Návraty k prevratom

Drugove knižne vydané štúdie a state, ktorým dal trochu ironický názov Literatúra a politika po slovensky, sú súčasťou širšie komponovaného výskumného programu. Jeho cieľom bolo – a vlastne zostáva – pozrieť sa na našu spoločenskú a kultúrnu minulosť spod zorného uhla súčasného poznania a súčasných stanovísk. Mohli by sme hovoriť o procese prehodnocovania, ktorý mal síce v tomto prípade konkrétne zadanie, ale ktorý treba chápať aj ako permanentnú úlohu. Autor zahrnul do knižky texty, týkajúce sa dvoch prelomových období v novej slovenskej histórii. Prvé obdobie sa odvíja od roku 1945 (ale silnejší impulz mu dal Február 1948), druhé súvisí s procesmi, ktoré sa začali v novembri 1989. Texty sú radené podľa týchto dvoch ohnísk, a tak sa publikácia skladá z dvoch častí. Politická a kultúrna situácia po obnovení Československej republiky (1945) a po komunistickom prevrate (1948) je vo všeobecnosti známa, no dlhé desaťročia sme ju videli falošnou „socialistickou“ optikou. Štefan Drug sa znovu vrátil k prameňom, a tak jeho poznanie má veľmi konkrétnu podobu. Dá sa povedať, že materiálová nasýtenosť je charakteristickou črtou všetkých Drugových prác od vstupu do literárnej vedy, keď sa dlhé roky venoval výskumu DAV-u a davistov. V prítomných štúdiách ho okrem iného zaujali pomery v slovenskom časopisectve po roku 1945 (išlo mu najmä o Smrekov Elán) a zistil, že priestor pre alternatívne uvažovanie sa začal zužovať už v tomto období. Dramaticky pôsobia Drugove state venované politickým procesom zo začiatku 50. rokov, ktoré mali neblahé dôsledky aj pre sféru kultúry, osobitne pre literatúru. V druhej časti publikácie zaujmú autorove kritické poznámky k niektorým publikáciám (Ľ. Štúr: Slovanstvo a svet budúcnosti), najmä k ich hodnoteniam. Cenné sú jeho postrehy uvádzajúce na správnu mieru zjednodušujúce a deformujúce názory na Clementisa či Novomeského po roku 1989. Bodkou za týmito textami je Drugova stať reagujúca na niektoré negatívne prejavy literárneho života v 90. rokoch. Pokiaľ ide o situáciu po roku 1948 je pre ňu charakteristická určitá dvojpolohovosť. Na jednej strane sa režim usiloval radikálne zmeniť spoločenské vedomie organizovaním rozličných školení a ideologických preškoľovaní (zúčastňovali sa na nich aj umelci a spisovatelia) a to v optimistickej perspektíve „krajších zajtrajškov“. Rezultátom boli stovky diel na oslavu Stalina, komunistickej strany, päťročníc atď. Bola to „slnečná cesta“, po ktorej vykročila či mala vykročiť spoločnosť do budúcnosti. Z dnešného pohľadu človek žasne, koľko naivity a servilnosti sa natlačilo do vtedajšej literatúry. To bol skôr komický pól reality a Drug nešetrí v tomto prípade iróniou. Druhý pól bol tragický a súvisel s tvrdými represiami voči tzv. nepriateľom socializmu a neskôr s politickými procesmi už i proti vlastným, pretože platila stalinská smernica o zostrovaní triedneho boja a ten sa nevyhol ani straníckym špičkám. Obludnejšie ako samotné procesy sa mi vidí totálne zmanipulovanie más tzv. pracujúcich, ktorí krvilačne žiadali pre súdených (a súdruhov) hrdelné tresty. Š. Drug cituje z jedného takéhoto vyhlásenia a čítajúcemu je z toho na zvracanie. Pravda, na zvracanie mu je aj z podobných „výtvorov“ slovenských spisovateľov, ktorí si počínali rovnako krvilačne, zradzujúc tak humánne poslanie tvorcu. Dve polohy, o ktorých je reč, spolu súviseli. Ak uvažujeme o „zrade vzdelancov“, o zlyhaní intelektuálov, musíme podotknúť, že tento proces sa začal už v tej oslavnej polohe, kde sa autori vzdali kritického odstupu a svedomia v prospech potemkinovských „krajších zajtrajškov“. Toto obdobie zostáva mementom dodnes. Konkrétna situácia bola zároveň modelovou situáciou a tá nestratila platnosť. Situácia po roku 1989, ktorú Drug mapuje, nemala taký dramatický charakter, hoci spoločnosť sa tiež rozčesla na dva tábory, tzv. národný a tzv. občiansky. Toto delenie vošlo z politiky do kultúry a takto sa vyformovali aj spisovateľské organizácie, ktoré sa práve z ideových dôvodov dostávali do konfliktov, čo tvorbe nijako neprospelo. Tento stav, žiaľ, fakticky trvá, hoci hroty proti sebe stojace už nie sú také ostré. Ekonomická mizéria v kultúre trochu poprevracala hierarchiu hodnôt. Treba poďakovať Štefanovi Drugovi, že sa znovu pozrel na našu blízku kultúrnu a spoločenskú minulosť – a to sine ira et studio – a pripomenul nám, čoho sa máme vyvarovať. Implicitne je v jeho kritických textoch obsiahnutá aj pozitívna položka a tá znie asi takto: kultúra sa môže nehatene rozvíjať len v podmienkach demokracie. Ak sa dostane do závislosti od politiky, skrachuje. (Štefan Drug: Literatúra a politika po slovensky. Slovenský spisovateľ. Bratislava 2003, 240 strán, 189 Sk)