Sebe, milovanému

Nemám rád obrovské megalomanské koncerty s dopredu pripraveným scenárom, veľkoplošnou videoprojekciou, pyrotechnickou šou, laserovými efektmi a spevákom, prípadne speváčkou, ktorá sa počas dvojhodinového vystúpenia aspoň šesťkrát prezlečie. To už nie je totiž koncert, ale zábavný program, pri ktorom tvorí hudba, ktorá by mala byť tým podstatným, iba akúsi zvukovú kulisu – jednu zo zložiek veľkého cirkusového predstavenia, atrakcie, na ktorú treba ísť nie preto, lebo sa mi páči, ale preto, lebo veľký XY zavítal do nášho mesta v rámci svojho európskeho alebo svetového turné, a to si predsa netreba nechať ujsť, tam budú všetci, budeme tam aj my! Naopak – rád si čas od času zájdem do klubu – kedysi sa tomu hovorilo krčma – kde hrajú naživo blues, jazz alebo rock, kde kapelu od ľudí neoddeľuje žiadne zvýšené pódium a kordón ochrankárov, kde partia, často už pánov, slušne povedané, v strednom veku, hrá hudbu, ktorá ich celý život bavila a hrajú ju tak, ako to ide. K zvukovej i inštrumentálnej dokonalosti majú niektorí z nich často ďaleko, ale to vôbec nie je podstatné. Oveľa dôležitejšie je to, že hrajú to, čo ich baví a preto, lebo ich to baví. Z ich hudby jednoducho cítiť akúsi prapôvodnú živočíšnu energiu, ktorá sa môže prejaviť iba vtedy, ak človek hrá naozaj aj srdcom. Je to tak, aj keď to možno znie až príliš pateticky a úplne naplno sa to prejaví, keď sa takýto drobný koncert ku koncu zvrhne najjam – voľné improvizovanie hudobníkov čisto pre radosť z hudby. Potom sa atmosfére malej miestnosti s 50-60 návštevníkmi nemôže rovnať žiaden koncert, ani ak naň príde 1000-krát viac ľudí. Ale to ťažko pochopia tí, pre ktorých neexistuje žiaden umelec, ktorý sa neobjavuje na obálkach časopisov, prvých miestach hitparád a v televíznych šou – skrátka ktorý nie je in. A podobne je tomu aj v literatúre, samozrejme s tým rozdielom, že o literatúru sa zaujíma rádovo menej ľudí, než o hudbu. Ale aj v nej existujú tí, čo sú in – kto z bežných ľudí by dnes nepoznal meno Rowlingová, Tolkien alebo Keleová-Vasilková? To je spomedzi najznámejších naša prvá mediálna liga. Tú druhú tvoria spisovatelia ako Márquez, Borges, Joyce, Nabokov, Kafka, Proust a podobní. Ich čítajú takzvaní „fajnšmekri“, opovrhujúci masovým vkusom a obľubujúci „veľkú literatúru“ – nie však preto, lebo ich oslovila, ale preto aby na veľkosti zmienených spisovateľov mohla parazitovať ich malosť a provinčný snobizmus. Zhruba takáto úvaha mi pred časom napadla, keď som jednému z takýchto odborníkov na literatúru ukazoval môj nedávny úlovok z antikvariátu. Výpravnú knihu Vladimíra Majakovského Sebe, milovanému (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1989, v tvrdej väzbe, doplnenú reprodukciami obrazov ruských avantgardných umelcov zo začiatku minulého storočia – boli v nej obrazy Kazimíra Maleviča, ale napr. aj Gončarovovej, Larionova, Rodčenka a množstvo skíc Vladimíra Majakovského. Môj priateľ iba neveriaco krútil hlavou a spýtal sa ma, ako môžem čítať básne človeka, ktorý v nich oslavoval masových vrahov. Odpovedal som mu iba to, že sa mi páčia. Nemalo totiž zmysel vysvetľovať mu, aké neuveriteľné množstvo energie je v jeho básňach, ako z nich cítiť ohromné ľudské nasadenie autora, ktorý písal skutočne to, čím žil a čomu veril. Vôbec nie je dôležité to, že ja, alebo niekto iný verí iným veciam, ohromné osobné nasadenie Majakovského ma jednoducho strhne k čítaniu jeho textov, rovnako ako ma ohromná virtuozita a nasadenie hudobníka prinútia počúvať aj hudbu, ktorá mi žánrovo nie je blízka. Možno je eticky sporné, nakoľko úprimná viera a vnútorné presvedčenie ospravedlňuje činy človeka, isté je však to, že Majakovskij za ne zaplatil najvyššiu možnú cenu.