Ústavné vlastenectvo a republikanizmus

V poslednom čase sa v hlavných španielskych masmédiách rozmnožili zmienky o tzv. ústavnom vlastenectve. Ktorýkoľvek pozorovateľ španielskej politickej reality by rovnako vnímal skrytú bitku o výlučné vlastníctvo spomínaného pojmu, ktorú medzi sebou vedú hlavné politické strany. Práve táto skutočnosť má za následok, že mnohé podobné zmienky sú len bezduchými odkazmi bez akéhokoľvek rozvinutejšieho základu. V každom prípade však neprekvapuje rýchle zaužívanie tohto pojmu, najmä ak sa vezme do úvahy všeobecne známy fakt, že tento pojem sa rozšíril v Nemecku pred viac než dvoma desaťročiami, a to v prvom rade medzi akademickou obcou. Obrovský entuziazmus, opatrná nedôvera a dokonca otvorené odmietnutie, takéto reakcie vyvolalo použitie spomínaného politického pojmu. Všetky si našli priestor v nespočetnom množstve komentárov a článkov. Samotný fakt, že použitie tohto pojmu rozvírilo otvorenú polemiku, jednoznačne zodpovedá zámerom tých, ktorí tento pojem dali do obehu. Podľa Dolfa Sternbergera, ktorý je jeho tvorcom, ako aj podľa Jürgena Habermasa, ktorému môžeme vďačiť za jeho neskoršie rozšírenie, verejnú diskusiu nemožno oddeliť od demokratickej politickej kultúry, ku ktorej svojimi dielami prispeli obaja.. Na upresnenie význam ústavného vlastenectva, čo je jednoznačným zámerom tohto článku, nám poslúži zadefinovanie spoločensko-historického kontextu, v ktorom vznikol, ako aj ďalšie kontexty, do ktorých sa rozšíril. Ústavné vlastenectvo a strata historickej kontinuity Niekoľko rokov pred pádom Berlínskeho múru sa medzi Nemcami rozvíjala akademická diskusia známa ako „spor historikov“. Predmetom sporu nebolo nič iné ako sebapochopenie Nemeckej spolkovej republiky vo vzťahu k autoritárskej minulosti, ktorej bola výsledkom. Išlo o to, dať presvedčivú odpoveď na otázku, ktorá trápila nemeckých občanov: obrovské ťažkosti, s ktorými sa stretávali, keď sa chceli zmieriť so svojou nedávnou minulosťou, úskalia, ktoré nie je možné prekonať, ak sa predtým nevyrovnajú účty samotnou národnou tradíciou. Práve v tejto polemike Habermas po prvýkrát použil termín ústavné vlastenectvo, čím mu pripísal osobitný morálny význam, keďže ho považoval za adekvátnu formu odpovede na hlbokú otázku: môže sa nemecký občan, ktorý má za sebou zodpovednosť za holokaust židovského národa, cítiť hrdý na svoju vlastnú históriu, teda na to, že je Nemcom? V rôznych textoch, ktorými Habermas prispieva k uvedenej polemike, vedie radikálnu diskusiu o národnej identite ako o forme kolektívnej identity zosúladenej s morálnymi požiadavkami na autonómiu a racionalitu. Habermas kladie otázku, či môže existovať typ kolektívnej identity, ktorý by bol inšpirovaný dôvodmi kompatibilnými s demokratickým projektom a osobitne s ľudskými právami. Jeho odpoveď nespočívala vo formulácii nového ideálneho modelu ani v akomsi smerodajnom pojme, ale v poukázaní na povahu už existujúcej alternatívnej voľby. Disponoval celou sériou empirických pozorovaní, ktoré – ako skonštatovali Sternberger i Lepsius – poukazovali na „oslabenie partikularistického prvku vedomia, ktorý predstavoval nacionalizmus“. Historická strata legitimity, ktorou prešiel nemecký nacionalizmus – o ktorú sa opieralo wilhelmovské impérium a hitlerovský režim –, objasnila naliehavú potrebu jasne diferencovať demos a ethnos. Už nikdy by sa nemalo zabúdať, že uprednostňovanie pocitu príslušnosti k „národu ako etnicko-kultúrnemu