Jedlo namiesto zbraní

V pondelok 5. januára 2003 prebehla v divadle Stoka diskusia so spoluzakladateľom hnutia Food Not Bombs (Jedlo namiesto zbraní) Keithom McHenrym, ktorú zorganizoval bratislavský kolektív „Jedlo namiesto zbraní“. Diskusné turné, na ktorom bola jednou zo zastávok aj Bratislava, mnohým poodhalilo východiskové idey a činnosť hnutia. Food Not Bombs (FNB)vzniklo v Bostone v roku 1980 a odvtedy v uliciach rozdáva zadarmo vegánske jedlo. Táto činnosť sa nedá redukovať len na klasickú charitu. Aktivisti FNB sa špecifickým spôsobom usilujú poukázať aj na príčiny chudoby a okolo ich aktivít oscilujú témy ako globalizácia, ekológia, protivojnové iniciatívy, environmentálne aktivity a iné politické záležitosti, ktoré ešte stále, aspoň na Slovensku, nespadajú do klasickej politickej agendy. Keith McHenry je nižší, stále usmiaty človek, prekypujúci nevídanou vitalitou. Z jeho rozprávania, azda vďaka akejsi dravosti krátkych viet, cítiť, že to, čo robil, musela byť vždy poriadna „zábava“. Ako sa sám priznal, keď odchádzal na svoje svetové turné po kolektívoch Food Not Bombs, ani len netušil, koľko ich je a aké sú rôznorodé. Niekoľko stoviek skupín, na jednej strane spája idea rozdávania vegánského jedla zadarmo, na druhej strane sa navzájom odlišujú vplyvom miestneho kontextu. Pokiaľ pre skupiny z východnej Európy je charakteristický silný a pomerne jasný antikapitalistický postoj vychádzajúci z potreby rozdávať jedlo bezdomovcom a hladujúcim, pre skupiny z ekonomicky vyspelejších krajín je jedným z nosných pilierov aj poukazovanie na prehnaný konzum a protestovanie proti nemu. Aká je vlastne stratégia a kde leží v spoločnosti miesto pre aktivity Food Not Bombs? Drobné okolnosti a malé zauzlenia príbehu Keitha McHenryho mi nedovoľujú len tak ľahko povedať, čo alebo kto vlastne Food Not Boms bolo a je. Prečo sa vlastne stal fenomén „jedla a hostiny zadarmo“ pre modernú spoločnosť takým nebezpečným? Namiesto jednoznačnej odpovede radšej predkladám detaily vzniku prvého FNB. Permanentná profilácia Food Not Bombs sa nikdy nevyznačovala pevnou alebo hierarchickou organizačnou štruktúrou, vždy reflektovala konkrétny terén. FNB nepredstavuje klasickú organizáciu. Nie je skupinou, ktorá sa vyznačuje pevnými a jasne vymedzenými atribútmi. Tie skôr navštevovaním demonštrácií a kampaní iných prijíma. Hoci niekto by mohol namietnuť, že ekologický prístup predsa len prevláda. Možno áno, ale pri príležitosti týchto „hostín“ tak vždy okolo seba sústreďuje a zhromažďuje ľudí a informácie – potenciál aktivít nových a iných. Touto svojou fluidnou konštrukciou, akokoľvek to znie paradoxne, neustále uniká a vracia sa práve tam, kde sa niečo deje. Na druhej strane okolo seba buduje vzťahy, ktoré svojou nestabilitou a aktuálnosťou môžu pre nedostatočne otvorené spoločnosti predstavovať „riziko“. Možno práve preto toľko zatknutí. Na jednej strane je táto nejednoznačnosť vzťahov a väzieb, na druhej strane je to kontakt s ľuďmi, ktorých spoločnosť vytesnila na perifériu alebo sa pre takýto exil rozhodli sami. S ľuďmi, ktorí unikajú akejkoľvek predvídateľnosti, usporiadanosti a poslušnosti: s bezdomovcami. Nespĺňajú jeden z najzákladnejších atribútov našej modernej spoločnosti: trvalý pobyt a zamestnanie. Food Not Bombs nie je charitou v klasickom slova zmysle, akú predstavujú najrôznejšie náboženské iniciatívy. Táto „poľná