Škola nie je mlieko
Každá doba má svojich víťazov a porazených. V 90. rokoch sa obeťou transformácie stalo univerzitné školstvo. Nie, nebudem hovoriť o tom, ako sa zmysel vzdelania zdevalvoval postprivatizačnou ilúziou megarýchlych peňazí a kariér. Začnem inde: Prienik straníckej politiky na akademickú pôdu napáchal veľa škôd. Pod heslom odštátňovania univerzít a dobových podnikateľských sloganov si každá stranícka alebo akademická „skupinka“ založila vlastnú alma mater. V našej krajinke sa zrazu vynorilo 120 vysokých škôl. Rátajte so mnou: 120 dekanov, dekanátov, študijných oddelení, bývalých internátov narýchlo prestavaných na univerzitné centrá, o čosi menej habilitačných komisií, ktoré poskytli potrebnú akreditačnú muníciu. Kto nepodniká, nech neje. Prienik podnikateľského ducha a privátnych donorských peňazí na dekanáty a katedry pomohol korupcii, nie však univerzitám. Prudké spriemerovanie úrovne škôl a kritérií na štúdium sa umocnilo ďalším administratívnym zázrakom. Týchto 120 škôl sa začalo platiť zo štátneho rozpočtu - podľa počtu študentov. Čiže: čím viac študentov, tým viac peňazí na škole. Je jedno, či v Lučenci alebo v Bratislave. Ponuka určuje dopyt, dopyt zas ponuku. Čo tam po kvalite, hlavná vec, že prachy fungujú. V takejto situácii ide minister Fronc reformovať školstvo - jeho spoplatnením. Odhliadnime od toho, že doterajšia prax platenia externého štúdia na Slovensku dopadla fiaskom. Vzdelanie nie je mlieko, kupovať diplomy sa v dobrej spoločnosti neoplatí. V čom je teda problém? Po prvé v určení zmyslu domácej univerzity. Ak sa na Yalle alebo v Oxforde platí za kvalitu vzdelania a cenu budúcej kariéry, má to svoj zmysel. Na Slovensku sa tým však problém vysokoškolského vzdelania nevyrieši. V našej dodnes relatívne chudobnej krajine bol vzostup vzdelanostnej úrovne ľudí tradične spätý s civilizačným vzostupom celých generácií. Príbeh o dedovi so základnou, synovi so strednou a dcére s vysokou školu dnes zaváňa rodinným sentimentom. Ale skúste si predstaviť opak a našu spoločnosť v ňom. Ak priemerne zarábajúci Slovák vedel dať vyštudovať dve deti, dnešných 10 tisíc mesačne na hlavu študenta mu to len tak ľahko neumožní. Pripomínam, že v čase nízkej - tržnej - hodnoty vzdelania a podvyživenej strednej vrstvy to ani s tým zadlžovaním študentov nevyzerá práve ružovo. Slovensko skrátka nie je bohatá Británia. Tým však nie je povedaný základný problém reformy. Totiž, že reforma ako taká nezmení kvalitu štúdia a školy. Študentské poplatky nezvýšia počet kvalitných učiteľov, ani nepritiahnu tých už stratených nazad na univerzity a školy. V zásade sa ani v budúcich rokoch nezmenia pedagogické osadenstvá a osobnostné výbavy a vlohy. Viac než otázny je aj tok ušetrených, či vlastne zarobených peňazí v prostredí, kde sa len tak stratí 8 miliárd korún, alebo nečakane zistí rozpočtový prebytok Kde začať? Najlepšie príkladom zo športového biznisu, tenisu - založením, povedzme, dvoch silných národných centier vzdelania a rozpustením spolku 120 rovných. Na to však treba na rozhodovacích miestach kvalitných ľudí zo zmyslom pre vzdelanie. Túto hodnotu ľudského kapitálu si za peniaze nekúpiš.