spoločenstvu identifikovanému so spoločným osudom“ (ethnos) pred lojalitou „k národu občanov ako nositeľovi politickej suverenity“ (demos) má ďalekosiahle dôsledky v podobe „represie alebo nútenej asimilácie iných etnických, kultúrnych, náboženských a socioekonomických skupín obyvateľstva“. Samotný rozvoj nemeckých politických dejín teda viedol ku kolektívnemu učeniu. I keď kolektívny charakter bol v posledných rokoch narušený otrasmi nemeckého zjednotenia a zintenzívnením európskej integrácie, aj tieto lekcie by podľa Habermasa mali byť platné pri definovaní politickej identity Nemcov a úlohy nového Nemecka. Rozdiel medzi občianskou a etnicko-kultúrnou koncepciou kolektívnej identity, medzi demosom a ethnosom, možno ilustrovať na rôznych heslách, ktorými na jeseň roku 1989 demonštranti v Lipsku žiadali koniec totalitného režimu Nemeckej demokratickej republiky (NDR). Pred pádom Berlínskeho múru 9. novembra a prvé dni po tejto historickej udalosti kričali „Wir sind das Volk“ („Sme národ“), o niekoľko dní neskôr toto heslo zmenili na „Wir sind ein Volk“ („Sme jeden národ“). Tento odtienok odrážal veľmi dôležitý rozdiel: kým prvé heslo demonštrovalo pred štátnym aparátom komunistickej strany, že jediná legitimita politicky konať pochádza od národa ako depozitára suverenity, t. j. od spojenia občianstva ako politického aktéra, v druhom prípade sa potvrdzovalo to, že obyvatelia bývalej NDR tvorili jeden národ s ostatnou časťou Nemecka, so spoločnou minulosťou, spoločným jazykom, a nakoniec, so spoločnou etnicko-národnou identitou, čo by malo viesť k opätovnému zjednoteniu. Ústavné vlastenectvo sa opiera o identifikáciu reflexívneho charakteru ani nie tak s osobitným obsahom stanovenej kultúrnej tradície, ale skôr s univerzálnym obsahom daným normatívnym poriadkom potvrdeným ústavou: ľudské práva a základné princípy demokratického právneho štátu. Predmetom podpory by potom nebola krajina, ktorá bola niekomu súdená, ale krajina, ktorá spája podmienky civilizovanosti vyžadované demokratickou ústavnosťou. Len tak možno pociťovať legitímnu hrdosť na príslušnosť ku krajine. Vzhľadom na jeho dôležitú univerzalistickú zložku je tento typ vlastenectva v rozpore s nacionalizmom s etnicko-kultúrnym základom. Oproti tejto forme identity sa vo vlastenectve spájajú kolektívny charakter a ľudová suverenita a dávajú sa dohromady kultúrna identita a demokratické právo. Ústavné vlastenectvo a kultúrny pluralizmus Problémy, ktoré vyvoláva verejné uznanie existujúcich kultúrnych rozdielov takmer v každej modernej spoločnosti, zaberali významné miesto v politickej agende mnohých demokratických vlád a v posledných rokoch vzbudili veľkú pozornosť politickej filozofie. Vstupom do týchto diskusií musel Habermas opätovne položiť otázku, ako formulovať kolektívnu identitu. V tomto novom spoločenskom kontexte, definovanom kultúrnym pluralizmom, sa politický cieľ, ktorý je podľa Habermasa potrebné sledovať, dá vyjadriť nasledovne: formulovať jednotu politickej kultúry v rôznorodosti subkultúr a foriem života. V tomto zmysle ústavné vlastenectvo, zdôrazňujúc primknutie sa k základom demokratického politického zriadenia, a nie prijatie prepolitických substrátov etnicko-kultúrneho spoločenstva, by viedlo k väčšej súdržnosti medzi rôznymi kultúrnymi skupinami a ku konsolidácii politickej kultúry tolerancie, ktorá by umožnila medzikultúrne spolužitie. Požiadavkou na dosiahnutie tohto cieľa je jasne rozlišovať kultúrnu