Planéta chudobných

Niekedy budúci rok porodí žena v Ajegunle, slume - štvrti chudobných - v Lagose, mladík utečie zo svojej dediny na západe Jávy za svetlami Jakarty, farmár presťahuje svoju chudobnú rodinu do niektorého z nespočetných „pueblos jovenes“ v Lime. Čo presne sa stane, nie je podstatné, nik si to ani nevšimne. Bude to však súčasťou veľkej zmeny v ľudskej histórii. Po prvýkrát bude v mestách žiť viac ľudí, než na vidieku. Ak vezmeme do úvahy nepresnosť demografických údajov v Treťom svete, možno sa táto epochálna zmena už udiala. Zem sa urbanizovala ešte rýchlejšie, než predpovedala notoricky malthuziánska správa Rímskeho klubu z roku 1972 nazvaná Limity rastu. V roku 1950 malo viac ako milión obyvateľov 86 miest na svete. Dnes ich je 400 a v roku 2015 ich bude 550. Mestá absorbovali dve tretiny nárastu počtu obyvateľov na planéte od roku 1950 a dnes rastú tempom milióna narodených detí a prisťahovalcov týždenne. Súčasná mestská populácia (3,2 miliardy) je väčšia, než počet všetkých ľudí na svete v roku 1960. Celosvetová vidiecka populácia už dosiahla svoje maximum (3,2 miliardy) a po roku 2020 sa bude zmenšovať. Výsledkom bude, že všetok prírastok obyvateľstva na svete (v roku 2050 by malo na planéte žiť 10 miliárd ľudí) absorbujú mestá. Mestský vrchol Z tohto prírastku obyvateľstva sa 98 percent týka miest v rozvojových krajinách, ktorých ľudnatosť sa v nasledujúcej generácii zvýši dvojnásobne, na 4 miliardy. (Počet obyvateľov miest v Indii, Číne a Brazílii je už dnes približne rovnaký, ako ich počet v Európe a Severnej Amerike.) Výsledkom budú megamestá s populáciou viac ako 8 miliónov a dokonca hypermestá s viac ako 20 miliónmi obyvateľov (čo je odhadovaný počet obyvateľov všetkých miest na svete v čase Francúzskej revolúcie). V roku 1995 dosiahlo túto hranicu len Tokio. V roku 2025 bude, podľa Far Eastern Economic Review, len v Ázií jedenásť takýchto konglomerácií, vrátane Jakarty (24,9 milióna), Dháky (25 miliónov) a Karáčí (26,5 milióna). Šanghaj, ktorého rast bol na desaťročia zamrazený maoistickou politikou podurbanizácie, môže mať dokonca až 27 miliónov obyvateľov. Podľa odhadov by malo v Bombaji v tom čase žiť 33 miliónov ľudí, nik však nevie, či je taká veľká koncentrácia chudoby biologicky či ekologicky udržateľná. Hoci sú megamestá najviditeľnejšími hviezdami tohto boomu, tri štvrtiny populačného rastu budú niesť takmer neznáme, druhotriedne mestá a menšie mestské oblasti. Podľa OSN v nich „je minimálne, alebo žiadne plánovanie, ktoré by týmto ľuďom poskytlo služby“. V Číne narástol oficiálny počet miest zo 193 v roku 1978 na 640 (oficiálne bola v roku 1997 Čína urbanizovaná na 43 percent). Napriek mimoriadnemu rastu však podiel obrovských metropol na mestskej populácii skôr poklesol. Väčšinu pracovnej sily z vidieka, ktorú urobili čínske trhové reformy z roku 1979 „nadbytočnou“, absorbovali menšie mestá a nedávno „urbanizované“ oblasti. Aj v Afrike sa bezprecedentnému rastu niekoľkých gigantických miest (napríklad Lagos - z 300 000 v roku 1950 na dnešných 10 miliónov) vyrovnala transformácia niekoľkých malých miest a oáz ako Ouagadougou, Nouakchott, Douala, Antananarivo a Bamako na mestá väčšie ako San Francisco či Manchester. V Latinskej Amerike, kde si rast dlho monopolizovali najväčšie mestá, teraz prekvitajú druhotriedne ako Tijuana, Curitiba, Temuco, Salvador a Belém. Najrýchlejší rast majú pri tom tie s populáciou medzi 100 000 a 500 000 obyvateľmi. Gregory Guldin tvrdí, že urbanizáciu treba konceptualizovať ako štrukturálnu transformáciu a intenzívnu interakciu všetkých bodov kontinua dedina-mesto. Vo svojej prípadovej štúdii o južnej Číne tvrdí, že vidiek sa sám urbanizuje a zároveň produkuje obrovské množstvá migrantov pre existujúce mestá. Výsledkom je, rovnako ako inde v juhovýchodnej Ázii, čiastočne urbanizovaný vidiek, ktorý môže podľa Guldina a iných znamenať „zásadne nový smer vývoja ľudského osídlenia a rozvoja... ani vidiecky ani mestský, ale kombinácia oboch, v ktorej hustá sieť vzájomných vzťahov viaže mestské jadrá na okolité regióny“. V Indonézii už podobný vývoj pokročil v oblasti Jabotabek (širšom regióne Jakarty). Výskumníci nazývajú tento nový spôsob osídlenia „desokotas“ a nevedia sa zhodnúť, či ide o prechodný stav, alebo dramaticky nový druh. Urbanisti tiež hovoria o procesoch spájajúcich mestá Tretieho sveta do výnimočných sietí, koridorov a hierarchií. Napríklad delty Perlovej rieky (Hongkong - Guangzhou) a rieky Janng-c´ (Šanghaj), či koridor Peking - Tianjin sa rýchlo vyvíjajú do mestsko-priemyselných megalopolis porovnateľných s celkami Tokio - Osaka, dolné Porýnie, či New York - Philadelphia. To však môže byť len prvý krok pri vzniku ešte väčšej štruktúry: „neprerušovaného mestského koridoru tiahnúceho sa od Japonska/severnej Kórei až po Západnú Jávu“. Šanghaj sa potom takmer naisto pripojí k Tokiu, New Yorku a Londýnu ako jedno zo „svetových miest“ kontrolujúcich globálnu sieť toku financií a kapitálu. Cenou za tento nový mestský poriadok bude rastúca nerovnosť medzi mestami rozličnej veľkosti a špecializácie. Späť k Dickensovi Dynamika urbanizácie v rozvojovom svete opakuje a opäť objavuje precedensy z Európy a Severnej Ameriky 19. a začiatku 20. storočia. V Číne je industriálna revolúcia gigantickým strojom presúvajúcim populáciu veľkosti Európy z vidieka do smogom zatienených a k oblohe rastúcich metropol. Mrakodrapy Šanghajského svetového finančného centra sa tak už čoskoro môžu pozerať na svet, ktorý by si Mao či Le Corbusier ťažko dokázali predstaviť. No vo väčšine rozvojového sveta mestám chýba silný priemyselný motor Číny, rovnako ako Číne obrovský prílev zahraničného kapitálu (dnes sa rovná polovici celkového prílevu do rozvojového sveta). Inde urbanizácia výrazne predbehla priemyselný rozvoj, dokonca rozvoj ako taký. Podľa niektorých je to následok nezvratného trendu: vnútornej tendencie silikónového kapitalizmu, ktorý odpája rast produkcie od zamestnanosti. No v subsaharskej Afrike, Latinskej Amerike, na Strednom Východe a v častiach Ázie je urbanizácia bez rastu viac následkom globálnej politiky, nie železného zákona rozvoja technológie - dlhovej krízy z konca 70. rokov a reštrukturalizácie ekonomík Tretieho sveta pod vedením Medzinárodného menového fondu (MMF) v 80. rokoch. Urbanizácia Tretieho sveta naviac pokračovala krkolomným tempom (medzi rokmi 1960 - 1993 to bolo 3,8 percenta za rok) aj počas „zlých“ 80. a 90. rokov pri klesajúcich reálnych platoch, rastúcich cenách a šplhajúcej sa mestskej nezamestnanosti. Mestský boom je v protiklade s ortodoxnými ekonomickými modelmi, ktoré predvídali, že negatívny dopad recesie spomalí prúd migrantov z vidieka. Mimoriadne paradoxný bol africký príklad. Ako si môžu mestá v Tanzánii, Gabone, na Pobreží Slonoviny a inde, ktorých ekonomiky sa zmenšovali