O ruskej pesničke, španielskom bolere
Hudobný život Bratislavy v 19. storočí tvorila cirkevná hudba kostolov a kláštorov a svetská hudba, žijúca najmä v sídlach šľachty. Postupne tu začalo dominovať meštianstvo, opierajúce sa o dedičstvo minulosti. Kľúčovou osobnosťou hudby bol Heinrich Klein (1756 – 1832), organizátor, skladateľ a profesor hudby na Hlavnej národnej škole. Klein usporadúval pravidelné domáce koncerty, na ktoré pozýval významných európskych interpretov. Rozšírilo sa domáce muzicírovanie, ktoré podporovalo rozvoj nástrojárstva, obchod s nástrojmi i hudobninami. Významný medzník priniesol rok 1815. Vtedy vznikol Priateľský spolok hudobníkov, maliarov, učiteľov jazykov a tanca (Freundschaftliche Verein der Tonkünstler, Maler, Sprach- und Tanzlehrer), ktorý pôsobil až do roku 1927. Hlavnou funkciou spolku bola podpora umelcov v prípadoch existenčnej krízy, straty zdravia či zamestnania, i podpora ich pozostalých. Zakladateľom tohto „poisťovacieho“ spolku bol zohorský rodák Josef Schodl (1767 – 1837). Podpora v núdzi sa rodila z členského, z príjmov z koncertných a divadelných predstavení, z príjmov z pravidelných plesov i z mecénskych darov. Stanovy spolku boli schválené roku 1817, členovia spolku si podľa nich mali navzájom pomáhať, ctiť sa a neurážať. Onedlho (1828/1833) vznikol aj Cirkevný hudobný spolok (Kirchenmusikverein), ktorý sa stal hlavným organizátorom hudobného života mesta. Takmer všetci jeho zakladatelia boli už predtým členmi staršieho spolku. Cirkevný hudobný spolok pod vedením prvého dirigenta Josefa Kumlika (1801 – 1869) sústredil vyše tisícky členov a zabezpečil domácej hudbe vysokú úroveň. Spolok sa stal významnou inštitúciou v rámci celého Rakúska, Uhorska i česko-Slovenskej republiky. Jeho repertoár sa neobmedzoval na cirkevnú hudbu, vďaka blízkosti Viedne dokázal reagovať na aktuálne podnety. Dejiny oboch spolkov sú dnes podrobne preskúmané (Ballová, Horváth, Szórádová, Lengová). Spolky nikto netuneloval, podrobné účty ukazujú vysoké sumy každoročne poukazované sociálne trpiacim kolegom a ich rodinám. Recenzie koncertov nám umožňujú urobiť si prehľad o ich aktivitách. No domáca kompozičná činnosť, podnietená ich existenciou, ostáva dodnes takmer neznáma. Na listinách členov oboch spolkov nájdeme meno Václav Kaluš. Nič viac o ňom nevieme. Donedávna sme poznali len približný dátum jeho narodenia (1801?), no Eva Szórádová našla v mestskej matrike zomrelých aj dátum jeho úmrtia – 18. 4. 1831. Jediným známym Kalušovým dielom boli Variácie pre kontrabas so sprievodom orchestra, ktoré Ľuba Ballová objavila v archíve spolku; uviedol ich súbor Musica aeterna. Skladba je určená pre malý orchester a virtuózne sólo kontrabasu, šesť variácií oddeľuje orchestrálny ritornel. Pozoruhodnosťou skladby je jej variačná téma – ruská pieseň. Túto tému totiž nájdeme vo viedenskej skladbe Beethovenovho priateľa Antonína Rejchu Variations sur un Theme Russe pre sólové violončelo a sláčikové kvarteto (1805). Pieseň si všimol aj sám Beethoven – zaradil ju do svojej zbierky národných piesní ako ukrajinský Air cosaque s textom Schöne Minka, ich muß scheiden. Beethoven vydal v Londýne zbierku rôznonárodných