príslušnosť rôznych občanov a skupín a politické princípy, s ktorými by mali súhlasiť všetci, t. j. rozlišovať národ ako spoločenstvo etnicko-kultúrneho pôvodu, ktoré môže byť navyše v rámci toho istého štátu rôznorodé, a občiansku politickú kultúru – lojalitu k princípom a inštitúciám, ktoré nastoľujú podmienky spolužitia medzi rôznymi formami života. Habermas uznáva, že národ je „ideou, ktorá má silu vytvoriť presvedčenia a osloviť srdce i dušu“. Národ, fikcia vymyslená na základe historických, etických i estetických pojmov, je kultúrnou konštrukciou, ktorá umožnila modernému jednotlivcovi – slobodnému a autonómnemu občanovi – spojiť sa s inštitúciami moderného štátu a získať povedomie novej formy spoločnej príslušnosti. V porovnaní s obrovskou schopnosťou mobilizácie nacionalizmu, pojem ústavného vlastenectva, pokiaľ pomenúva určitú formu kolektívnej identity, bezpochyby čelí obrovským ťažkostiam pri kompenzácii tej najmenšej emocionálnej ťarchy najväčším úsilím pri racionálnej argumentácii. V tomto zmysle sa niektorým komunitárnym autorom podarilo úspešne rozšíriť myšlienku, že liberálne demokracie nedokážu vytvoriť pocit primknutia sa občanov ku kolektívnym veciam. Ak je pravda, že slová a dôvody musia sprevádzať emócie, aby bolo možné mobilizovať rôznorodých sociálnych aktérov, na akom základe je potom potrebné rozvíjať multikultúrne formy spoločenskej integrácie, ktoré by nahradili modality spoločenskej integrácie zameranej na ideu národa? Jeden z možných variantov by mohol spočívať vo „vlastenectve bez nacionalizmu“, ktorý by obnovil jazyk občianskych cností založených na láske k politickým inštitúciám a k životnému štýlu, ktorý je podstatou spoločnej slobody krajiny bez potreby posilňovania jednoty a kultúrnej, jazykovej a etnickej homogenity. Tieto črty kolektívnej identity republiky – „národ občanov“ by umožnili dosiahnuť cieľ, ktorý možno v demokratickej spoločnosti len ťažko odmietnuť – citlivú integráciu rozdielov. Ústavné vlastenectvo a budovanie Európy Výchádzajúc z politických a ústavných dôsledkov procesu prípravy tých dohôd, ktoré neskôr zmenili právnu štruktúru Európskej únie (Maastrichtská a Amsterdamská zmluva), v priebehu deväťdesiatych rokov sa na celoeurópskej úrovni rozprúdila diskusia o transformácii medzištátnych vzťahov. Diskutovalo sa o takých významných otázkach, ako je vzťah k reforme inštitucionálneho systému (požadovaná z hľadiska rozšírenia EÚ o nových členov) a o politickom význame nového štatútu občianstva Európskej únie. Aj Habermas významne zasiahol do týchto diskusií a ponúkol vlastné riešenie problému, ktoré možno nájsť v článku s výstižným názvom „Potrebuje Európa ústavu?“. Jeho východiskovým bodom je uznanie nestálosti európskej politickej kultúry a významného demokratického deficitu vo fungovaní komunitárnych inštitúcií. Pri hlbšej analýze tejto situácie nie je ťažké prísť k spoločnej príčine: Napriek tomu, že sa ráta s nadnárodnými rozhodovacími orgánmi, vrátane zastupiteľských orgánov, európska verejná mienka je len o niečo viac než súhrn rôznych národných verejných mienok. Chýba európsky verejný priestor, ktorý by sa mohol stať spoločným scenárom pri výkone občianskych práv a v konečnom dôsledku samotný pojem európskeho občianstva nie je ďaleko od reprezentovania čírej entelechie. V záujme demokratického procesu budovania Európy je podľa Habermasa potrebné pripraviť ústavu, a to aspoň zo strednodobého hľadiska, aby boli riadne