Rituály vzbury? Vďaka aj za to...

Tohtoročné Svetové sociálne fórum sa konalo v Indii. Pre každého, kto túto krajinu/kontinent pozná, sa v tom jednoduchom konštatovaní skrýva mnoho symbolických významov – niekedy hraničiacich s klišé. Ak je India metaforou sociálnych kontrastov, potom je Bombaj, kde 16. až 21. januára Svetové sociálne fórum prebiehalo, koncentrovanou Indiou. Mesto bohatých a mesto chudobných. Silné ľavicové strany a masy ľudí, ktorí sa necítia byť reprezentovaní nikým. S pompou otvárané veľké projekty a realita miliónov ľudí rodiacich sa, žijúcich a umierajúcich na ulici. Kontrasty však nehovoria len o absurdnosti sveta – nastavujú nepríjemné zrkadlo aj hnutiu samotnému. Rituály odporu Indická kultúra je plná symbolov. Jedným z nich je Kumbh Mela – každoročná rituálna očista v Gange, za ktorou chodia hinduistickí pútnici do mesta Allahabad. Nestal sa Bombaj tohto decembra len pútnickým miestom pre dav „veriacich alterglobalistov“, len ich vlastným rituálnym očistným kúpeľom? Pre tých, ktorí nie sú „veteránmi“ podobných akcií, hrubý náčrt. Predstavte si tisícky ľudí, chaos, za ktorým však vidno aj snahu organizátorov. Desiatky konferencií a seminárov prebiehajúcich naraz na rôznych miestach. Potrebujete organizačný talent, aby ste si vždy vybrali „ten svoj“, a šťastie, aby ste ho našli. Pocit takmer absolútnej straty orientácie sa však nutne mieša s nadšením. Kdekoľvek zablúdite, budú tam ľudia, ktorí tvrdia, že iný svet je možný. Že existuje spôsob, ako bojovať proti vojne, ako zastaviť privatizáciu vody, oslobodiť väzňov svedomia... Ak však na chvíľu zastanete, začne sa vkrádať ešte iný pocit – áno, všetci vieme, že muži a ženy si majú byť rovní, že umieranie pre zisky iných je zlé, že voda je právo, nie tovar, že nik nemôže byť potrestaný za to, že bráni ľudské práva... No a čo? Pomôže niekomu, ak si tieto pravdy tisíckrát navzájom zopakujú už dávno presvedčení ľudia? Nie je každá letenka, každé ozvučenie konferenčnej sály premárnenou príležitosťou dať jedlo aspoň niekoľkým zo stoviek ľudí, čo každodenne umierajú od hladu? Na takéto otázky sa ťažko odpovedá. Aj preto, že otázky samotné neboli veľmi férové. Bojovníci a aktivisti Na každom stretnutí sociálneho fóra sa vracia otázka jeho budúcnosti. Na Európskom sociálnom fóre v Paríži rozdelila účastníkov na dve skupiny – to isté sa v podstate opakovalo v Bombaji. Jedna z nich ho chce vidieť ako „priestor“ na diskusiu, druhá ako „hnutie hnutí“, pripravené konať na globálnej úrovni. Nie je to len formálny spor. Už od vzniku tvorili alterglobalistické hnutie dva prúdy – „bojovníci“ a „aktivisti“. Tí druhí pôsobia v rôznych mimovládnych združeniach a organizáciách, zameriavajú sa na konkrétnu tému. V politickom živote chcú pôsobiť ako nátlaková skupina – politické strany sú pre nich možným partnerom, no sami sa na ne premeniť nechcú. Sociálne fórum chápu ako priestor na diskusiu, vzájomné vymieňanie informácií a miesto, kde sa tvoria idey alternatívnej politiky. „Bojovníci“ (špecifickú časť z nich tvoria politické strany, ktoré so sociálnymi hnutiami spolupracujú) chcú do politického procesu vstupovať priamo. Hoci sa ich taktika líši – od účasti na voľbách až po ozbrojený revolučný boj –, v sociálnom fóre vidia predovšetkým spoločenskú bázu, z ktorej možno mobilizovať politickú podporu. Každá z týchto skupín má svoje nedostatky. V Indii napríklad fungujú dve veľké komunistické strany, obe majú zastúpenie vo federálnom parlamente, v niektorých štátoch sú dokonca súčasťou vlád. Vychádzajúc z ich programu, by sa zdalo, že najsilnejšiu podporu by mali mať vo vrstve dalitov, bývalých nedotknuteľných, ktorí tvoria sociálne i ekonomicky najutláčanejšiu skupinu Indie. Nie je to však tak. Mocenské a vnútrostranícke záujmy urobili v Indii z „oficiálnych komunistov“ klub takmer výlučne vyhradený príslušníkom vyšších kást. Dalitov tak namiesto toho zastupuje mnoho mimovládnych organizácií, ktoré však často slúžia len ako mocenský výťah pre ich vodcov, prípadne je ich zameranie priúzke (bojujú za kvóty na školách, nevšímajú si už však, že z ich zavedenia dokáže profitovať len úzka vrstva bohatých dalitov). Kastovníctvo môže