Nekaždodenné úvahy o politickosti

Len výnimočne sa u nás stáva, že vedec podľahne zvodom beletrie. Zvyčajne je príliš imúnny voči pôvabom krásneho slova a chce slúžiť len pravde a ešte raz pravde. Autor dvanástich esejí s titulom Doba X. Eseje o formách politickosti František Novosád je v tomto ohľade vzácnou výnimkou. Svojím vedeckým habitusom sociálny a politický filozof a historik filozofie, jeden z našich najučenejších a najpoučenejších, vo svojej brilantnej knihe tematizuje pestrú paletu problémov od globalizácie, modernizácie, úlohy ideológie až po otázku konceptualizácie súčasnej skúsenosti, tolerancie atď. Dôkazom je dvanásť esejí venovaných analýze našej súčasnosti, ktorej kontúry sa postupne vynárajú z hmloviny minulosti. F. Novosád postupuje analýzou rôznych fenoménov, od dynamiky dnešného sveta utváranej hrou homogenizácie a diferenciácie, hľadaním paralely medzi súčasnosťou a minulosťou, ktorú nachádza v 17. storočí, keď boli myslitelia nútení vyrovnať sa s rozpadom legitimizačných praktík (tradícia, vôľa Božia, zákony prírody). Spoločným menovateľom jednotlivých tematických blokov dvanástich esejí je snaha podať diagnózu súčasnosti, preskúmať hlavné teórie súčasných dejín a sveta. Východiskom je konceptualizácia radikálneho dejinného zlomu, ktorého aktérmi aj objektmi sme bez ohľadu na naše zbožné želania. Situácia krízy, do ktorej sme vrhnutí, keď sa mení všetko od inštitúcií až po spôsoby opisu sebaopisom, keď historická pamäť je skôr príťažou než kompasom, je výzvou, aby sme pochopili dynamiku nových dejinných síl a našli pre novú skúsenosť adekvátne konceptuálne nástroje. Hoci F. Novosád so štipkou sebaštylizujúcej sa maniery označuje svoje úvahy za komentáre čitateľa novín, ide o komentáre zasväteného znalca klasickej politickej a sociálnej filozofie (od Hobbesa až k Weberovi). Znalec bezpečne identifikuje myšlienkové zdroje, z ktorých sa napája a s ktorými polemizuje produktívne a elegantné autorovo uvažovanie (Th. Hobbes, C. Schmitt, J. Habermas A. Gramsci, K. Marx, teoretici modernity, R. Dahrendorf, F. Nietzsche, M. Weber, F. Fukuyama a i.). Tieto impulzy však autor pretavuje vlastnou optikou a situuje ich do kontextu slovenskej politiky ostatných dvoch desaťročí. Autor nás upozorňuje na lesk a biedu slovenskej politickej scény, ktorá naďalej trpí detskými chorobami, akými je programová nevyhranenosť a ideologická nezakotvenosť, čo má za následok jednak chápanie politiky ako cynickej hry materiálnych záujmov, panského huncútstva. Zoči-voči záplave komentátorov od analytikov, ktorí nás častujú truizmami a v najlepšom prípade tautologickými tvrdeniami vydávanými za analytický rozbor situácie, je Novosádovo analytické myslenie opreté o konkrétne empirické fakticity ukážkou, ako môže filozofická reflexia vyústiť do praktickej podoby. Novosád ukazuje, že politika nie je len o cynizme materiálnych záujmov, ani to nie je hra čistých ideálov, ale realisticky skúma a zvažuje postmodernú situáciu politiky, keď sa uvolnila väzba na veľké ideológie (socializmus, konzervativizmus, liberalizmus) a vzrastá atomizácia a diferenciácia spôsobov života. Nech už Novosád rozoberá vzory sociálnej skúsenosti (anarchia, despocia, odcudzenie a ich exemplifikácie), alebo skúma úlohu médií či ideológií, vždy svoje úvahy formuluje v kontexte domácich sociálno-politických fakticít. Autor vidí paralelu medzi súčasným historickým prelomovým obdobím, keď sa transformuje takmer všetko od inštitúcií až po mentalitu a vnímanie sveta, keď sa všetko mení tak rýchlo, že historická pamäť je skôr príťažou než kompasom, a 17. storočím, keď sa odohral proces delegitimizácie foriem vládnutia (vôľa Božia, zákony prírody, tradícia) a presadili sa zmluvné koncepcie spoločnosti. Ambíciou esejí je pomenovať nové reality, konceptualizovať skúsenosť, ktorej kontúry sa vynárajú z chaosu každodenných udalostí. Novosád presvedčivo obhajuje tézu, že politika je nielen o záujmoch, „ale aj o spôsobe videnia sveta a politika“ realizovaná na úrovni doby, sugeruje aj spôsoby, ako ju máme vnímať. Novosád nás presviedča, že hoci na Slovensku mnohí frivolne žijú z politiky, čím ju oberajú o morálny rozmer, politika sa realizuje na istom kultúrnom pozadí a realizuje sa v kultúrnom kontexte, ktorého hodnotový rámec určuje obsahy aj formu politickosti. Je to skutočne skvelá a pôvabná kniha verná Weberovmu krédu, že politika si legitimitu nemôže pribásniť a že reálna pragmatická politika, povedané spolu s Weberom, „vyžaduje čeliť svetu, takému, aký je v skutočnosti a to, čo sa žiada, je schopnosť odlíšiť medzi etikou presvedčenia a etikou zodpovednosti“. Treba brať vážne Novosáda, keď hovorí: „Možno by nám pomohol pragmatickejší pohľad na politiku, veď predsa len ten, kto chce byť naozaj spasený, a napriek tomu vie nenávidieť nielen hriech, ale aj hriešnika, by sa mal usilovať o vstup do kláštora, nie do parlamentu.“ Kniha je aj dobrým príkladom toho, že politickej filozofii sa darí najmä v období krízy a Novosádove politicko-sociálne eseje sú skvelou konceptualizáciou skúsenosti krízy, ktorá je naším osudom a výzvou. Autorka je filozofka (František Novosád: Doba X. Eseje o formách politickosti. IRIS, 215 strán, 253 Sk)