Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Ruská Atlantída

Chazari sú národ z raného stredoveku, ktorý je zaujímavý z viacerých hľadísk. Ako jediní odolali arabskému náporu v druhej polovici 1. tisícročia. Ďalšou pozoruhodnosťou je, že pred príchodom na územie Veľkej Moravy ich územie navštívili svätci Konštantín a Metod. Chazari totiž prijali judaizmus. Židovské náboženstvo nepozná misionárov, konvertovať naň nie je jednoduchou záležitosťou.
Počet zobrazení: 7382
10chazarskyhrob-m.jpg

Chazari sú národ z raného stredoveku, ktorý je zaujímavý z viacerých hľadísk. Ako jediní odolali arabskému náporu v druhej polovici 1. tisícročia. Ďalšou pozoruhodnosťou je, že pred príchodom na územie Veľkej Moravy ich územie navštívili svätci Konštantín a Metod. Chazari totiž prijali judaizmus. Židovské náboženstvo nepozná misionárov, konvertovať naň nie je jednoduchou záležitosťou. Podľa všetkého Konštantín s Metodom mali na ich území zabezpečiť postavenie vyznávačov kresťanstva. V roku 965 ich ríšu zničilo kyjevské knieža Sviatoslav, a tak zmizli z historickej scény. Ostáva však po nich veľa otázok. Kto vlastne boli, odkiaľ prišli a akým jazykom hovorili? Prečo nepoznáme ich potomkov? Ich ríša si podmanila viacero národností. Boli to kamskí Bulhari, Mordvíľni a Čeremisovia i slovanskí Poiania. K ich ríši tak patrili etniká tureckého, ugrofínskeho i slovanského pôvodu. V časoch Rakúska-Uhorska Chazarmi nazývali chudobných Židov v Zakarpatsku. Tvrdenie, že pochádzali z onoho záhadného etnika, je však iba dohadom. Ruský historik L. N. Gumiljov upozornil, že napriek písomným historickým správam sa po Chazaroch po dlhý čas nepodarilo nájsť nijaké archeologické pamiatky, takže Chazarsko môžeme nazvať akousi „ruskou Atlantídou“, krajinou, o ktorej sa píše, že bola, a po ktorej ostala iba legenda. Premeny juhoruskej stepi V 3. storočí nášho letopočtu vytlačili Huni Sarmatov od brehov rieky Volgy, no pri jej ústí sa neusadili. V 5. storočí sa v tomto regióne zjavujú Bulhari, víťazi nad Hunmi. Ani oni sa však v delte Volgy neusadili. Práve v tomto období začalo stúpať množstvo zrážok, step prestala vysychať. Na mieste Hunskej ríše vznikol Turkutský kaganát. Tento národ vytvoril ešte väčšiu ríšu než svojho času Huni. Medzi rokmi 550 – 580 sa zmocnili územia stepi od Veľkého čínskeho múru až po rieku Don. Mali kontakty nielen s Čínou, ale aj s Byzantskou a Perzskou ríšou. Po roku 603 sa Turkutský kaganát rozpadol na dva štáty, východný a západný. V západnom boli Turkuti v menšine. Tvoril ju vlastne iba rod vládcu a neveľká vojenská družina. Medzi poddaných tohto kaganátu patrili Pečenehovia, Bulhari, Barsilovia a Chazari. Hoci je to čudné, všetky tieto národy boli vernými poddanými dynastie, ktorej štát zanikol až pod údermi zvonka. Slabá vláda im pravdepodobne vyhovovala, pretože inak by uviazli v neustálych bojoch. V roku 659 však boli turkutskí vládcovia porazení údermi Arabov a Číňanov. Bulhari a Chazari vstupujú na historickú scénu ako samostatné národy. Ich spôsob života sa líšil. Bulhari ostali kočovníkmi a lovcami, kým Chazari sa stali poľnohospodármi, roľníkmi a rybármi. Prečo si Arabi nepodmanili Chazarov? V prípade