zakotvené politické princípy, s ktorými by sa mohol stotožniť celý súbor európskeho občianstva. V tomto polemickom kontexte Habermas odbíja hlavný argument, ktorým šermujú euroskeptici: „kým nebude existovať európsky národ, nemala by existovať žiadna európska ústava“. Na rozdiel od tohto argumentu Habermas uvádza, že základný predpoklad demokracie nie je národ v zmysle homogénnej jednotky z kultúrno-etnického hľadiska, ale skôr spoločnosť s vôľou utvárať sa v rámci politickej jednotky. Putá, ktoré spájajú národ občanov, nemajú prepolitický charakter. V zásade zakaždým, keď sa ráta s nepopierateľným spoločným kultúrnym pozadím, nič nehovorí proti tomu, že ak bude existovať politická vôľa i ústavný rámec, môže sa vytvoriť „komunikačný kontext potrebný z politického hľadiska, a to v Európe, ktorá sa už dlhý čas integruje z ekonomickej, sociálnej i administratívnej stránky“. V skutočnosti je dosť časté, že práve politické štruktúry a inštitúcie vytvárajú spojivá súdržnosti a solidarity, a nie naopak. To je práve to, čo by sa podľa Habermasa mohlo skončiť v prípade Európskej únie. Nie je ľahké stretávať sa s niekdajšími príbehmi, historkami alebo miestami, ktoré vyjadrujú počiatočnú spoločnú európsku identitu. Dostupné dokumenty napísané studeným právnickým jazykom, niekedy až sterilným technokratickým žargónom, nedokážu vytvoriť silnú identifikáciu porovnateľnú s tou, ktorú prinášajú národné dejiny. Spolužitie rôznych kultúr v prostredí Európskej únie – nielen pre zhluk rôznych konsolidovaných väčšinových kultúr a prítomnosť rôznorodých „autochtónnych“ menšinových kultúr, ale aj pre nedávny výskyt mnohých iných kultúrnych formácií v dôsledku intenzívnych migračných procesov zaznamenaných v posledných desaťročiach – a následný nedostatok spoločnej jednotnej kultúry vopred ovplyvňujú kolektívnu identitu, ktorú možno nájsť po potlačení nevyhnutných formálnych a abstraktných čŕt. Podobne ako v prípade multikultúrneho rámca moderných spoločností Habermas prispôsobuje uvedenú tézu osobitnému prípadu, akým je budovanie Európy. Vedomý si toho, že chýba spoločné rozprávanie, ktoré by zohľadňovalo európsku kolektívnu identitu, uvádza: „Z týchto rôznorodých národných kultúr by sa v budúcnosti mohla oddeliť spoločná politická kultúra s celoeurópskym dosahom. Mohlo by sa diferencovať medzi spoločnou politickou kultúrou a národnými tradíciami v umení, literatúre, historiografii, filozofii atď., ktoré sa odlišovali od začiatkov modernej éry... [...] Európske ústavné vlastenectvo, na rozdiel od amerického, bude zrejme viesť k odlišným výkladom (v dôsledku rozličných národných dejín) tých istých univerzalistických právnych princípov.“ Ak v roku 1990 Habermas, ako aj mnohí ďalší pozorovatelia európskej reality odôvodnene tvrdili, že „národné verejné priestory sa vzájomne zatieňujú, keďže sú zakotvené v kontextoch, kde politické otázky získavajú na význame len na základe príslušných národných dejín“, dnes treba uznať, že okolnosti sa odvtedy do určitej miery zmenili. Hoci sa zatiaľ nepodarilo vytvoriť európsky priestor na verejnú diskusiu, možno pozorovať, že verejné diskusie na úrovni každého členského štátu EÚ čoraz viac ovplyvňujú komunitárne záležitosti ako priamy dôsledok vnímania rastúceho prílevu spoločnej politiky do rôznych vnútroštátnych politík. Možno poukázať aj na ďalšie povzbudzujúce znaky: podrobenie sa rovnakým právnym normám v európskom priestore vedie k tomu, že sa občania cítia hlbšie ponorení do tej istej právno-politickej dynamiky. K tomu výrazne prispelo aj postavenie Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. Azda existencia európskeho právneho priestoru, nedávne zavedenie jednotnej meny alebo vlastníctvo spoločného pasu sú počiatkom novej občianskej identity s vlastnými črtami. Pri zvážení spôsobu, akým sa historicky vytvárala Európska únia popri rešpektovaní ekonomických kritérií, však reálne hrozí, že sa nakoniec podriadi sama sebe, uzavrie svoje hranice, čo povedie k čiastočnej degenerácii demokratickej úrovne jej politickej kultúry a na druhej strane k formovaniu identity regresívneho typu, spôsobenej averziou voči inakosti. Vlastenecký diskurz a republikanizmus Idea ústavného vlastenectva, ktorá vlasť vyzbrojuje slobodou zaručenou ústavou, je prirodzene spojená s politickou tradíciou republikanizmu. Od čias Ciceróna a Tita Livia až po súčasných autorov, akými sú Quentin Skinner, Maurizio Viroli alebo Philip Pettit, republikanizmus sa formuloval ako politický diskurz, ktorý stojí v úplnom protiklade k všetkým formám tyranie, a ako obhajca samovlády občanov. Republikanizmus možno identifikovať v odmietaní dominancie a v potvrdení silnej, pozitívnej idey slobody. Na podporu takejto slobody uvedení autori považujú za nevyhnutnú občiansku cnosť, ktorá si zároveň vyžaduje určité politické predpoklady, najmä aby základné spoločenské inštitúcie zostali pod úplnou kontrolou občanov. Republikánska tradícia následne poskytuje hodnotu vlastnú verejnému životu a politickej participácii: občan sa musí do určitej miery aktívne zúčastňovať na politickej diskusii a na rozhodovaní, keďže zaoberať sa politikou znamená zaoberať sa vecami verejnými (res publica), t. j. tým, čo sa dotýka všetkých. Participatívna demokracia a láska k vlasti navzájom súvisia, veď ako viedol Tocqueville, „najlepším spôsobom, ako zaangažovať ľudí do osudu svojej vlasti je poskytnúť im možnosť zúčastniť sa na vláde“. Ako inak možno od niekoho vyžadovať lojalitu, ak mu nie je umožnené participovať svojím vlastným hlasom? Z tohto dôvodu vlasť bola tak pre Tocquevillea, ako aj pre Rousseaua nielen miestom vytvoreným kolektívnou pamäťou a spoločnými zvykmi, ale najmä miesto účasti všetkých na veciach verejných, so spoločnou zodpovednosťou. V konečnom dôsledku republikánske vlastenectvo nie je ničím iným než láskou k slobodnej vlasti a k jej spôsobu života. Podobne ako Sternberger aj Habermas je v súvislosti s ústavným vlastenectvom dlžníkom republikánskej koncepcie politiky. Ako otvorene uvádza Maurizio Viroli, „Habermasov Verfassungspatriotismus vôbec nenarušuje republikánsku tradíciu. Naopak, je jej novou verziou“. Ak politické myslenie tohto autora pripúšťa rôzne hodnotenia, najvýstižnejšie asi budú „radikálny demokrat“ a „republikán“. Jadro jeho praktických návrhov – ktoré sú zhrnuté v jeho koncepcii uváženej politiky – tvorí podpora väčšej participácie občanov na rôznych rozhodovacích procesoch, na otvorení verejného priestoru, a najmä na demokratickejšej obnove liberálnej ústavnosti. V konečnom dôsledku, v rovnakej línii ako naznačili iní autori, ktorí prispeli k oživeniu republikánskeho myslenia, Habermas sústreďuje všetko svoje úsilie na boj proti rastúcej politickej apatii v rozvinutých spoločnostiach, a tým na obnovu pulzu demokracií. Ak si živo predstavíme, že sa nachádzame v inom politicko-spoločenskom kontexte, asi by bolo jednoduchšie zachytiť praktické dôsledky republikanizmu, a najmä ústavného vlastenectva. Toto politické cítenie je napríklad oveľa lepšie vidieť v reakcii amerických občanov na škandál Watergate, ako v reakcii na teroristické útoky 11. septembra. V poslednom prípade „uzavretie radov“, a to úplne legitímne, predstavuje prvotnú reakciu na priamu, hmatateľnú agresiu skupiny príslušníkov. Sú však aj oveľa „jemnejšie“ agresie, ktoré rozbíjajú život spoločenskej siete a na ich identifikáciu je potrebná väčšia občianska citlivosť. Ideál samovlády, splynutý s pojmom vlastenectva, zohráva mimoriadne významnú úlohu pri obrane slobôd, ktoré požíva spoločnosť. Vzniká zo stotožnenia sa slobodných občanov so záujmami spoločenstva, v ktorom žijú, so spoločným blahom. Z tohto stotožnenia sa pochádza pocit občianskej nevôle voči zneužívaniu moci autoritami alebo voči korupcii inštitúcií. V tomto zmysle môže ústavné vlastenectvo predstavovať ten najzákladnejší odkaz občianskej kultúry, minimálny cieľ politického vzdelávania – ktorý si nemožno popliesť s indoktrináciou – v demokratickej a pluralistickej spoločnosti. Záverečné úvahy: ústavné vlastenectvo a vlastenectvo plurality Ako sme už uviedli v úvode tohto článku, v poslednom čase sa v Španielsku rozmohlo používanie pojmu ústavné vlastenectvo. Vôbec sa nemožno čudovať tomu, keď niektorí len pri vyslovení tohto slova dostávajú takpovediac žihľavku, a to dokonca aj tí, ktorí boli celkom ochotní ho prijať ešte pred jeho rozmachom. Použitie tohto pojmu sa rozšírilo natoľko, že je namieste vysloviť podozrenie, že každý odkaz na tento pojem je len rétorickým úskokom bez akéhokoľvek sémantického významu. Práve takýto dojem vyvoláva čítanie dokumentu o tomto pojme, ktorý schválila na svojom 14. kongrese Ľudová strana. Do tohto textu sa dostáva trvalé používanie tohto pojmu tými, ktorí nedokážu zakryť svoju spokojnosť, že našli príťažlivý slogan, no niet v ňom žiadneho náznaku tej politickej filozofie, o ktorú sa opiera daná forma vlastenectva. Politický diskurz o ústavnom vlastenectve možno vnímať aj ako reakciu na túžbu za každú cenu získať kultúrnu homogenitu v rámci štátnych hraníc, alebo aspoň mierne oslabenie pretrvávajúcej heterogenity. Tento diskurz pripisuje štátu funkciu garantovať nestrannú implementáciu právnych noriem, a najmä práva na vlastnenie rozličných kódov národnej identifikácie a rôzne názory na budúcnosť politického spoločenstva. Ústavné vlastenectvo možno oprávnene považovať za princíp súdržnosti pluralitnej spoločnosti, t. j. ako minimálny spoločný menovateľ veľmi odlišných ideologických a kultúrnych pohľadov. Ako civilizovaný spôsob pristúpenia k modus vivendi prijateľnému pre všetkých členov spoločnosti. Aj keď určite nie v drsnej verzii predvedenej Ľudovou stranou, táto forma predstavuje jednoznačnú odpoveď na hlavnú otázku o základoch spoločenského puta. V prípade Španielska by bolo veľmi vhodné, keby vzniklo akési vlastenectvo plurality, ktoré by predpokladalo nielen potvrdenie základnej ústavnej lojality, ale ktoré by sa pevne usadilo vo vedomí reálne existujúcej rôznorodej identity. Najväčším príspevkom pedagógie plurality by bola riadená mobilizácia pocitov identity na vrchole občianstva. Podpora plurinárodnej verejnej štátnej kultúry je nevyhnutnou úlohou v čase pevného formulovania tohto národa národov, ktorý tvorí Španielsko. Autor je doktorom filozofie na Autonómnej univerzite v Madride a vedeckým pracovníkom na Intitúte filozofie C.S.I.C. Preložila Jutka Takáčová