Tretie oko maľby

Maliar Bohuš Bača (1943) od začiatku svojej tvorby s rozkošou balansoval na hrane viditeľného a neviditeľného, skutočna a imaginácie, fyziky a metafyziky. Vždy inklinoval k zobrazovaniu vnútorného sveta, pocitov, snov, tušení, vízií, šmátral v hlbočinách prapodstaty bytia. Je typom výsostne introvertného maliara. Nemá rád lacné gestá, bombastické programy, fanfarónske skupinové manifesty. Vie, že obraz sa rodí v tichu ateliéru a svedkom dramatického zápasu je iba maliar a biele napnuté plátno. Bohuš Bača nevystavuje často. Každá jeho výstava však prekvapí koncentrovanosťou výpovede a tvrdohlavou úpornosťou, s akou už temer štyri desaťročia kráča po vlastnej ceste, trpezlivo cizeluje vlastnú výtvarnú reč, doluje svoje pravdy. Znovu to potvrdila aj maliarova najnovšia retrospektívna výstava v bratislavskom Pálffyho paláci. Vydala svedectvo o autentickej a sugestívnej tvorbe, ktorá sa vrství, reťazí bez dramatických zlomov a rastie bez toho, aby stratila spojenie s prameňom, svoju vnútornú kontinuitu. Témami i názvami jeho obrazov z ostatného desaťročia sa stali najmä archetypálne symboly – Brány, Veže, Kyvadlá, Strážcovia pokoja, Krídla, Kríže, Okamih, Hranica priestoru, Oblúky, cyklus Ľudské reťazenie, cyklus Človek a krajina. Hoci všetky témy majú aj reálny predobraz, maliar s nimi pracuje ako s metaforami spirituality, duchovného rastu, hľadania vyššej harmónie. Skúma hranice priestoru, aby mohol otvoriť priezory do ďalších dimenzií sveta a ľudského jestvovania. Na jeho najnovších obrazoch možno čítať, ako cvičí a zaostruje svoj vnútorný zrak, ono povestné „tretie oko“, aby uvidel neviditeľné a ohmatal nehmatateľné. Vekom a zrením sa v tvorbe maliara prehlbuje psychologizujúca, meditatívna poloha, krotí vibrujúcu expresivitu, výbušnú dynamiku tvarov a foriem (nepochybne aj dedičstvo lektúry svojho profesora Petra Matejku na oddelení monumentálnej maľby VŠVU). Napriek maliarovej ceste k nirváne stále tlie v jeho obrazoch ekrazit vášní a emócií, z hustej pavučiny čiar sa vynára dráma človeka a sveta, jednoducho páchne tu človečina. Bohuš Bača opúšťa predmetný svet vecí, aby priniesol vnútornú, esenciálnu podobu zážitku, emócie, spomienky. Hoci základom jeho maliarskeho rukopisu zostáva subtílna giacomettiovská kresba a monumentálny až architektonicky cítený tvar, znak, maliarove najnovšie obrazy sú skôr meditáciou o putovaní energií, o prechádzaní bránou do iných dimenzií až do stavu beztiaže... Brána príchodu a brána odchodu sa zjavuje ako zjavenie na viacerých obrazoch. Pokus o prekročenie zobrazovania viditeľného smerom k zviditeľňovaniu vnútorného však môže byť – osobitne pre maliara – veľmi riskantná cesta. Ako napísal maliar Ľudo Hološka: „Pre maliara je to vždy ťažký a neistý terén.“ Bačovi sa však podarilo vyhnúť úskaliam „namaľovanej“ psychológie či filozofie alebo ilustrovaniu abstraktných pojmov. Obrazy Bohuša Baču nestrácajú nič zo svojej vizuálnej sily a pôsobivosti. Vo výtvarnej reči používa emocionálnu expresiu i spontánnu gestickú improvizáciu. V najnovších cykloch (Beztiaž, Listy, 2003) kombinuje viaceré maliarske techniky, vrství plochu obrazu pastami, štruktúrami, asamblážami i nápaditými kolážami. Osobitne sugestívne je dnes maliarovo posolstvo o ľudskej súdržnosti a spolupatričnosti v cykle Časť ľudskej reťaze (1989). Pripomína, na čo často v čase individuálneho egoizmu i globálnej bezohľadnosti (politickej, ekonomickej, kultúrnej, ekologickej) zabúdame. Každý z nás je ohnivkom jednej veľkej ľudskej reťaze. Aj keď o tom nevieme, všetci sa stále držíme za ruky. Spolu rastieme a spolu aj padáme. Osud všetkých je osudom každého z nás. Varovné memento maliara aj na prahu tretieho tisícročia... Autorka (1955) je výtvarná kritička a publicistka