Z nebapekla
Kráľovič slovenskej poézie“ – ako nedávno nazval Ivana Koleniča jeden jeho nadšený recenzent – vtrhol na literárnu scénu pred osemnástimi rokmi spolu s búrkou (presnejšie so zbierkou Prinesené búrkou) a pokračoval slobodným a ohlušujúco originálnym Rock and rollom (r. 1990), mnohými považovaným za najsilnejšiu z jeho kníh. Dnes je už známy aj ako obratný štylista prózy, ktorej nechýba svojské – poetické čaro, no vo všeobecnosti nedosahuje presvedčivosť jeho básnickej tvorby. Nad jeho najnovšou básnickou zbierkou Na výslní možno zabalansujete v obave, aby vás popri štandardne kvalitných voľných veršoch, kde-tu ozvláštnených archaizujúcou inverziou, nesklamalo stretnutie s azda už unavenou manierou okolo v jeho tvorbe spoľahlivo cirkulujúcich rekvizít (napr. zmrzlín, jahôd, psov, ordinárnych krások, záhrad, šialenstiev). Túto obavu zažehná prekvapenie, že k typickému „koleničovskému“ gestu s jeho siedmou zbierkou básní pribudla akási krehkejšia intimita, váženie zážitkov už nie v dlaniach, ale na končekoch prstov. Nazrime teda na výslnie autorových dní, večierkov a nocí. Za jednu z jeho základných tém by sa dalo označiť priame definovanie samého seba spájané s deklamáciou neviery v jestvovanie raja (minimálne preňho). Báseň Vec lyrikov, nie náhodou vybraná aj na prednú záložku obalu, je pyšným vyznaním človeka, pre ktorého je báseň ako taká na prvom mieste. Kolenič sa rád kúpe vo svojej reholi: „Hovoríš, že som blázon,/ktorý kašle na verše a žije dušou básnika...“ (Zimné kúpanie, str. 12) – a to dokonca aj vtedy, keď si tým exponenciálne zvyšuje riziko, že sa dostane do situácie z básne Povzdychnúť si, neplakať (str. 9): „Čím zaplniť priestor/medzi srdcom a pýchou samoty?“ V Koleničovom prípade akoby ani báseň Stále nie (str. 8) nemohla byť ponosou na nepriaznivý stav vecí, ale práve len vyhlásením fatálneho životného programu. Hádam by bolo dokonca scestné formulovať otázku A čo keby áno?, keďže ono NIHIL je určite zašifrovaným anagramom mena Ivan Kolenič. (Nedokážete si ho predstaviť, ako si v materskej škole v hre s papierovým nebompeklom pri väčšine pokusov vyberá cestu do pekla?) Spod prúdov veršov, zaznamenávajúcich a námatkovo, ale presne analyzujúcich obrazy autorovho mestského biotopu, niekedy akoby zaznievala ostrá džezová rytmika. Preto jeho tvorba zvykne tiež asociovať Spojené štáty päťdesiatych rokov 20. storočia, dýcha čímsi, čomu Európa so svojou spoločenskou klímou nemala kedy priať v širšom meradle. Kolenič, len minimálne reagujúci na akokoľvek sa meniacu politicko-spoločenskú realitu, obrátený do seba, vie spoľahlivo navodiť katarziu beatnického typu, napr. básňou Povedané očami (str. 51). Zbierka rozhodne nie je monotónna. Napríklad popri zvukomalebne prepracovanej básni Kruté! (str. 17) tu nájdeme aj prekvapivo prosté vyznanie v básni Ďakujem: „za všetko, čo si pre mňa urobila“ (str. 44) – vo vzťahu k matke asi skrátka odpadá potreba i možnosť balamutiť kvetnatosťou. V istom protiklade preto zaskočí bezohľadnosť veršov schyľujúcich sa k pointe tej istej básne: „A rád by som ťa poprosil,/aby si mi našla útulné miesto pre hrob“. Čo s ním, so sympatickým drzáňom, vracajúcim sa (už dávno popamäti) nocou z baru, ruky vrazené hlboko do vrecák, plachú tvár schovanú za závojom havraních vlasov?! Ako básnikovi mu je odpustené, lebo aj jeho najpompéznejšie gestá sú odzbrojujúco sebaisté vo výraze a úprimné. Zato snaha o vyznania obnažené až na kosť ho privádza miestami až k „hardcore“ insite v pointách. Napríklad v básni Krásna dnes večer (str. 45): „Si úžasná, fantastická – /ale prečo ťa musím milovať, keď ty mňa nie...“ alebo v nádhernej básni Pyšný (str. 26), ktorá by fungovala, neochudobnená, aj bez posledného verša: „Budeme zase šťastní...“ Pomyselnými krídelkami zbierky, nadnášajúcimi ju z jej zomknutých nálad, by mohla byť báseň Piatok trinásteho (str. 30), hravo absorbujúca bradaté hororové motívy, a báseň Ples (str. 32), končiaca veršom „Zatvor túto knihu...“. Ozaj, poznáte Koleničovu fintu, ako obťažkať verš bonusovým významom? Predsa nežne položenou... trojbodkou! Tá nechýba ani v záverečnej básni s názvom Konečná, ktorá treskne medzi oči metaforou: „Zomieranie bude nežné a krehké,/nalinajkované ako necesér...“ Hm, dajako si nie a nie predstaviť taštičku na veci osobnej potreby pokrytú linajkami. (Chyba v prijímači?) Hoci v úvodnej De luxe autor tvrdí, že „Svety tam vonku zrejú bez nás“, on sám dokázateľne nie je od tých svetov odtrhnutý. Proces zrenia zasiahol aj jeho, mučeníka poézie, pretože, ako postrehol „Roky sa rodia bolestne/nemajú nárok na podvod“ (Ona hovorí, str. 25). A ešte späť k už spomínanej vlajkovej básni Vec lyrikov: Ivan Kolenič si z toho nástojčivého sebabičujúceho odsudku predsa len necháva otvorené dvierka – presnejšie strešné okienko, vďaka ktorému je na svojom výslní. Veď jeho básne, pýšiace sa najbarokovejšími metaforami, sú parádne epické! Autorka je publicistka (Ivan Kolenič: Na výslní. Vydavateľstvo Ikar 2003, 149 Sk, 62 strán)
