Krčmová reč

Osem dní mám skúšku z infektológie. Napríjemný predmet, nepríjemne podobný mikrobiológii, o ktorej sa traduje, že je nenaučiteľná. A naviac nebezpečne inšpiratívny. Sú totiž slová, ktoré majú vťahujúci náboj: vírus Epstein-Barrovej. Erwinia. Edwardsiella. Vírusy: Snow Mountain, Norwalk, Taunton, Hawai, Choroby: Dengue, Patapači, O´nyong-nyong. Podobne názvy oviec ochutnával a vychutnával Murakami v knihe Hon na ovcu. Za každým menom stojí samostatný, možno ešte neobjavený svet. A tak, priznám sa, namiesto učenia na skúšku píšem tento text. Lebo okrem záhadne malebných pomenovaní mikroorganizmov som si tento týždeň všimla aj niečo iné. Ešte chcem dodať, že do rubriky Krčmová reč som sa nechystala písať. Zdalo sa mi, že by som musela s niečím nesúhlasiť, na niečo sa hnevať, byť rozhorčená, nevedieť potichu prehltnúť zlosť. Avšak v pondelok sa mi zazdalo, že predsa len niečo nie je s kostolným poriadkom. Nemám v úmysle vyjadriť nespokojnosť s názvoslovím mikroorganizmov. Ponúknem však niekoľko sekvencií transkriptu úvodnej prednášky odborného asistenta študentom piateho ročníka: (1) „Tak som si myslel, nejaký albánsky mafiózo, slama mu trčala z topánok, slobodný. Neskôr som zistil, že som sa pomýlil, bol ženatý a slama mu trčala z topánok, lebo ako bol zmätený, vystúpil z vlaku, našli ho kdesi na poli a okradli. Ale podľa toho, ako sa volal a aký bol snedý, som si myslel, že Albánec, tak som mu dal penicilín, však nebudem nejakému albáncovi dávať drahé lieky.“ (2) „S takým zápalom je hlas až taký cigánsky (napodobňuje niekoľko viet so silne maďarským prízvuko).“(3) „A bola aj jedna taká, čo sa zamilovala do HIV pozitívneho Francúza, asi ju ešte nikto tak pekne neoslovil po francúzsky, no však čo, všelikto sa nájde.“ A na záver: (4) „Mali sme aj takého hluchonemého, a tam na to nikto nemyslel, kde by taký prišiel k aids-u, ale nakoniec vysvitlo, že bol homosexuál. Vidíte, aj to sa môže stať, hluchonemý a homosexuál, veď aj tí hluchonemí, to nie je len tak, aj oni majú svoju reč, tak nakoniec vysvitlo, že je HIV pozitívny.“ Tu by som chcela niečo pripomenúť. Nie, že by sme to nevedeli, ale niektoré veci si treba opakovať čo najčastejšie: Sme Slováci. Sme obyvatelia Ostblocku. V rakúsku nás volajú Tschusch (Čuš). Nie Slovákov, ale ostblokáčov, ktorí, ako akési vošky, ani nestoja za to, aby sa im nadávalo diferencovane. Trieda viedenských gymnazistov dostala za úlohu napísať divadelnú scénku o krajinách vstupujúcich do EÚ. Jedenásťročný Igor, dieťa ľavičiarov a natoľko zanietený za pomoc sociálne slabším, že si ma vymohol za dvornú babysiterku, ma poprosil o pomoc. „Vieš, čo povedali moji spolužiaci? Že prečo zase, preboha, tieto „Tschusch štáty“. Že koho to zaujíma. Nie je to hrozné?“ referuje mi. Potom sa pustíme do písania scénok: Maďari majú pekné tance a dobrú kuchyňu. Igorovi sa zdá Maďarsko rovnako inšpiratívne ako mne názvy vírusov. Za Maďarskom cíti akúsi vášeň, rovnako, ako Turkov máme radi, lebo nám chutí lacný kebab a páčia sa nám vždy usmiati predavači. Slovinsko pozná, lebo mamu má z Korutánska, kam chodieva na prázdniny. Dedina, kedysi Zeleznaja Kaple, sa dnes volá Eisenkappel, a tak hneď vie, že v Slovinsku je dobre. Referuje mi, že v Klagenfurte je dvojjazyčná slovinsko-nemecká škôlka. Nasledujú Čechy, treba písať o Prahe. Igor je mimoriadne scestovaný, cez prázdniny bol v New Yorku, rok predtým v Číne. Jeho otec mi povedal, že chcú deťom každé leto ukázať jednu svetovú a každé veľkonočné prázdniny jednu európsku kultúru. Nečudo, že tak dobre pozná Prahu. A potom nevie, ako ďalej. Má ma tam, Slovenku, bolo by dobre písať o Slovensku. A vidno, že Slovensko je asociačne prázdne. V Profile sa písalo o slovenských Rómoch, tak navrhne, či nemôže napísať o nich. Rómovia sú sexy, dobrí hudobníci, má niekoľko taktov hudby stiahnutej z internetu, je v nich vášeň, temperament, niečo zemité, čo sa v Igorovi dotkne hlbokej, archetypálnej vrstvy. Chvíľu ešte rozmýšľa, čo so Slovenskom. Slováci nie sú ani zločinci vo veľkom štýle, nenosia vo vreckách nože, nevyznávajú krvnú pomstu, nemajú povesť nebezpečných drogových dílerov. Na Naschmarkte, viedenskom trhu, kde predávajú Arabi, Turci, Srbi, Japonci, Číňania, a ďalší. Slováci chýbajú. Človek nevie, čo si má o Slovensku myslieť. Slováci sú sivo-ošúchaní ľudia, čo pri turistických obchodíkoch na Kärtner Strasse kradnú z pouličných stojanov pohľadnice a v metre sa vozia na čierno. „Tschusch“ sú síce všetci: aj Slovinci aj Maďari aj Česi aj Poliaci aj Slováci, avšak ani v tejto rodine s malebným názvom na tom nie sme najlepšie. Asi si nad tým netreba lámať hlavu, myslím si u Igora, trochu smutne. Musím sa od toho dištancovať, utešujem sa, unavene. Keď o šiestej prídu rodičia, podám si s nimi ruku a moja úloha sa skončí. Pôjdem na stanicu a vlakom sa odveziem domov, t. j. tam, kde existuje niekto, kým môžem s pôžitkom opovrhovať.

Autorka študuje psychológiu a medicínu