kuchyňa“ predstavuje skôr vojnový voz rútiaci sa teritóriom, ktoré mu nepatrí a o ktoré možno ani nemá záujem. V tom možno spočíva jej sloboda, aktuálnosť, vitalita a zábava zároveň. Tento článok, ktorý predovšetkým prináša príbeh prvej Food Not Bombs Keitha McHenryho, sa usiluje ukázať dôležitú vec, na ktorú sa však často zabúda: keď sa spojí zápal, zábava a aktivizmus, môže z toho zostať poriadne horúco. Čo tak zapáliť sporák na námestí? „Som jednen z ôsmich ľudí, ktorí v Bostone v roku 1980 založili Food Not Bombs. Boli sme súčasťou iniciatívy protijadrových aktivistov, ktorá sa snažila zastaviť výstavbu jadrovej elektrárne v New Hampshire,“ hovorí Keith McHenry o svojich začiatkoch. Keď jedého z tohto osemčlenného kolektívu pri protestoch zatkli a obvinili z útoku na verejného činiteľa, ostatní sa rozhodli zozbierať peniaze na obhajobu. Spôsob, ktorý použili bol viac-menej prekvapujúci. „Začali sme predávať koláčiky a iné dobroty, ktoré sme sami upiekli. Vždy sme však zarobili iba niečo okolo piatich dolárov. Vtedy sme si všimli plagát Medzinárodného hnutia žien za mier a slobodu s obrázkom dieťaťa hrajúceho sa na ihrisku s ideou, „nebolo by nádherné, keby Pentagón usporiadal veľký predaj koláčikov a sladkostí a zozbieral tak peniaze na kúpu jedného bombardéra B1“. V Amerike sa investujú veľké peniaze do armády, a nie do školstva, a tak musia rodičia a učitelia piecť a predávať koláčiky a kupovať za ne knihy a iné školské pomôcky pre žiakov. Čo sme urobili bolo, že sme sa obliekli ako generáli a začali predávať koláčiky v nádeji, že zarobíme viac peňazí.“ Aj keď samotná akcia nepriniesla veľký finančný úspech, bola to obrovská zábava a aktivisti mali novú a inú možnosť diskutovať s ľuďmi o jadrovej energii. Jedlo sa stalo ústrednou témou aj nasledujúcej akcie. Spomenutá skupina aktivistov sa rozhodla demonštrovať proti First National Bank, ktorá finančne zabezpečovala výstavbu spomínanej jadrovej elektrárne. „Zistili sme, že v manažmente First National Bank v Bostone sú tí istí ľudia, čo sedia v manažmente spoločnosti stavajúcej spomínanú jadrovú elektráreň a zároveň sú aj v manažmente spoločnosti, ktorá dávala zákazku na spomínanú elektráreň. Podľa nás toto prepojenie veľmi pripomínalo podmienky príbuzné tým, ktoré vznikli koncom dvadsiatych a začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia a pomohli zapríčiniť veľkú hospodársku krízu. Rozhodli sme sa pred First National Bank zorganizovať rad ľudí stojacich na polievku, presne tak, ako to bolo v čase veľkej hospodárskej krízy a podávať ju zadarmo práve v deň, keď bolo v banke stretnutie jej akcionárov. Noc pred touto akciou sme však zneisteli, či bude rad na polievku dostatočne dlhý na to, aby to vyzeralo tak hodnoverne ako počas Veľkej hospodárskej krízy. Obrátili sme sa preto na miestny útulok pre bezdomovcov a pozvali ich na spomínanú protestnú akciu proti výstavbe jadrovej elektrárne.