Prísne utajený Joyce
Neprofesionálne, bez patričnej promotion a so zavádzajúcim avízom v programovom týždenníku OKO uviedli na obrazovku STV 2 (10.1.04) dramatické dielo, ktoré sa dá po čase považovať za kultúrnu udalosť akiste dosť dlhého obdobia, možno aj roka. Reč je o pôvodnej televíznej inscenácii Vyhnancov samotného Jamesa Joycea z roku 1915, ktorý na začiatku minulého storočia ovplyvnil svetový vývoj modernej prózy a sčasti aj drámy. Jedinou a navyše irelevantnou informáciou bola už tá spomenutá z programového týždenníka. Tvrdila, že ide o psychologickú sondu, trvajúcu 85 minút, bez udania autora a žánru. Bezobsažná floskula pripomínala niečo nepríjemne medicínske, skoro ako žalúdočná sonda, ale odrazu predo mnou stáli vynikajúci herci Richard Stanke a Matej Landl vo svojom pravdepodobne doteraz najťažšom dramatickom dueli, akým môže herca potrápiť najskôr Ibsen, Strindberg alebo autor Vyhnancov. Kto prekonal útrapy z nelogického premiestňovania postáv z jedného interiéru do iného, nedal sa odradiť nepochopiteľnou, zdĺhavou manipuláciou s vŕzgajúcimi dverami a započúval sa dosť pozorne do nesmierne náročného textu, dostal prémiu. V podobe príbehu zovňajškom príťažlivého, duchaplného, sympatického, príjemného a intelektuálne zdatného manipulátora Richarda (Richard Stanke). Chladného človeka, trýzniaceho sa pochybnosťami o sebe samom a o to väčšmi sa snažiaceho pútať k sebe priateľa i ženy vo svojom okolí. Neviem, či to takto autor zamýšľal, ale, aspoň kým si neprečítam Vyhnancov, považujem Stankeho a režisérovu (A. Ditert) interpretáciu za príťažlivú a azda aj vernú. Nespomínam si, že by inscenácia, označená rokom výroby 2000, mala niekedy v televízii reprízu (dokonca neviem ani o premiére), ale rozhodne by ju mala mať teraz, keď sa vedú reči o premene dvojky na televíziu pre náročného diváka. Kultúrnou udalosťou je totiž už samotné popasovanie sa s ťažkým textom a pre televízne spracovanie je to istý znak zrelosti domácej dramaturgie, režisérskych i hereckých možností. Na veľkohubú propagáciu inovovaného programu doplatil naopak obľúbenec Milan Markovič v novej Celebrity šou. Doteraz slobodne a suverénne, ako ryba vo vode, ovládal svoj pridelený veľký priestor. No v novej šou ho režisér natisol do podmienok až klaustrofóbnych a výsledkom bol kŕč. Niečo z toho prezradil aj spôsob, akým sa Markovič usiloval vpratať na sedačku, ale vtip akoby zostal bez ozveny. Priveľmi rôznorodým prizvaným celebritám chýbalo čokoľvek jednotiace, okrem toho, že ich sem, do štúdia, ktosi pozval. Kým si hostí organizoval sám (alebo mu to niekto zariadil), bolo medzi nimi isté ústrojné spojenie, priliehavý to sekunďák programu. Lenže priveľmi ambiciózny vedec a cestovateľ je nadmieru výraznou osobnosťou, aby sa zrovnal s muzikálnym, ale inak (podľa vlastnej sebaštylizácie) neambicióznym Jankom Kuricom. Takže čo do príťažlivosti vyhrala dobrá muzika L. P. Orchestra Petra Lipu ml.