Chazarov sa Arabi stretli s nezvyčajnou situáciou. V Perzii, byzantských provinciách, v severnej Afrike i na Pyrenejskom polostrove sa vždy našli skupiny ľudí, ktorí Arabov vítali ako osloboditeľov, alebo ich boli ochotní akceptovať ako víťazov. Čím väčšie územie Arabi ovládali, tým väčšmi záviseli od miestnych obyvateľov, ktorí prijali moslimské náboženstvo. V mnohých bitkách pri svojich ťaženiach utrpeli Arabi porážku, ale po konečnom víťazstve im už na zaistenie úspechu stačili len pomerne malé vojenské oddiely. Lenže Chazari ostávali jednotní a v ich spoločnosti neexistovali skupiny, ktoré by boli ochotné akceptovať Arabov. Na okupáciu chazarského územia by boli potrebovali pomerne značné sily. Tak vlastne vytvorili neprekročiteľnú hrádzu. Nachádzame tu zaujímavú analógiu s mýtom o Atlantíde. Podľa Platóna Aténčania porazili Atlanťanov pri pokuse podmaniť si Grécko. Chazari zasa uzavreli Arabom cestu do Európy východným smerom. Význam Chazarov pre zastavenie arabskej expanzie je väčší než význam Franskej ríše, ktorá porazila Arabov v bitke pri Poitiers. K dedičstvu Frankov sa hlási celý západný kresťanský svet, kto sa však hlási k tradíciám Chazarov, hoci oni tiež zachránili Európu? Arabi by inak prúdili do Európy už dávno vyskúšanou cestou rôznych kočovných kmeňov a pomer síl medzi európskou a islamskou civilizáciou by bol dnes celkom iný. Vývoj ríše Chazarov Chazarský kaganát vznikol roku 650. V rokoch 653 – 654 podnikli Arabi prvý útok na Chazarov, ktorý sa podarilo odraziť. Chazari potom dobývajú väčšiu časť polostrova Krym a útočia na územie Zakaukazska. Arabské vpády sa opakovali v rokoch 707 a 714 a neskôr prerástli do vojny. V roku 732 sa byzantský následník trónu Konštantín oženil s chazarskou princeznou Čiček, ktorá neskôr prijala meno Irena. Tento sobáš naznačuje dve okolnosti. Prvá – Chazari sa stávajú spojencom Byzancie v boji proti Arabom. Druhá, že na ich územie preniká kresťanstvo byzantského zamerania, neskoršie pravoslávie. Lenže v roku 737 sa Arabom podarilo poraziť Chazarov a donútiť chazarského kagana prijať islam. Lenže v roku 740 byzantské vojská porazili Arabov pri Akroinone, čo znamenalo koniec arabských výbojov na územie Byzancie. Chazari prímerie s Arabmi podporili sobášom dcéry chazarského kagana s arabským správcom Zakaukazska. V roku 790 Byzantsko zriaďuje na území Chazarska biskupstvo. To naznačuje, že na tomto území už bol väčší počet kresťanov. No okolo roku 800 prijala vedúca vrstva Chazarska judaizmus. Môžeme sa iba dohadovať, či to nebolo akési gesto dať najavo nezávislosť aj voči Byzancii, aj voči Arabom. V tomto období sa Chazari dostávajú do konfliktu s ďalšími kočovníkmi – Maďarmi. Spomínali sme, že Chazari zabránili Arabom, aby sa dostali do Európy tradičnou cestou kočovníkov. Tentoraz Maďarov, ktorí prichádzali z územia dnešnej Sibíri, doslova na túto cestu nasmerovali. Netreba hádam spomínať, aké to malo dôsledky práve pre naše dejiny. Osudy Európy ako celku však vpád Maďarov podstatnejšie neovplyvnil. Maďari boli totiž pohania a neskôr prijali kresťanstvo, čím sa vlastne stali európskym národom. V roku 834 Chazari za pomoci poradcov z Byzancie vybudovali v okolí