení do akejkoľvek koherentnej teórie imperializmu. Organizácie ako Human Rights Watch a Amnesty International môžu zasiahuť nielen na okrajoch impéria, ale aj v jeho jadre – ako urobili v prípade Sovietskeho zväzu a jeho satelitov. Dnes tak môžu v súvislosti s ľudskými právami zasiahnuť aj v samotných Spojených štátoch. Keďže však globálny trh je primárnou oblasťou americkej hegemónie, musíme si predstaviť mimovládne organizácie, ktoré pracujú prostredníctvom alebo proti regulujúcim agentúram, akou je WTO, ktoré sa zameriavajú na zredukovanie moci kapitálu – presne takým spôsobom, ako to robila sociálna demokracia v devätnástom a dvadsiatom storočí. Seattle v roku 1999 bol najjasnejším náznakom toho, ako by mohol vyzerať tento druh politickej práce. Zatiaľ ešte nevieme, či medzinárodná občianska spoločnosť poskytne priestor a príležitosť nielen pre ľudskoprávne a environmentálne skupiny a iné organizácie zamerané na konkrétne problémy, ale aj pre globálne hnutia s rozsiahlymi prerozdeľovacími ambíciami. Hardt a Negri sú v tomto smere optimistickejší ako ja, no otázka, či je možná cezhraničná sociálna demokracia, je určite ústrednou otázkou týkajúcou sa budúcnosti hegemonistickej moci. Keď sledujeme novú rovnováhu v spoločenstve štátov alebo nové sociálne hnutia v medzinárodnej občianskej spoločnosti, musíme pochopiť, že neorganizujeme vzburu imperiálnych provincií. Musíme vytvoriť iný druh politiky, prispôsobenej skutočnej moci, ale aj charakteristickej slabosti hegemonistickej vlády. V článku uverejnenom v letnom vydaní World Policy Journal z roku 2002 Martin Walker opísal slabosť v rubrike „virtuálne impérium“. Veľmi sa mi tento názov nepáči, no jeho opis je užitočný. Nedarí sa mu predvídať argonaciu Bushovej administratívy v uplynulých mesiacoch, zachytáva však to, čo som nazval „prirodzeným“ spôsobom americkej hegemónie. Virtuálne impérium, tvrdí, si zachováva svoje popredné postavenie „s viac než len určitým stupňom zdvorilosti voči ostatku medzinárodného poriadku“. So spojencami sa zaobchádza s rešpektom ako so suverénnymi štátmi. Bývalí nepriatelia (ako napr. Rusko po roku 1989) sú pozývaní a podporovaní, aby sa stali novými priateľmi. Vládcovia virtuálneho impéria môžu byť tvrdí v obrane svojich záujmov, no ich politika je zároveň „otvorená argumentom a presviedčaniu“ zo strany cudzích štátov, korporácií a záujmových skupín rôzneho druhu. Virtuálne impérium „je novou šelmou“, uzatvára Walker, „akú svet ešte nevidel“. Nech už tú šelmu nazveme akokoľvek, skôr by sme mali uznať jej novotu. Trúfalé tvrdenie, že sme pod úplnou intelektuálnou kontrolou, že všetko, čo máme urobiť, je použiť Leninovu teóriu imperializmu (ktorú všetci vieme naspamäť) – to je pozvanie k politickému neúspechu. Preložila Judita Takáčová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama