Kráľ Lear a filozofia mysle
Silvia Gáliková, Egon Gál (ed.): Antológia filozofie mysle. Preklad: S. Gáliková, D. Gálik, R. Gloznek, J. Hvorecký, D. Rybárová, M. Schoberová, M. Zouhar. Kalligram, 2003, 702 strán, 599 Sk Ján Rybár, Ľuba Beňušková, Vlado Kvasnička (ed.): Kognitívne vedy. Kalligram, 2002, 357 strán, 249 Sk Silvia Gáliková: Úvod do filozofie mysle. Vyd. Honner, Martin 2001, 138 strán Je nesporné, že filozofia mysle, disciplína so stáročnou tradíciou, má slávnu a bohatú minulosť, ale ako je to s jej súčasným stavom a aká je jej budúcnosť? V každom prípade filozofia mysle sa dostáva, v súvislosti so súčasným dynamickým rozvojom vied o mysli a mozgu, do zaujímavej situácie. Čo znamenajú pre ňu nové prevratné poznatky z týchto vied, čím vlastne ešte môže byť zaujímavá, ak vôbec, filozofia mysle dnes? Takéto otázky možno napadnú mnohým, keď vezmú do rúk objemnú knihu Antológia filozofie mysle a začnú si v nej listovať. Predtým, než sa pustím do trochu obsiahlejšej odpovede, nedá mi však, aby som sa nepokúsil o malú historickú rekapituláciu skúmania mysle. Myseľ až do vzniku vedeckej psychológie na konci devätnásteho storočia bola vysostnou doménou špekulatívnej filozofie. S nástupom vedeckej psychológie sa síce situácia trochu mení, ale nie nadlho, pretože postupne začína v nej dominovať behaviorálna psychológia. Podľa nej sa vedecky dajú skúmať len podnety a reakcie organizmu. To, čo je medzi tým, je čierna skrinka. Táto škola nielenže nemôže, ale ani nechce skúmať myseľ (resp. mentálne), to je predsa len iný termín pre dušu. V druhej polovici dvadsiateho storočia s nástupom počítačovej éry dochádza k prekvapujúcemu obratu. Striktní behavioristi odsudzovali modely interných mentálnych procesov ako nevedecké. Moderný digitálny počítač je však jasným príkladom zariadenia, ktoré to popiera – prijíma informácie cez vstupy, spracováva ich prostredníctvom zložitých vnútorných postupov a potom produkuje výstupy. Zrazu je práve to, čo je medzi vstupmi a výstupmi (práve spomínaná čierna skrinka), tým najzaujímavejším. Tak sa myseľ stáva predmetom masívneho vedeckého výskumu. Filozofia mysle ako „databáza“ hypotéz V súčasnosti kognitívni vedci (psychológovia, lingvisti, neurovedci a iní) často pristupujú k tradičným filozofickým teóriám ako k zaujímavým hypotézam (napríklad ku koncepcii vrodených ideí, apriórneho poznania a pod.) a snažia sa ich experimentálne verifikovať. Pritom ani tak nejde o to, či sa tieto hypotézy potvrdili alebo vyvrátili, ale skôr o to, že tento prístup podnietil obrovský experimentálny výskum a množstvo zaujímavých výsledkov (predovšetkým v oblasti percepcie a jazyka) o defaultovo zabudovanom poznaní. No nejde len o históriu. Aj dnes sú filozofi mysle, a ich state sú v tejto antológii zastúpené, ktorých teórie majú ohlas vo vedách zaoberajúcich sa skúmaním mysle. Tu sa, samozrejme, nemôžem panoramaticky venovať všetkým podnetom, ktoré sú v tejto antológii nastoľované, často vo forme veľmi sofistikovaných vedeckých diskusií. Zameriam sa len na niektoré problémy, predovšetkým na problém telo-myseľ a problém tzv. ľudovej psychológie. Jedným zo súčasných riešení problému telo-myseľ (problému nastoleného Descartom v jeho koncepcii radikálneho oddelenia mentálneho a fyzikálneho), ktoré rezonuje vo vedách, je teória identity. Podľa tejto teórie sú mentálne stavy a procesy identické s mozgovými stavmi a procesmi. Na podporu tohto stanoviska sa využíva bohatý materiál z neurovied a kognitívnej psychológie. Lenže postupne je toto riešenie vytláčané, resp. vylepšované funcionalistickým riešením. Funkcionalisti oproti teórii identity fyzického a mentálneho (ktorá vlastne redukuje mentálne procesy a stavy na mozgové procesy a stavy) upozorňujú na autonómiu mentálneho (absencia striktnej kauzality, intencionalita a slobodná vôľa sú špecifiká mentálneho). Funkcionalisti zdôrazňujú, že dôležitá nie je štrukturálna identita, ale identita funkcií, že dôležitá nie je fyzikálno-chemická štruktúra, ale funkcia, ktorú táto štruktúra vykonáva. Tým sa otvoril priestor pre podnety z oblasti počítačovej vedy (resp. umelej inteligencie) na vytvorenie komputačnej teórie mysle. Podľa tejto teórie sú konštitutívnym prvkom mentálneho komputačné vlastnosti. Komputačná teória mysle, napriek najrôznejším kritikám, je stále najvplyvnejšou teóriou v súčasných kognitívnych vedách. Veľký vplyv v kognitívnej a vývinovej psychológii (a dokonca v neurovede) majú teórie týkajúce sa tzv. ľudovej psychológie. Ide o teórie vysvetľujúce našu schopnosť utvárať si presvedčenia o želaniach, presvedčeniach