Donu pevnosť, ktorá mala slúžiť predovšetkým na obranu nielen pred vpádom Maďarov, ale pre Byzanciu a Chazarov sa zjavuje ďalšie nebezpečenstvo – východní Slovania. Svätci Konštantín a Metod boli nielen teológovia, ale aj diplomati. Už sme hovorili, že oficiálne mala ich misia zabezpečiť postavenie kresťanov v Chazarsku potom, čo kaganov dvor prijal judaizmus. Môžeme sa iba domnievať, aké mali diplomatické poslanie. V roku 889 prichádzajú do čiernomorských stepí Pečenehovia. Chazari ich prvé útoky síce odrazili, ale zjavuje sa nový silný nepriateľ – Kyjevská Rus. Jej útok v roku 965 rozvracia Chazarskú ríšu. Ruský Schliemann Autor knihy, ktorá sa zaoberala miestom Chazarov vo svetových dejinách, bol Lev Nikolajevič Gumiljov. Narodil sa v roku 1912, zomrel v roku 1992. Jeho otec bol významný ruský básnik Nikolaj Gumiljov. Ten sa v roku 1921 stal obeťou politických represálií boľševického režimu. Levova matka bola rovnako slávna poetka Anna Achmatovová. Jej tragický osud je známejší než osud jej manžela. Odborník na problematiku Chazarov S. Szyman napísal v recenzii knihy Objavenie krajiny Chazarov, ktorá bola uverejnená v prestížnom francúzskom historickom časopise Annales, že „ak potvrdia ďalšie archeologické nálezy autorove hypotézy, môžeme bez zveličovania povedať, že L. N. Gumiljov vykonal pre Chazarsko to, čo J. F. Champollion pre Egypt a H. Schliemann pre predklasické Grécko“. Samozrejme, že Chazarsko nemalo pre svetové dejiny taký význam ako staroveký Egypt či antické Grécko. Chazarsko môžeme charakterizovať ako „barbarskú ríšu“. V období sťahovania národov vzniklo viacero takýchto štátnych útvarov. Hoci existencia mnohých bola krátka, iné významne ovplyvnili históriu Európy a Ázie. Vtedajšie staroveké veľmoci, hoci sa nachádzali v kríze, si zachovali diplomatický aparát i výzvednú službu a dokázali zhodnotiť význam týchto barbarských ríš. Chazarská ríša pretrvala tri storočia a jej úlohu vo svetových dejinách sme už spomínali. Lev Nikolajevič Gumiljov svoje knihy písal veľmi čítavým štýlom, akoby bol podedil po rodičoch literárny talent. Ústredným problémom jeho záujmu bol vzťah geografického prostredia a vývoj spoločnosti. Dnes si pamätáme francúzskeho mysliteľa Ch. Montesquieua ako autora koncepcie delenia štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Napriek svojim medzerám je táto koncepcia dodnes uznávaná. Montesquieu však bol aj hlásateľom teórie geografického determinizmu. Tvrdil, že horúce podnebie oslabuje telo i ducha, kým studené robí človeka pevným a energickým. Teplá klíma orientálnych krajín spôsobuje telesnú i duševnú lenivosť, takže zvyky, mravy a zákony sa tam nemenia. Obyvateľov južných krajín si preto často podmaňujú hrdinskí Severania. V rovinách existujú despotické vlády, kým horali si dokážu ubrániť slobodu, pretože hornatú krajinu je ťažké okupovať a ovládať. Gumiljov zdôraznil, že hoci skúmal vplyv premien podnebia na dejiny, neexistuje bezprostredný vplyv prírody na ľudskú psychiku a históriu. Históriu Gumiljov charakterizoval ako „spontánny pohyb po špirále“ a psychiku ako zložitý jav, ktorý sme v úplnosti dodnes nedokázali pochopiť. Vplyv klimatických premien na dejiny