Čo sme našli v antikvariáte
Antikvariáty prajú mániám. Najmä tým. Mono. Tematickým. Mal som ich viac. Stále prichádzajú nové. Mal som: Pavesemániu. Potom: Moraviamániu. A ešte: Gončarovomániu. Tá prekročila aj hranice. Oblomova som kúpil v budapeštianskom antikvariáte. Všedný život a Úšust v Bratislave. Medzi mániami sú pauzy. Vtedy buď nezavítam do antikvariátov, alebo sa chodím len obzerať. Alebo kúpim hocičo, motivovaný ktoviečím. Raz som mal Francemániu. Neviem, ako som k nej prišiel. Zrazu len bola. Prišiel som domov a tam. Sedela tam. Doma. Nie doma; na mne. Zasadla si na mňa. Skočila na mňa ako. Mačka. Cítila sa na mne dobre. Priadla mi. Chodil som s ňou aj spávať. Nedelili sme sa však len o spánok: niekedy sme iba tak ležali. Horeznak, zrak priklincovaný k nedosiahnuteľnému plafónu. Bol nedosiahnuteľný, lebo som ho. Pre tmu nevidel. S Francemániou sme toho veľa nenarozprávali. Mlčali sme, trávil som jej myšlienky. Myšlienky, ktoré prevzala od. Toho, kto sa volal Anatole France (1844 – 1924). Predstav si, niekto sa takto volá. A potom, v krajine, ktorá si vo vlastnom jazyku hovorí France, ho nemajú priveľmi. V obľube. France už nie je v móde. Nemali ho radi: súčasníci, štát, cirkev, kolegovia. Neskôr ani surrealisti. France je z tých, ktorého. V našich antikvariátoch zaručene vždy. Nájdete. Spýtajte sa súčasného francúzskeho spisovateľa, čo si o ňom myslí. Pomyslí si. O vás. Niečo. A pritom France je zábavný. Keď som čítal jeho Ostrov tučniakov, zabával som sa. Čítaval som ho pred každodenným zaspávaním. Potom mi v noci vírili. V hlave, niektoré scény. Už ani neviem, či tam boli scény. Niektoré. Niektoré myšlienky boli znepokojujúce. Dnes, v tomto čudesne rušnom čase, azda ešte väčšmi. Bojím sa, že keď ich tu odcitujem budú. Znieť banálne. Ale ako inak by mali znepokojujúce myšlienky znieť, ak nie banálne? Tak teda špricnem sem dačo chutného z Ostrova tučniakov: „Zatiaľ sa Tučniacko honosilo bohatstvom. Tí, čo vyrábali veci nevyhnutné pre život, ich sami nemali, tí, čo ich nevyrábali, nimi oplývali. ´To sú nezvratné hospodárske zákonitosti,´ ako vravieval istý člen Inštitútu. Veľký tučniacky národ už nemal ani tradície, ani kultúru, ani umenie. Napredovanie civilizácie sa uňho prejavovalo vražedným priemyslom, hanebnou špekuláciou, ohavným prepychom. Jeho hlavné mesto nadobúdalo – ostatne, ako všetky veľké mestá v tých časoch – kozmopolitický a finančný ráz: panovala v ňom nesmierna a jednotvárna škaredosť. Krajina si žila v úplnom pokoji. Bol to vrchol.“ Verím, že z tu citovaných viet – preložila Michaela Jurovská (II. vydanie, 1975) – cítiť. Akou vzrušujúcou, trpkokrásnou a krásnotrefnou zlomyseľnosťou je Ostrov tučniakov. Nasýtený. Vtipná karikatúra konzumnej civilizácie. A dá sa iné? Ako konzumovať? Karikovať? Konzumovať karikatúru? V čase mojej Francemánie som odchytil aj iné. Jeho. Dielka, diela. Najprv dielko. Teda rozsahom akoby dielko: Epikurova záhrada. Dočítate sa v nej. V záhrade. Teda v ňom: dielku. Okrem mnohého iného, dráždivého. Aj toto: „Ľudstvo nie je súce na nekonečný pokrok. Na to, aby sa vyvíjalo, boli potrebné na zemi určité fyzické a chemické podmienky, ktoré nie sú nemenné. Bol čas, keď naša planéta nebola vhodná pre človeka: bola priveľmi horúca a priveľmi vlhká. Príde čas, keď sa mu už nebude hodiť: bude priveľmi chladná a priveľmi suchá. Keď slnko vyhasne, čo sa nemôže nestať, ľudí už dávno predtým nebude. Poslední budú práve takí úbohí a tupí, ako boli prví. Zabudnú na všetky umenia a na všetky vedy.“ (Preložil: Michal Bartko, 1978.) Nezúfaj si. Poslední budú. Prví, vravel Ježiš. A Michel Foucault zas, že človek aj tak. Zmizne. Taxi teda. Nezúfaj. Nezabúdaj na svoju mániu. Najmä na tú.