a pocitoch druhých. O tejto schopnosti sa často hovorí aj ako o schopnosti čítať v mysli druhého (mindreading). Táto schopnosť je určite základom každodennej komunikácie medzi ľuďmi a stala sa v posledných desaťročiach predmetom intenzívneho vedeckého výskumu. Najväčší ohlas majú tri hlavné prístupy k vysvetleniu pochopenia mysle druhých: teória modularity, teória simulácie a teória formovania teórie. Predstavitelia modulárnej teórie zastávajú názor, že pochopenie mysle druhého je výsledkom špecifického vrodeného mechanizmu, vrodeného modulu teórie mysle (autisti ho nemajú, a preto majú veľký problém s čítaním v mysli druhého a s komunikáciou vôbec). Stúpenci teórie simulácie hovoria o tom, že myseľ druhého chápeme na základe toho, že simulujeme, predstavujeme si mentálnu skúsenosť, akú by sme mali, keby sme boli v jeho situácii. Medzi popredných rozvíjateľov teórie simulácie patrí A. Goldman, ktorého štúdia je súčasťou antológie. Mnoho ďalších autorov článkov z tohto výberu sa priamo vyjadruje k tomuto problému. Ich teórie sú väčšinou založené na pozitívnom prístupe k ľudovej psychológii (napríklad Dennettova teória intencionálnej stratégie, Stichov prístup atď.). V tejto súvislosti nesmieme zabudnúť na skutočnosť, že aj niektorí vedci významne prispeli k obohateniu filozofie mysle. Medzi nich patrí napríklad vývinová a kognitívna psychologička A. Gopniková, ktorá, pokiaľ ide o ľudovú psychológiu, prichádza s koncepciou teórie formovania teórie a jej článok, v ktorom porovnáva svoj prístup s ostatnými, predovšetkým modulárnym prístupom, editori tiež zaradili do antológie. Podľa nej pochopenie mysle nemôže byť len dôsledkom maturácie vrodenej determinovanej schopnosti (ako je to u modularistov). I keď súhlasí s tým, že detská kognícia začína s bohatými vrodenými reprezentáciami sveta. Tieto sa v procese vývinu pod vplyvom nových evidencií, nových skúseností neustále menia. Deti tak konštruujú koherentné štruktúry mysle, ktoré im umožňujú vysvetliť a predikovať psychologické fenomény (dieťa tak konštruuje intecionálne stavy – veriť, želať, chcieť atď.). Filozofia mysle ako kritika Významná časť filozofov mysle a autorov článkov antológie, to sú vlastne kritici vedeckého optimizmu spojeného s počítačovou revolúciou. Títo autori orientujú svoju pozornosť na otázky, ktoré sa, podľa nich, nedajú skúmať vedeckými metódami, dokonca sa nimi možno nikdy nebudú dať skúmať. Medzi takých patrí C. McGinn so svojou koncepciou kognitívnej uzatvorenosti pri pochopení problému myseľ-telo, J. Searle s koncepciou odlíšenia vlastnej (biologickej) a nevlastnej intencionality (napríklad strojovej) a T. Nagel s koncepciou neredukovateľnosti subjektívnej skúsenosti na fyzikálne. Lenže hranice medzi redukcionistickými a neredukcionistickými koncepciami sú do značnej miery relatívne. Dnes sa napríklad kognitívne vedy zaoberajú aj takými záležitosťami, ktoré v minulosti patrili do oblasti antiredukcionistického (ktoré sa považovali za principiálne vedecky neskúmateľné). Po príklady nemusíme chodiť ďaleko. Spomínané čítanie mysle iných (mindreading) bol problém, ktorý sa považoval za principiálne objektívne neskúmateľný. Dnes je to legitímny vedecký problém. Podobne ako sa skúmajú mechanizmy zabudované v našej mysli (mozgu) na rozpoznávanie tvárí, skúmajú sa aj mechanizmy na čítanie mysle iného. Vytyčovať hranice, ktoré vedecké poznanie nemôže prekonať, je pomerne nevďačná úloha. V tomto ohľade sú pamätné príbehy spojené s úsilím sformulovať: Čo nedokážu počítače? Tvrdilo sa, že sa počítače nikdy nebudú môcť učiť, táto hranica padla. Ďalej sa tvrdilo, že počítač nikdy nebude môcť vyhrať nad šachovým veľmajstrom, a predsa superpočítač Deep Blue dokázal poraziť majstra sveta v šachu G. Kasparova. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že táto hra, ktorá sa odohráva medzi skeptickou filozofiou a optimistickou vedou, je jednoznačne hra s nulovým súčtom (koľko jedna strana získa, presne toľko druhá strana stratí), pričom straty sú na strane filozofie. Vzhľadom na to, že skepsa filozofov spojená s vytyčovaním hraníc, má do značnej miery stimulatívny vplyv na vedy o mysli, je zjavné, že predsa ide o hru s nenulovým súčtom prinášajúcu prospech obidvom stranám. O tom všetkom je a toho všetkého sa dotýka tento obsiahly výber z anglo-americkej filozofie posledných desaťročí. Je to veľa, je to málo? Ak by som mal parafrázovať B. Russela, povedal by som, že filozofia mysle zatiaľ nedopadla ako kráľ Lear, ktorý rozdal všetko a neostalo mu nič. Zatiaľ, zdá sa, že filozofia mysle stále rozdáva a má čo rozdávať.