variácií pre klavír so sprievodom flauty alebo huslí, ktorá obsahuje aj variácie na Air russe (1819, op. 107/7). Klavírnu skladbu Air russe, Variácie na ruskú pieseň Schöne Minka, op. 40 napísal zasa roku 1815 Carl Maria von Weber. Z roku 1818 pochádza Trio pre klavír, flautu a violončelo, op. 78 bratislavského rodáka Johanna Nepomuka Hummela, pozostávajúce z úvodu a siedmich variácií témy. Iste jestvujú aj ďalšie skladby varírujúce chytľavú ruskú melódiu. Jej vzdialenejšiu variáciu však poznáme všetci – je to legendárna druhá časť Beethovenovej 7. symfónie A dur, op. 92 (dokončená 1812, vydaná 1816). Práve príbuznosť oboch tém umožňuje identifikovať tému tejto časti ako ruskú pieseň. Túto väzbu potvrdzuje napokon Beethovenova dedikácia klavírneho výťahu, adresovaná ruskej cárovnej Alžbete Alexejevne. Populárnosť piesne bola azda prejavom ruskej módy v čase protinapoleonskej koalície s ruským cárom i v dobe Viedenského kongresu. Kaluš svoju skladbu napísal v roku 1830 azda pre Josefa Sebastianyho, kontrabasistu a takisto člena oboch spolkov. Nedávno som v Rakúskej národnej knižnici našiel ďalšie, dosiaľ celkom neznáme orchestrálne skladby Václava Kaluša, ktoré upresňujú jeho kompozičný profil a prinášajú jedinečné svedectvo o domácom hudobnom živote doby. Partitúry sú datované rokmi 1826–1830 a lokalizované údajom „Pressburg“. Je tu ďalšia krásna variačná skladba – Variácie na vlastnú tému pre klarinet a orchester (1830). Najhodnotnejšie sú však Kalušove symfónie. Symfónia č. 1 D dur z novembra 1828 mala premiéru 1. januára 1829. Symfónia č. 2 F dur z decembra 1829 zaznela o dva dni neskôr. Symfónia č. 4 C dur nesie údaj „február 1829 Pressburg“. Nájdeme tu tiež päť predohier (F dur; D dur; D dur – Pressburg 1826; Es dur – Pressburg 1828; E dur – november 1827) a skladby k neznámej divadelnej hre. Symfónie svojou technikou, inštrumentáciou i výrazom nadväzujú na haydnovsko-beethovenovskú líniu klasicizmu. Všetky majú štvorčasťovú formu, uvedenú sonátovou časťou s introdukciou. Nasleduje lyrická druhá časť, menuet ako tretia časť a rýchle finále. Azda najpozoruhodnejšia je druhá časť 1. symfónie – Andantino. Spagniola. Je to pravé španielske bolero a vari aj prvé symfonické bolero vôbec. Bolero začalo prenikať za Pyreneje koncom 18. storočia, neskôr sa udomácnilo na javiskách. Vrchol popularity dosiahlo v Paríži v 30. rokoch 19. storočia. Sporadicky a výnimočne nájdeme bolero aj vo Viedni. Beethoven zaradil do spomínanej zbierky aj dve bolerá (Una paloma blanca a Como la mariposa), u Rejchu ho nájdeme v opere Gusman (1816), u Hummela v Potpourri pre violu a orchester (1820). Konkrétna motivácia vzniku Kalušovho bolera je celkom neznáma. O Prešporákovi Kalušovi nevieme vôbec nič, no môžeme spoznať desiatku jeho symfonických skladieb – symfónie, predohry a variácie. Sú svedectvom doby, hudobného života i ľudských ašpirácií z čias, keď sa Prešporčania dohodli, že sa budú navzájom ctiť a neurážať a že aj vdovy ich kolegov majú právo na dôstojnú starobu. Nijaké CD s Kalušovými skladbami neexistuje, od predčasnej smrti autora dodnes neboli predvedené. Tento text je prvý text, ktorého predmetom je fenomén Wenzel Kallusch.
