Nie každý sa dočká odškodnenia
Ľudia, ktorí na vlastnej koži prežili krutosť fašizmu v koncentračných a zajateckých táboroch či priamo v bojoch, nikdy nevymažú svoje spomienky. Po dlhej dobe sa dočkali finančného odškodnenia. To je však veľmi zdĺhavé a žiadatelia kritizujú odbor rehabilitácií a odškodňovania z rezortu spravodlivosti, ktorý je zodpovedný za vybavovanie žiadostí, že nevie proces odškodňovania urýchliť. Na základe zákona 305/1999 sa priznalo odškodnenie tým, ktorí boli deportovaní do nacistických koncentračných a zajateckých táborov a väznení v nich v rokoch 1939 až 1945, ako aj za smrť počas deportácie a väznenia, pričom sa odškodnenie priznalo aj príbuzným obetí. Tento zákon začiatkom roka 2002 novelizovali tak, že sa rozšíril okruh oprávnených osôb na celé územie 1. ČSR (vrátane tých oblastí Slovenska, ktoré boli počas vojny pod maďarskou jurisdikciou, a Podkarpatskej Rusi). Každému, kto bol odvlečený do tábora, určil zákon 3000 Sk za každý mesiac.V prípade úmrtia dostanú pozostalí 100-tisíc korún, ktoré sa v prípade, že ich zdedia deti, medzi ne delia. Príslušníkom československých zahraničných alebo spojeneckých armád, ako aj domáceho odboja v rokoch 1939 -1945 prináleží nárok na odškodnenie na základe zákona č. 105/2002, tiež vdovám, vdovcom a deťom. Bývalý príslušník československých zahraničných alebo spojeneckých armád a domáceho odboja dostáva odškodnenie podľa doby účastí na bojoch. Do 2 mesiacov predstavuje odškodenie suma 2000 korún, nad 2 mesiace až do jedného roka 40 000 korún a nad jeden rok 80 000 korún, pričom za každý mesiac navyše sa táto suma zvyšuje o 600 Sk. Tieto sumy sú jednotné pre partizánov aj ich pomocníkov. Protifašistickí bojovníci si uvedomujú, že spravodlivejšie by bolo určiť sumu aj podľa tohto hľadiska, ale sú radi, že sa nejakého odškodnenia dočkali. Pôvodne žiadali oveľa vyššie sumy, ale tie neboli schválené. Naopak, znižovali sa. Len v porovnaní s Čechmi je rozdiel v týchto sumách dostatočne veľký. Protifašistickí bojovníci sa obrátili na Výbor pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien, aby predložil do parlamentu návrh na priznanie odškodnenia aj pre tých, ktorí stratili aspoň jedného z rodičov a zostali tak sirotami. „Výbor nám to odmietol s odôvodnením, že vláda sa rozhodla neschvaľovať novelizácie zákonov, ktoré by tento rok odčerpávali prostriedky zo štátneho rozpočtu. My sme však žiadali o to, aby sa tento návrh tohto roku iba schválil, ale aby nadobudol platnosť až na budúci rok,“ vysvetlil právnik Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov Dr. Jozef Mikloško, Csc. Na odškodnenie čakali aj Židia, ktorí prežili holokaust a prišli o majetok. Predseda vlády SR Mikuláš Dzurinda a výkonný predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí František Alexander podpísali 9. októbra 2002 na pôde Úradu vlády SR dohodu o čiastkovom odškodnení židovských obetí holokaustu na Slovensku. Ministerstvo financií SR vytvorilo osobitný účet v Národnej banke Slovenska vo výške 850 mil. Sk na 10 rokov, pričom výnosy tohto účtu sa každoročne použijú na čiastkové odškodnenie obetí holokaustu v SR ako aj na financovanie projektov sociálnych a kultúrnych potrieb židovskej komunity. Odškodnenie patrí aj tým, ktorým počas tzv. arizácie zhabali majetok a doteraz im nebol vrátený. Jeho hodnota je podľa Františka Alexandra medzi 8,5 až 25 miliardami korún. Zostatok istiny sa k 31. decembru 2012 prevedie na účet Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v SR. Odškodňovanie má na starosti Rada na odškodňovanie obetí holokaustu v SR a pre Židov je len veľmi symbolické. Škody, ktoré utrpeli Židia, sa totiž nedajú už nikdy zaplatiť. Perzekúcia, ku ktorej došlo, podľa nich nemá v dejinách obdoby. K 1. aprílu tohto roku zaregistrovali 1105 žiadostí vrátane tých, ktorých žiadosť je nekompletná alebo majú podanú len predbežnú prihlášku. Do dvoch mesiacov určia počet oprávnenných žiadateľov, ktorých potom budú posudzovať individuálne pravdepodobne do konca tohto roku. Zároveň bude vyčíslaná hodnota jednotlivých odškodnení. Čakanie na finančnú sumu, ktorá bola priznaná ako odškodnenie, predstavuje pre každého veľmi dlhé obdobie. „Proces odškodňovania je veľmi pomalý. Aj napriek tomu, že si ľudia podali žiadosti o odškodnenie v roku 1999, dodnes sa ho ešte nedočkali. Niektorí nemajú ešte ani vyrozumenie z ministerstva,“ povedal Dr. Jozef Mikloško, Csc. Žiadosti si mohli poškodení podať do konca minulého mesiaca. Tí, čo ich podali oveľa skôr, čakajú už niekoľko rokov. Ministerstvo spravodlivosti odvôvodňuje túto skutočnosť niekoľkými novelizáciami zákonov a aj tým, že nie každá žiadosť, ktorá prišla na odbor rehabilitácií a odškodňovania, bola v poriadku. O odškodnenie požiadali aj osoby, ktoré si nezískali presné informácie, o tom, kto má nárok na odškodnenie, a aj napriek tomu zaslali žiadosť o pridelenie finančnej čiastky. Opodstatnenosť nároku niektorí žiadatelia nedokázali potrebnými dokladmi. V niektorých žiadostiach chýbajú dôležité údaje - rodné číslo, úradné overenie kópie niektorého dokladu či rozhodnutie z dedičského konania. So žiadosťami ľudia zaslali napríklad len čestné vyhlásenie, ktoré však nepostačuje a nemá právnu relevanciu. Keďže žiadosti musia byť kompletné, žiadatelia musia tieto doklady ešte zaslať na ministerstvo dodatočne. Mnohí však tvrdia, že ich na to upozornili po dosť dlhej dobe od podania žiadosti. Práve takéto prípady zdržujú celý proces schvaľovania, počas ktorého pracovníci odboru musia každú žiadosť dostatočne overiť. Najprv žiadosti vybavovalo len osem pracovníkov, ku ktorým od nového roka pribudli ešte niekoľkí. Riaditeľ odboru rehabilitácií a odškodňovania z rezortu spravodlivosti Igor Mišík uviedol, že z vyše 25-tisíc žiadostí vybavili asi 10-tisíc. „Z tých, čo majú ešte vybaviť, sú približne až dve tretiny - teda 10-tisíc žiadostí - neoprávnených. Približne 70% žiadateľov už dostalo odpoveď, či sa im priznal nárok na odškodnenie alebo ich žiadosť nespĺňa kritériá, na základe ktorého môžu čakať nejakú finančnú sumu,“ spresnil. Aj napriek tomu, že mnohí už vedia, že peniaze dostanú, doteraz ich ešte nemajú. Myslia si, že rezortu chýbajú potrebné financie na to, aby ich mohol odškodniť čo najskôr. Igor Mišík to však odmieta a uviedol, že od 1. decembra 1999 do 31. januára 2004 bolo ministerstvom priznané odškodné vo výške 244 miliónov 665-tisíc korún. Všetci žiadatelia by mali byť odškodnení maximálne do dvoch rokov. V prípade, že si niekto neuplatnil nárok na odškodnenie včas, teda do konca zákonnej lehoty, zo zákona mu zaniká (ide o tzv. preklúziu) a nebude môcť oň požiadať v žiadnom náhradnom termíne. V takomto prípade sa dokonca nedočká pomoci ani od súdu. Protifašistickí bojovníci a Židia upozorňujú na fakt, že žiadatelia sú v dôchodcovskom veku a postupne zomierajú a odškodnenia sa tak nedočkajú. Nárok, ktorý je uplatnený včas, sa dedí. Predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí František Alexander v tejto súvislosti upozornil na zaujímavosť, ktorá je pre neho iróniou - potvrdenia o evidencii žiadostí podaných v novembri 2002 prichádzajú až teraz, a aj stovky, možno tisíce nárokov podaných v roku 2001 ešte nie sú vybavené. Pozostalí by mali ministerstvu poslať úmrtný lis, osoby, ktorá čakala na odškodnenie a predložiť v prípade vdovy sobašný list a v prípade detí rozhodnutie z dedičského konania. Keď sa tak nestane, opäť dochádza k situácií, že sa všetko skomplikuje. Peniaze, ktoré už prídu na účet, musia sa vrátiť späť, pretože ich nikto okrem toho, komu boli priznané, nemôže prevziať. Pozostalí tak musia, ak chcú dediť peniaze z odškodnenia, vybaviť všetky potrebné náležitosti. Po splnení všetkých náležitostí sa tak odškodnenia dočkajú všetci, ktorým patrí.