“ Sedemdesiat bezdomovcov, s ktorými sa demonštranti mali možnosť rozprávať, nahnevaní akcionári, to všetko bolo natoľko inšpiratívne a zábavné zároveň, že aktivisti sa rozhodli dať výpoveď u svojich zamestnávateľov a zbierať potraviny, ktoré sa v daný deň nepredali a skončili by inak na smetisku. Každý deň takto zbierali jedlo a vo štvrtky, piatky a nedele ho varili a rozdávali na námestí. Okrem teplého jedla zadarmo nakrúcali aj vlastné amatérske filmy, ktoré potom premietali na plátno tam, kde rozdávali jedlo. Takto distribuovali aj literatúru proti jadrovej energii, jadrovému zbrojeniu a ničeniu životného prostredia. Neskôr začali zo svojou „poľnou kuchyňou“ navštevovať iné demonštrácie a rozdávať na nich teplé jedlo. Jedlo, ktoré nestihli alebo nemohli uvariť, roznášali potom do škôlok, sociálnych ubytovní a do útulkov pre osamelé matky. Toto všetko stálo na začiatku prvého Food Not Bombs. V kuchyni začína byť čoraz teplejšie... V roku 1988 sa Keith McHenry presťahoval do San Francisca v Kalifornii a začal organizovať druhú Food Not Bombs iniciatívu. „V tom čase som sa rozhodol napísať zopár poznámok, ako založiť podobnú iniciatívu, a začal som distribuovať leták s názvom Sedem krokov, ako založiť Food Not Bombs. Na naše prekvapenie 15. augusta 1988, keď sme rozdávali jedlo v parku pred vchodom na most Golden Gate, prišlo päťdesiatpäť ťažko odetých policajtov, ktorí zatkli deviatich z nás. Počas tohto mesiaca polícia zatkla viac ako sto ľudí zadarmo podávajúcich jedlo na ulici.“ Táto vlna zatýkaní mala širokú odozvu. Okrem mediálnej publicity mala za následok, že sa začali ozývať ľudia z celej Kalifornie, Spojených štátov a Kanady a pýtali sa, ako založiť Food Not Bombs, aby aj ich mohli zatknúť za to, že zadarmo rozdávajú jedlo! „Po tejto vlne zatýkaní, mi zavolal starosta San Francisca a povedal, že má pre nás povolenie, a keď ho podpíšem, nebudú nás už viac zatýkať. Povedali sme, že je to síce veľmi pekné, ale my sme rozhodnutí podávať jedlo bez toho, či nám to on povolí alebo nie. Nakoniec nám povolenie aj tak dal. V tomto čase sme už mali toľko dobrovoľníkov, že sme podávali jedlo každý deň okrem soboty.“ ... až horúco V roku 1989 prišla druhá vlna zatýkania, ktorú zapríčinilo policajné terorizovanie bezdomovcov. „V jeden júnový pondelok v roku 1989 nám prišli bezdomovci povedať, že ich policajti večer zbili, zobrali im psov, topánky a striekali na nich vodnými delami. V utorok sme o tomto terorizovaní počuli ešte ďalšie príbehy. V stredu sa bezdomovci rozhodli, že pôjdu prespávať pred radnicu a pozvali nás, aby sme sa k nim pridali a priniesli tam Food Not Bombs. Zobrali sme celé svoje zariadenie na varenie a začali variť čisto vegánske jedlo, dvadsaťštyri hodín denne, pre tristo až štyristo bezdomovcov. Fungovalo to niekoľko dní. V čase, keď politici a zamestnanci chodili na obed, sa konali rôzne vystúpenia a demonštrácie. 27. deň starosta San Francisca rozhodol, že má pre bezdomovcov útulok a poslal ťažko odetých policajtov, aby nás vytlačili z parku pred radnicou. A zatýkanie sa mohlo začať.“ Až zemetrasenie, ktoré postihlo prvý októbrový týždeň San Francisco, a zastavilo na čas dodávku elektriny a plynu v meste, zapríčinilo, že sa do radu k ľuďom, ktorí sa zvyčajne chodili najesť, začali stavať ľudia, ktorí pracovali v okolitých úradoch. Neskôr sa do radu postavili aj samotní policajti. Takto sa skončila druhá vlna zatýkania. A keď už jedna kuchyňa nestačí... Tretia vlna zatýkania sa začala, keď sa starostom stal šéf polície, ktorého prioritou bolo vytlačiť bezdomovcov z mesta. „Začal zatýkať bezdomovcov. Používal helikoptéry a prostredníctvom špeciálnych kamier získaval podoby bezdomovcov, aby ich mohol lepšie identifikovať a pri opätovnom zadržaní sa ich zbaviť.