Kerryho schizofrénia
John Kerry – to je meno, ktoré v týchto dňoch skloňujú temer všetci politickí analytici v USA. Jeho víťazstvo v primárkach v Iowe nie je síce spoľahlivým indikátorom, kto získa nakoniec nomináciu demokratov, aby sa uchádzal o kreslo v Bielom dome, do istej miery však môže vypovedať o tom, aké témy by mali kandidáti Demokratickej strany v predvolebnom boji akcentovať. Senátor za štát Massachussetts sa do veľkej politiky „priplietol“ náhodou. V roku 1971 ako 27- ročný vojnový „veterán“ vypovedal pred Zahraničným výborom Senátu, pričom ostro kritizoval politiku USA vo Vietname. Vzbudil tým pozornosť médií, z ktorej dokázal neskôr vyťažiť maximum pre svoju politickú kariéru. Tento absolvent prestížnej univerzity v Yale pôsobil najprv ako prokurátor v Massachussetts, neskôr sa stal v tom istom štáte zástupcom guvernéra, aby nakoniec v roku 1984 úspešne kandidoval do Senátu. Práve skúsenosti veterána z vojny vo Vietname využíval aj počas svojej prezidentskej kampane. Vojenský zásah v Iraku – ktorý aj on podporil – staval do paralely s vietnamskou tragédiou. Na prvý pohľad schizofrenické, ale ako priebeh predvolebnej kampane v Iowe napovedá, zrejme účinné. Z prvých sa stali poslední Až do poslednej chvíle boli totiž šance všetkých štyroch najnádejnejších kandidátov vyrovnané. O priazeň voličov v Iowe sa uchádzali Dick Gephardt, Howard Dean, John Kerry a John Edwards. Ich súboj komplikovala skutočnosť, že primárky v Iowe sú zložitejšie než v iných štátoch únie. Ešte niekoľko týždňov pred konaním primárok sa podľa prieskumov verejnej mienky zdalo, že o víťazstvo sa pobijú Dean a Gephardt. Howard Dean sa usiloval pritiahnuť voličov svojou agresívnou rétorikou proti prezidentovi Bushovi, za Dicka Gephardta hovorili jeho dlhoročné politické skúsenosti vo Washingtone a jeho ,,sociálne pozadie“. Gephardt, ktorý sa o získanie kresla v Bielom dome neúspešne pokúšal už pred šestnástimi rokmi, získaval totiž body najmä vďaka podpore zo strany odborov a „obyčajných“ pracujúcich ľudí. Neustále zdôrazňoval, že jeho otec bol vodičom mliekarenského auta, a preto ani on nie je nijakým salónnym demokratom, na rozdiel od svojich protivníkov. Mieril tým hlavne na Howarda Deana, ktorý vyrastal v oveľa lepších finančných pomeroch. Dean v posledných dňoch strácal body zo svojho suverénneho víťazstva predovšetkým pre malú angažovanosť práve v sociálnej oblasti a v otázkach rasovej rovnoprávnosti. A to napriek tomu, že už korigoval aj svoju nechuť hovoriť o Bohu, ktorý podľa neho ,,do politiky nepatrí“. Vyhlásenia o dôležitosti viery boli – v rozpore s jeho predchádzajúcim tvrdením – temer na dennom poriadku Deanovej kampane. Nebola to jeho jediná korekcia – Dean počas kampane vyrukoval aj s tvrdením (na americké pomery tiež veľmi odvážnym), že nepovažuje za povinnosť svojej ženy, aby sa „predvádzala“ v jeho kampani. „,Môže si robiť, čo chce,“ tvrdil. Ale keď mu začalo tiecť do topánok, zapózoval redaktorom aj so svojou ženou na schodíkoch lietadla napriek tomu, že ona priletela na letisko inou linkou. Ani jednému však taktika nakoniec nevyšla. Dean skončil až na treťom mieste, Gephardt pred uzávierkou týždenníka kvôli štvrtému miestu dokonca uvažoval o tom, že sa boja o Biely dom v roku 2004 vzdá.
Edwards mediálny, Kerry empatický Posledné prieskumy verejnej mienky tesne pred voľbami ukazovali, že na oboch exfavoritov sa doťahujú tak Kerry, ako i Edwards. A to najmä vďaka hektickej kampani počas posledného týždňa. Edwards sa pritom ukázal ako skvelý ,,mediálny politik“. Tento päťdesiatročný, pomerne mladý kandidát svojou dravosťou a odvahou pripomína Billa Clintona. Napriek tomu, že v Senáte má za sebou iba jedno volebné obdobie, na jeho sebaistom vystupovaní to rozhodne nevidieť. Je fotogenický a najmä schopný odpovedať na akúkoľvek otázku a využiť akúkoľvek príležitosť na získanie politického prospechu. John Kerry – ako aj sám priznal – na sebe zasa dokázal počas volieb zapracovať. Keď na jednom stretnutí s voličmi vyhlásil, že v čase, keď on bojoval za vlasť, Edwards možno ešte nebol ani „v plienkach“, vzápätí sa mu ospravedlnil. Vedel, že týmto body nezíska, skôr naopak. Namiesto konfrontačnej kampane radšej vždy zdôrazňoval, že USA v čase vojny proti teroru potrebujú v prezidentskom kresle skúseného vojaka, politika, ale hlavne vlastenca. Iracká schizofrénia kľúčom k úspechu? Vlastenectvo Kerry dokazoval svojou odhodlanosťou bojovať proti teroru, čím zdôvodňoval svoju podporu vyslaniu vojsk do Iraku. Ako však mohol na druhej strane prirovnávať Bushovu zahraničnú politiku k vojne vo Vietname a za túto schizofréniu ešte aj zbierať politické body? Jediným vysvetlením je skutočnosť, že Američania tušia, že postup USA v irackej otázke nie je celkom správny. Ich pseudopatriotizmus, ktorý Bush dokázal naočkovať ešte aj demokratom, im však nedovolí zatiaľ naplno povedať, že USA urobili chybu. Kerry tento trend – aj vďaka svojim spomienkam na vývin situácie po Vietname – zrejme odhadol. Možno práve táto téma bude v boji o kreslo v Bielom dome dominovať – to zrejme napovie ďalší priebeh predvolebnej kampane. Iowa dôležitá, ale nie kľúčová Úporná snaha kandidátov získať víťazstvo v primárkach v Iowe bola síce pochopiteľná, ale nedá sa povedať, že by víťazstvo v Iowe bolo podmienkou úspechu na konvente. V rozmedzí rokov 1972 až 2000 prebehlo sedem konventov, pričom štyrikrát sa podarilo víťazovi z Iowy získať na konvente aj nomináciu za Demokratickú stranu. Jimmy Carter pritom v roku 1976 premenil túto nomináciu z Iowy aj na víťazstvo v prezidentských voľbách. Napriek tomu matematika nepustí. I keď primárky v Iowe sú nesporne prvou dôležitou ostro sledovanou politickou udalosťou v tábore demokratov, najvýznamnejším dňom bude bezpochyby 2. marec, keď sa bude bojovať o hlasy 1151 delegátov. Kandidát demokratov potrebuje pritom získať na júlovom konvente strany 2161 hlasov. Tých 45 z Iowy nakoniec nemusí nič znamenať. Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO
