Knihy, čo kupujeme z nostalgie

Ešte pred rokom 1989 som narazil na staručké (mám dojem, že zhruba zo začiatku štyridsiatych rokov) vydanie nejakého drobného dielka českého spisovateľa a radikálneho solipsistu Ladislava Klímu. Vtedy som mal šestnásť, možno sedemnásť rokov a po prvýkrýt sa mi dostávali do rúk knihy, ktoré v tej dobe nesmeli vychádzať. Dodnes si pamätám, ako som za jeden večer prečítal román Milana Kunderu Nesnesitelná lehkost bytí, vydaný v Toronte niekedy v osemdesiatompiatom, ako som so zaujatím čítal knihu s jednoduchým názvom Buddha od Zbyňka Fischera (neskôr využívajúceho pseudonym Egon Bondy), v ktorej som sa prvýkrát v dobe programového optimizmu stretol s názorom, že život je utrpenie, po prvýkrát som čítal o osemdielnej ceste. Predovšetkým ma ale oslovili dve knihy – staršie české vydanie jedného z najvýznamnejších nemeckých filozofov Friedricha Nietzscheho Tak pravil Zarathustra a samizdatové vydanie nejakého Freudovho pojednania, na presný názov si už nespomeniem. Kto si ešte pamätá na dobu pred vyše pätnástimi rokmi, pravdepodobne si dokáže predstaviť, aký vplyv museli mať takéto knihy na človeka, odchovaného verneovkami a vedecko-fantastickou literatúrou (to bola, mimochodom, azda jediná oblasť, v ktorej sa akýmsi zázrakom darilo vydávať aj romány špičkových „buržoáznych“ autorov – dodnes neviem, ako to bolo možné. Po roku 1989 sa mi podarilo dostať sa na vysokú školu a ešte dnes sa mi čerstvo vybavuje, ako som v prvých januárových dňoch roku 1990, možno 1991 narazil ešte v „starom Artfóre“ na prvom poschodí pavlačového domu na – Dunajskej ulici v Bratislave, ktorý tuším dnes už ani nestojí na knihu Ladislava Klímu Victoria Aeterna vydanú vydavateľstvom Arkýř. V tej dobe môj záujem o literatúru, ktorú pracovne možno nazvať negativistickou, zrejme dosahoval svoj vrchol a ja som vo veľkom čítal nielen Klímu, Nietzscheho, ale aj Schopenhauera, Thomasa Bernharda, po prvýkrát som sa dostal aj k fascinujúcej knihe Nádherný nový svet Aldousa Huxleyho. Najviac mi však predsa len utkvel v pamäti Klíma s jeho energickým a zároveň fragmentárnym spôsobom písania, jeho vety, plné odbočiek, v ktorých bolo často možné nájsť i tridsať interpunkčných znamienok – čiarok, bodkočiarok, pomlčiek, zátvoriek, zdôraznených typov písma a podobne. A zároveň jeho obsedantná posadnutnosť relativizáciou nášho sveta, nevyhnutnosťou totálneho životného nezdaru a v neposlednom rade aj smrťou. Prešlo však pár rokov, miesto Nietzscheho, Dostojevského alebo Freuda som začal čítať ekonomickú literatúru a učiť sa viesť účtovníctvo, miesto spisovateľov, radikálne sa zaoberajúcich sebou a svetom okolo som začal uvažovať, ako prísť k lepšiemu bývaniu, autu a podobne. Čas od času sa ešte zastavím v niektorom z antikvariátov – pred pár mesiacmi som si napríklad kúpil Český román Ladislava Klímu, ale až dodnes som ho neotvoril. Aj keď to sám sebe zdôvodňujem tým, že nemám čas, pravda je niekde inde. Mám totiž strach, že už by mi tento typ literatúry nič nehovoril, už by som takéto knihy nečítal až s takým v nútorným zaujatím, ako pred rokmi. Niekto by možno povedal, že som vekom zmúdrel, ale je to práve naopak. Napriek tomu stále dúfam, .že sa mi ešte naozaj podarí zmúdrieť a vrátiť sa k tomu, čo je skutočne dôležité. Možno aj preto si stále čas od času kupujem tento typ literatúry a dúfam, že za tým nie je iba nostalgia po študentských časoch, ktoré sa už nikdy nevrátia. Autor je publicista