“ Spôsob jeho politiky sa samozrejme dotkol aj aktivistov Food Not Bombs. „Keďže sa nám raz podarilo nakrútiť video, ako polícia brutálne zbila bezdomovcov, a dokonca sa nám toto video podarilo odvysielať prostredníctvom miestnej TV stanice, bola to posledná kvapka a nový starosta sa rozhodol zbaviť sa Food Not Bombs raz a navždy.“ Pre Food Not Bombs bol prijatý špeciálny zákon, podľa ktorého vždy, keď budú členovia hnutia zadržaní, nebudú môcť byť prepustení, ale budú musieť stráviť minimálne jednu noc až týždeň vo väzení. „Pozvali sme rôzne kolektívy z miestnej komunity, aby sa dali raz do mesiaca zatknúť. A tak prichádzali učitelia, kňazi, odborári... Každého z nich zatkli za rozdávanie jedla zadarmo. Potom prišla aj skupina právnikov a zábavné bolo, že ich nezatkli.“ To všetko vyvolalo široký ohlas vo svete, pričom sa začali zakladať prvé Food Not Bombs v Európe. „V tom čase sme začali s ďalšou formou rezistencie. Vybudovali sme vlastnú rádio stanicu a spustili svoje vlastné pirátske vysielanie. Rozbehli sme iniciatívu Homes Not Jailes. Vytypovali sme si prázdne a opustené domy a povedali bezdomovcom, že ak chcú mať miesto na bývanie, môžu sa k nám pridať o ôsmej hodine ráno na určitej adrese. Prišli sme oblečení ako robotníci, odstránili staré zámky, vpustili rodinu bezdomovcov dnu, dali nové zámky a začali natierať zvonka budovu. Susedia si mysleli, že konečne sa tá stará zrúcanina dala do prenájmu a budú tam noví a slušní susedia. V roku 1994 ma zatkli a obvinili z násilného porušenia zákonov a strávil som šesť mesiacov vo väznici, čakajúc na súd, pričom mi hrozil trest dvadsaťpäť rokov väzenia až doživotie. Po šiestich mesiacoch mesto súhlasilo, že môžem zaplatiť svoju kauciu. Proces sa začal 31. októbra, a pretože sa v ten deň oslavoval Helloween, ľudia prišli v kostýmoch a rozdávali sladkosti. Boli však zatknutí. Predstavitelia mesta si uvedomili, že to nie je najlepší dátum a proces preložili na 14. februára. Prišlo niekoľko stoviek ľudí, a pretože bol Deň sv. Valentína viacerí boli zatknutí, keď rozdávali čokoládové srdiečka.“ Pri týchto vlnách zatýkaní Amnesty International označila aktivistov Food Not Bombs, ktorí boli vo väzení, za väzňov svedomia. Komisia pre ľudské práva Spojených národov v Ženeve dokonca označila aktivistov Food Not Bombs za politických väzňov a zatknutých bezdomovcov za politických utečencov. Na základe silného medzinárodného tlaku sa mesto rozhodlo zastaviť tento prípad a všetky obvinenia voči Keithovi McHenrymu boli zrušené. Vďaka týmto dramatickým udalostiam vznikli stovky Food Not Bombs kolektívov po celom svete a okolo 400 pirátskych rádiostaníc v Spojených štátoch. Od týchto čias sú kolektívy FNB aktívne v rôznych protestoch a kampaniach ako protivojnové, protiglobalistické iniciatívy, atď. Dnes existujú kolektívy Food Not Bombs na celom svete a aj v takých vzdialených krajinách ako Malajzia, Indonézia, Filipíny, Nový Zéland, Austrália, Južná Afrika, Togo, Argentína, Brazília, Mexiko, Izrael alebo Turecko. Stovky kolektívov po celých Spojených štátoch a Európe. Na Slovensku pôsobia skupiny Jedlo namiesto zbraní už štyri roky. Momentálne v Bratislave, Trnave a Košiciach, kde raz do týždňa rozdávajú vegánske jedlo. Slovenské Jedlo namiesto zbraní iniciovalo aj kampaň za zrušenie povinnej vojenskej služby a výstavbu útulku pre bezdomovcov v Bratislave. Obe tieto iniciatívy sú dnes už realitou. www.jedlo.sk www.foodnotbombs.net Autor je filozof a politológ