tempom 2 až 5 percent ročne, naďalej udržať populačný rast 5 až 8 percent ročne? Časťou tajomstva je samozrejme politika deregulácie poľnohospodárstva presadzovaná Medzinárodným menovým fondom a Svetovou obchodnou organizáciou, ktoré posilňujú exodus roľníkov do slumov, aj keď mestá žiadne pracovné miesta neponúkajú. Rast mestskej populácie pri poklese či stagnácii ekonomického rastu je extrémnou tvárou toho, čo niektorí výskumníci nazývajú „nad-urbanizáciou“. Klasická sociálna teória od Marxa po Webera verí, že veľké mestá budúcnosti budú kráčať v šľapajach Manchestru, Berlína či Chicaga. Los Angeles, Sao Paolo, Pusan či Ciudad Juárez, Bangalore a Guangzhou vo všeobecnosti túto trajektóriu sledovali. No väčšina miest na južnej pologuli sa podobá na viktoriánsky Dublin, ktorý bol, podľa Emmeta Larkina, unikátny medzi „všetkými slumami vyprodukovanými západným svetom v 19. storočí... (pretože) jeho slumy neboli výsledkom priemyselnej revolúcie. Medzi rokmi 1800 a 1850 Dublin v skutočnosti trpel omnoho viac problémami deindustrializácie, než industrializácie“. Rovnako Kinshasa, Chartúm, Dar el Salaam, Dháka a Lima rastú napriek zruinovanému domácemu priemyslu, zmenšujúcemu sa verejnému sektoru a sociálne klesajúcej strednej triede. Globálne sily „vytláčajú ľudí z vidieka“ - mechanizácia na Jáve a v Indii, dovoz potravín v Mexiku, Haiti a Keni, občianske vojny a suchá v Afrike a všade zlučovanie malých fariem do veľkých a súťaž priemyselného agrobiznisu - aj napriek tomu, že kapacity miest sú drasticky obmedzené dlhmi a ekonomickým poklesom. Masívny rast miest je v kontexte štrukturálnych programov, devalvácie meny a oslabovania úlohy štátu zároveň receptom na vznik slumov. Väčšina mestského svet mieri späť do čias Charlesa Dickensa. OSN (UN-Habitat) publikovalo správu „Výzva slumov“, ktorej hlavnou témou je zarážajúca všadeprítomnosť štvrtí chudobných. Je to prvý skutočný globálny audit mestskej chudoby. Kombinuje prípadové štúdie o od Abidžanu po Sydney s globálnymi údajmi o domácnostiach, ktoré po prvý krát zahŕňajú aj Čínu a bývalý sovietsky blok. Je nezvyčajná hlavne svojou intelektuálnou úprimnosťou. Jeden z výskumníkov, ktorý na nej pracovali, mi povedal, že vedci podporujúci washingtonský konsenzus (politiky Svetovej banky, MMF atď.) „vždy trvali na definovaní problému globálnych slumov nie ako výsledku globalizácie a nerovnosti, ale skôr zlého vládnutia“. Táto správa však nerešpektuje autocenzúru typickú pre OSN a obviňuje MMF a jeho štrukturálne programy: „Základný smer národných a medzinárodných intervencií počas posledných dvadsiatich rokov v skutočnosti zvýšil mestskú chudobu a slumy, zvýšil vylúčenosť a nerovnosť a oslabil mestské elity v ich snahe využiť mestá ako motory rastu.“ Správa však tiež zabúda na najdôležitejšie otázky spojené s nadmernou urbanizáciou a budovaním dočasných obydlí - odpad, environmentálnu degradáciu a riziká miest. Nevrhá tiež veľa svetla na proces vytláčania pracovnej sily z vidieka, rovnako ako nezahŕňa výsledky stále väčšieho počtu literatúry o genderovej dimenzii mestskej chudoby a neformálneho zamestnania. Napriek tomu je podobne vážnym varovaním o globálnej katastrofe mestskej chudoby, podporeným autoritou OSN, ako bola v prípade globálneho otepľovania správa Panelu o klimatických zmenách. Pokračovanie nabudúce Článok bol uverejnený v aprílovom vydaní The Black Commentator Preložil Radovan Geist