vyzerať ako typicky indický fenomén, no príklad má širší význam. Politické strany realita mocenského boja často vzďaľuje od ich masovej podpory, a tak sa musia čoraz väčšmi spoliehať na „politický marketing“ – čím sa len posilňuje ich závislosť od bohatých sponzorov, mimovládne organizácie zasa mávajú úzke zameranie, všímajú si konkrétne problémy, nie však ich systémové príčiny. Medzi týmito dvoma extrémami sociálne fórum balansuje – a s najväčšou pravdepodobnosťou bude balansovať aj v budúcnosti. Vzniklo z potreby „vrátiť politiku na ulicu“, a tak sa nemôže vzdať ani politiky, ani ulice. Morálne dilemy Schválne, buďme ešte chvíľu neféroví a vráťme sa do Bombaja. Tým, že sa Svetové sociálne fórum po troch rokoch presťahovalo z Porto Alegre, vyhlo sa hrozbe „skostnatenia“ a prílišnému zameraniu na Európu a Latinskú Ameriku. Urobilo však tiež nebezpečný experiment – pozrelo sa samo na seba v ostrom zrkadle vytvorenom rozdeleným svetom, proti ktorému bojuje. Brazília je rozvojová krajina, no chudoba Indie sa s ňou stále nedá porovnať. Účastníci ani nemuseli ísť do najväčšieho slumu, štvrte chudobných, na svete, aby museli čeliť morálnej dileme. Hneď za bránami (strážených) štvrtí určených na akcie Svetového sociálneho fóra ich čakal dav žobrákov a predavačov. Dať bakšiš (čo v hindčine znamená dar), kúpiť si niektorú z ponúkaných zbytočností, značí v Indii výzvu pre desiatky ďalších, aby aj oni skúsili šťastie. Pre dav ľudí, ktorí sú takí utláčaní, že ostali dokonca pred bránami „festivalu utláčaných“, účastníci neznamenali ani tak spasiteľov bojujúcich za lepší svet, ako skôr šancu na večeru. Že by ďalší dôkaz absurdnosti alterglobalistických stretnutí? Ale nie... Naozaj, boli to neférové otázky. Svetové sociálne fórum má svoj význam aj bez toho, aby nasýtilo každého hladného človeka na zemi (dokonca aj hladných ľudí pred jeho bránami) – hoci to znie kruto či ironicky. Podobné podujatia totiž vôbec nemôžu samy naplniť vlastné heslo – iný svet je možný. No svojím spôsobom prispievajú, dokonca napriek tomu, že čiastočne plnia funkciu „rituálu vzbury“. V Bombaji sa na jednej z veľkých konferencií stretol bývalý hlavný ekonóm Svetovej banky Joseph Stiglitz a indický marxistický ekonóm Prathab Patnaik. Obaja sú výraznými osobnosťami (aj keď ten prvý je omnoho známejší), no bez sociálneho fóra by sa pravdepodobne nikdy nestretli zoči-voči a nemohli diskutovať o tom, či je „kapitalizmus s ľudskou tvárou“ možný. Vzniká tak ďalší kanál, ktorým sa diskusia o skutočných alternatívach posúva na úroveň, v ktorej sú prijímané politické rozhodnutia. Oveľa dôležitejšie je však pôsobenie sociálneho fóra „nadol“. Prirodzene, aj keď bolo Svetové sociálne fórum zatiaľ najväčším v histórii, existujú fyzické hranice rastu podobných podujatí. Pre mnohých účastníkov možno bolo len vzrušujúcim zážitkom, očistným kúpeľom v „alterglobalistickej Gange“, po ktorom si cestou domov dajú v lietadle s pokojným svedomím Coca-Colu a mäso pekne zbalené v kope plastu. Určite to však nie je jediný výsledok – zo Svetového sociálneho fóra vyrástlo napríklad Európske sociálne fórum, z neho zasa sociálne fóra v Taliansku, Francúzsku či Rakúsku. Nejde pritom o organizovanie stretnutí pre ne samotné. Vznikajú konkrétne iniciatívy a predovšetkým sa objektom politiky a diskusie stávajú oblasti, ktoré by advokáti korporativistickej globalizácie radi považovali za „vyriešené“. Obhajobu Svetového sociálneho fóra skúsme zavŕšiť porovnaním, ktoré sa už stalo klišé – medzi stretnutím „neformálnej vlády sveta“, ekonomických a politických lídrov, na Svetovom ekonomickom fóre v Davose a fórom v Bombaji. Aj veľkí bossovia ukrytí za policajnými kordónmi a zátarasami vo Švajčiarsku si uvedomujú, že svet má problémy. Trápi ho hlad, epidémie, politická nestabilita... Už pekných pár rokov sa pokúšajú hľadať riešenia, vždy im to však nakoniec „vypáli“ trochu inak. No popri tom, čuduj sa svete, niektorí z nich zasa o niečo zbohatnú, iní si zas upevnia moc. V Davose i Bombaji rečníci zhodne tvrdili, že im ide o dobro všetkých. Tí v Bombaji pri jeho hľadaní však väčšinou nebohatnú. Že by pre to, že sú menej schopní? Ja by som to tak nevidel..