nebol bezprostredný, ale veľmi komplikovaný. Gumiljov vo svojich prácach nielen nachádzal zložité vzťahy medzi historickým časom a priestorom, ale mal aj odvahu uvažovať nad tým, „čo by bolo keby“, čo pozitivistická historiografia vyslovene zakazuje. V ťažkých dobách, v ktorých žil, mal odvahu presadzovať nové chápanie historickej vedy, ktoré po jeho smrti bude treba ešte obhajovať a rozvíjať. Český prekladateľ Gumiljovovej knihy napísal, že autor „... zemi Chazarů nenašel – Gumiljov je napřed vymyslel a potom ji šel hledat“. To, čo objavil pri svojich obmedzených možnostiach, nie je ešte stopercentný dôkaz, ale pre riešenie problematiky Chazarov vykonal predsa len viac než iní historici za 150 rokov potom, čo sa problém Chazarov stal otázkou historickej vedy. Osudy potomkov Chazarov Gumiljov našiel na stepiach dva typy etník – kočovníkov a tých, čo žili v deltách riek a živili sa rybolovom a roľníctvom. V desiatom storočí sa Chazari presunuli do oblasti Donu, pretože údolie rieky Terek začalo vysychať, kým v oblasti Donu lesy zadržiavali vlahu. Ostávali dve možnosti. Chazari sa mohli zmiešať buď s Polovcami, alebo Rusmi. Polovci boli kočovníci a pohania, Rusi boli roľníci a kresťania. V okolí Donu sa zjavilo nové etnikum – Brodnici. Toto etnikum tvorili podľa Gumiljova Chazari hovoriaci ruským jazykom. Lenže s Rusmi nesplynuli a historické pramene o nich hovoria ako o osobitnom etniku. Pokiaľ kniežatá Kyjevskej Rusi bojovali s Polovcami, boli Brodnici spojencami Kyjeva. Keď sa však Kyjev s Polovcami dohodol, našli si nového spojenca – Mongolov. Chánovi Subataj-Bahaturovi pomohli vyhrať bitku na rieke Kalke, čo znamenalo podmanenie východných Slovanov Mongolmi. Polovci pred Mongolmi utekali smerom na západ. Útočisko im poskytol uhorský kráľ, čo bola zámienka na vpád Mongolov do strednej Európy. Polovci, ktorí sa tiež nazývajú Kumáni, splynuli s Maďarmi. Cháni Zlatej hordy boli vďační za pomoc a nechali Brodnikov žiť v pokoji v údoliach riek Don a Terek. Tu však dochádza k zaujímavej zmene. Od 16. storočia začali Brodnikov nazývať slovom tureckého pôvodu – kozáci. Tu sa začína nová kapitola dejín. Ruskej vláde obyvatelia, ktorí žili slobodným spôsobom života, najprv prekážali. Potom však ktosi dostal nápad, aby sa z nich stali privilegovaní, slobodní hraničiari. Netreba pripomínať, akú úlohu potom kozáci zohrali v ruských dejinách. Práve tento Gumiljovov záver znie ako fantastická hypotéza, no snažil sa ju dokázať archeologickými nálezmi. Existuje však jedna dôležitá okolnosť, ktorá by sa hádam dala použiť ako argument. Kozáci, hoci hovorili po rusky a boli povestní svojou vernosťou cárovi, si po dlhé stáročia zachovali etnografické zvláštnosti, z ktorých niektoré pretrvávajú až do dnešných čias. Potomkovia Chazarov sú teda donskí kozáci. Hoci to nie je dokázané, pokiaľ viem, nik to ani nevyvrátil. Lev Gumiljov objavil aj inú legendárnu ríšu. V stredoveku kolovala legenda o ríši kňaza Jána, kresťanského štátu za hranicami moslimského územia. Niektorí historici ju stotožňujú s africkou Etiópiou, ale Gumiljov prišiel s prekvapivým riešením. O tom však inokedy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama