Rytmus strhujúcej autobiografie
V americkom Big Sur sa aspoň mal za čím obzerať. Paríž a búrliváctvo, bohéma a panoptikum, energia a hľadačské zúfalstvo. Vo verzii sladkých brehov Seiny boli definitívne za ním. Tak ako mnoho iných autorských svojrázností. Tridsiate roky 20. storočia pre Henryho Millera kypeli zážitkami. Bublavo mu vybuchovali v literárnom obraze. Spisovateľ po návrate do USA upratal svoju charizmu do horskej pustatiny. Podchvíľou v nej zabrúsil do spomienok na európske momenty. Zapodieval sa dianím v umeleckej skupine, ktorá okolo neho vznikla. Voľkal si v hviezdnych manieroch. S pôžitkom prevaľoval na jazyku titul „enfant terrible americkej literatúry“. V šesťdesiatych rokoch prijal so zadosťučinením jedno súdne rozhodnutie. Cenzúrny zákaz pre Obratník Raka bol zrušený. Román zrazu prestal byť len „obscénnou pornografiou“. Ešte aj opis animálnych vzťahov omilostili. Azda pre dovtedy nepovšimnuté vrstvy esejistických pasáží. Určite pre strhujúci rytmus útržkovitej autobiografie. Generácia beatnikov vedela svoje. Henry Miller bol pre ňu ideálnym kandidátom na kultového autora. Aj Miller sám sa v tom období z času na čas pre kohosi nadchne. V sedemdesiatych rokoch napríklad do nebies vychvaľuje Eriku Jongovú. Takmer chromý starec pookrial pri otvorenosti jej Strachu z lietania. Veď prečo by aj neožil? Strach bol predsa cudzí aj jemu. Čím väčšie tabu, tým horúčkovitejší elán sa mu blýskal v očiach. V kalifornských Pacific Palisades sa mu v nich doiskrilo v roku 1980. Od autorovej smrti ubehlo dvadsaťštyri rokov, aura jeho opusu z roku 1934 však zostáva elektrizujúca. Millerov francúzsky pobyt v rokoch 1930 až 1932 sa ocitol v Obratníku Raka bez retuše. Korigovaný bol azda len programovým zdrsnením a prehĺbením náruživého naturalizmu. Próze vyčítali sklon k vulgárnym litániám. Ušla sa jej učebnicová nálepka chronologického záznamu životných zážitkov mladého spisovateľa. Je naivné myslieť si, že ide len oň. Text vyťažil maximum z disproporcie a protirečivosti. Presvedčivo sa oháňa fragmentom. Veľkoryso presýpa zoskupenia nálad, epizód a reflexií. Miller si za metódu zvolil kaleidoskop. Vždy nové variácie obrazov majú spoločné jedno. Nič nie je dôležitejšie od spokojnosti s „tu a teraz“. Označenie „román“ žičlivo zastrešuje rozpriestranený prúd línií a hýrivých odbočiek. Defilujú v podmanivej frekvencii. Ledabolo utrúsený bonmot je zrovnoprávnený s niekoľkostranovou glosou alebo uzavretým príbehom – také Miller nasypal predovšetkým v závere knihy. Ak náhodou nevedie prím zveličený detail, triumfuje surreálnosť. Takmer klinické opisy sa plynulo pretínajú s poéziou vidiny. Hrubozrnná provokácia sa oháňa uškrnutiahodnou mužskou povýšenosťou. Ľahostajné komentáre cynika Miller špikuje autentickým bytostným výkrikom. Adoruje telesnosť, ale zároveň šermuje so znechutením. Slová chrlí s obsesiou nezastaviteľného prezrádzača konvenčne zastieraných tém. Sú takí. Pretekajú sa sami so sebou v súkaní hyperrealistických odhalení. Tajne sa tešia na zdvihnuté čitateľské obočia. Hryzú si do pery v očakávaní hnevlivého lapania po dychu. Predstavujú si, ako im ho predlohy postáv po prečítaní knihy predvedú. Miller do tejto dojímavej kategórie autorských obnažencov patrí čiastočne. Sleduje si vlastné ciele. Vie, čo chce povedať. Nebráni mu to v obligátnom „odroňstve“. Až takom, že si viem celkom verne predstaviť reakcie súdobého čitateľa. Ten dnešný Millerovi len tak ľahko nenaletí. Má oveľa viac šancí vystopovať, že kvality textu presakujú z iných vrstiev. A nech už uprednostníte tóny na tému „mámivé čaro metropoly“ či motív zarytého optimizmu, Obratník Raka je k vám štedrý. Vyrástli ste práve z „mladíckej melanchólie“? Výborne, Miller presne vo vašom mene zvysoka kašle na záťaže z minulosti. Priečia sa mu nariekavé obavy z budúcnosti. Pozorujete seba či svojich známych ako postavy z divadelnej hry? Aj Miller vám ponúka Paríž ako otáčavé javisko. Neúnavne dešifruje symbolický jazyk úlomkov udalostí. Zlomky hltá. Odušu zaznamenáva. Rozvešiava, nanovo inštaluje, vykladá. Rozčuľuje vás pokrytecká bezfarebnosť? Ak sa neuspokojíte s odbleskami a žiada sa vám len a len vyčírené poznanie, zrejme aj vy to s autorom v texte vydržíte. Všeličo robí vášnivo. Vášnivo presviedča, vášnivo deklaruje. Súkromné manifesty obrodenia odrieka s blúznivou zaťatosťou. Najvášnivejšie zo všetkého protestuje. Dôvodov na rebelovanie má celý zoznam. Dožaduje sa slobody, našľapuje krokom dravca po džungli so zámerom uspokojiť duševný hlad a smäd. Tvoril by a tvoril. Je posadnutý príbehmi a pokiaľ ide o ne, ani mu na um nezíde obmedzovať sa. Vlastné curriculum vitae so známymi peripetiami (finančná závislosť od priateľov a mecenášov a urputné bohémstvo) nonšalantne dopĺňa príhodami iných. Žongluje s príhodami Američanov, domácich i členov medzinárodnej komunity v Paríži. Vedľa Rusov sa mihajú Židia a Indovia, priestor dostane Holanďan i Bulharka. Zámienok na referencie o dobrodružstvách nie je nikdy dosť. Obzvlášť košatí erotické. Postavám dožičí priestor na dlhé monológy. Patrične šťavnato ho potom štylisticky využíva. Siaha po človeku v kríze a diagnostikuje príznaky prázdnoty. Ani sa nepokúša byť iný ako expresívny. Občas sa preriekne náznakom nehy. Inokedy zasvätene komentuje Matissa, Picassa, Goetheho, Whitmana, Nietzscheho či Joycea. Rovnako aj toto pátranie po obrysoch tvorivosti sa nesie v hlasnom tóne očarenia. A keď som už pri zvukoch... Obratník Raka možno vnímať aj ako spev. Zaiste, nemyslím na vznešený trilok, rigorózne spätý s notovou osnovou. Nie je to ani bezduchá krčmová pesnička, hoci sa tak podaktoré pasáže tvária. Millera rozhodne nemožno podozrievať zo subtílnosti. Svoju spevavú asociáciu vystihuje takto: „Na spev sú predovšetkým potrebné ústa, treba mať pľúca a aspoň nejaké poňatie o hudbe. Nie je nutné mať harmoniku alebo gitaru, najdôležitejšie je chcieť spievať, potom je to spev. A ja spievam.“ Pokiaľ ide o chuť a vôľu k pomyselnému spevu, Henri Miller si uchmatol dvojnásobnú šťavnatú porciu. Nepozná mieru. Vo svojej výpovedi preháňa. Prehrýza sa fyzickým Parížom, aby sa vypísal zo zneistenia. Zblízka všetko vyzerá „ohyzdné a zlomyseľné“. Má veľké oči. Kozmogonické ambície a halucinačné odhodlanie. Zas raz jeden megaloman... Asi preto sa mu podarilo mnohé v hlave preosiať. Máme šťastie. Nezaobišlo sa to bez literárnej pôsobivosti. Autorka je redaktorka Slovenského rozhlasu (Henry Miller: Obratník Raka, Vydavateľstvo Ikar, Bratislava 200?, 329 Sk, 248 strán)
