Ako ochrániť Ameriku
V marci 2004, približne rok po začiatku invázie do Iraku, vyvolala v Spojených štátoch nemalé vzrušenie kniha popredného bezpečnostného experta Richarda Clarka Proti všetkým nepriateľom. Zo zákulisia americkej vojny proti teroru. Autor v nej verejne obvinil Bushovu administratívu, že nevenovala dostatok pozornosti hrozbe, ktorou bola a naďalej je teroristická sieť al-Káida, pretože sa zameriavala na (podľa autora zbytočný a kontraproduktívny) útok na Irak. Obvinenie to bolo o to závažnejšie, že pochádzalo od človeka, ktorý tri desaťročia pôsobil priamo v epicentre diania, v centre bezpečnostno-spravodajského aparátu. Roku 1998 ho prezident Clinton vymenoval za hlavného koordinátora pre otázky bezpečnosti, ochrany infraštruktúry a boja proti terorizmu, v novinárskom žargóne za „antiteroristického cára“. V tejto funkcii ho prevzal aj ďalší šéf Bieleho domu, a tak mu pripadla úloha koordinovať núdzové opatrenia v šokovej situácii po atentátoch z 11. septembra 2001. Okrem iného riadil evakuáciu personálu Bieleho domu či letecký presun prezidenta Busha z Floridy, kde bol práve vtedy na služobnej ceste, na bezpečnú vojenskú základňu v Louisiane. Clarkova kniha je vlastne prvou súvislou správou o tom, čo sa dialo v zákulisí americkej administratívy v oných osudových chvíľach. Podstatnú časť knihy tvoria Clarkove memoáre, počínajúce rokom 1979, keď prezident Reagan nariadil zvýšenie angažovanosti USA v oblasti Perzského zálivu. Postupne prechádzala jeho rukami väčšina dôležitých informácií a nitiek vedúcich k americkým mocenským ťahom a antiteroristickým opatreniam najmä v tomto regióne. Zo svojej pracovne v Bielom dome priamo spolupracoval s predstaviteľmi Pentagonu, Štátneho departmentu, CIA, FBI a ďalších politicko-bezpečnostných inštitúcií Spojených štátov a kniha vrhá aj svetlo, niekedy lichotivejšie, niekedy menej, na pomery v tomto komplexe. Nevyhýba sa ani háklivejším témam, ako napríklad americkým kontaktom so Saddámom Husajnom, ktorý v 80. rokoch požíval podporu Washingtonu vo svojej vojne proti iránskym ajatolláhom. Napísané je to čítavým, takmer až reportážnym štýlom, podľa možnosti aj v širších súvislostiach. Clarke bol pred 11. septembrom i po ňom presvedčený, že hlavnou prioritou amerického boja proti terorizmu musí byť zničenie al-Káidy a jej vodcov. Na jeho naliehanie prezident Clinton podpísal súhlas so zabitím Usámu bin Ládina, čo však – ako vieme – nevyšlo. Po nástupe G. W. Busha do Bieleho domu sa však pozornosť rozhodujúcich ľudí obrátila iným smerom a Clarkovo niekoľkonásobné upozorňovanie na aktivity al-Káidy ostalo nevypočuté. Aj ním zvolaná porada na úrovni šéfov spravodajských zložiek na túto tému, ktorá sa konala týždeň pred 11. septembrom, sa skončila bez hmatateľného výsledku. Po 11. septembri Clarke predpokladal, že všetko bude jasné. Ako však píše, pociťoval takmer fyzickú bolesť, keď už v nasledujúci deň zistil, že minister obrany Rumsfeld a jeho námestník Wolfowitz chcú „využiť túto národnú tragédiu na presadzovanie svojej irackej agendy“. V tomto smere sa vyvíjali aj názory prezidenta Busha. Clarke opisuje prvé stretnutie členov svojho tímu s prezidentom po jeho návrate do Bieleho domu z nedobrovoľného výletu do Louisiany. „Pozrite sa – povedal prezident – viem, že máte veľa práce … ale chcem od vás, aby ste čo najskôr všetko opäť preverili, všetko. Zistite, či to urobil Saddám. Zistite, či s tým nejako súvisí…“ Zatváril som sa zarazene a neveriaco: „Ale, pán prezident, veď to urobila al-Káida.“ „Viem, viem, ale … zistite, či v tom predsa len nebol Saddám. Iba sa na to pozrite. Chcem poznať každú maličkosť!“ Keď od nich prezident odchádzal, Clarkova asistentka Lisa Gordonová-Hagertyová hľadela za ním s otvorenými ústami (doslova: v origináli – „with her mouth hanged“). Na otázku svojho kolegu Paula Kurtza, čo sa deje, iba zaúpela: „Wolfowitz sa dostal k nemu“. Clarke v zmysle prezidentovho príkazu zariadil, aby všetky príslušné inštitúcie ešte raz prekontrolovali informácie o možných vzťahoch medzi irackým diktátorom a bin Ládinom. Výsledok bol negatívny, prezidentovi o tom odoslali osobitné memorandum, dodnes sa však nevie, či ho vôbec čítal. Administratíva sa čím ďalej, tým viac posúvala k osudnému rozhodnutiu. V marci 2003, keď útok na Bagdad už bol hotovou vecou, Clarke na svoju funkciu v Bielom dome rezignoval a odišiel zo štátnej správy. Pritom, ako zdôrazňuje, nikdy – osobitne vo vzťahu k režimu Saddáma Husajna – nepatril k holubiciam. Naopak, po irackej okupácii Kuvajtu roku 1990 medzi prvými presadzoval vojenské riešenie. Keď sa roku 1993 odhalil pokus irackej tajnej služby o zavraždenie (vtedy už bývalého) prezidenta Busha staršieho, predložil zoznam irackých cieľov, ktoré sa mali zbombardovať. Clinton si však vybral jediný objekt, centrálu Saddámovej tajnej služby Muhabarat. Clarke bol spočiatku touto podľa neho príliš slabou reakciou sklamaný, neskôr však dospel k presvedčeniu, že clintonovci konali správne: rozsah útoku bol ako varovanie pre Saddáma postačujúci a až do vojny roku 2003 sa iracký teror proti americkým cieľom v podstate skončil. V tom istom roku 1993 sa ale objavila nová vážna hrozba. Uskutočnil sa prvý, zatiaľ menej úspešný útok proti newyorskému Svetovému obchodnému centru, ktorý najprv vyzeral ako izolovaná akcia istého islamského hodnostára pôvodom z Egypta. Séria atentátov však pokračovala, niektoré sa podarilo zmariť, iné sa podarili a z temnôt sa začali vynárať dve významné mená - Usáma bin Ládin a al-Káida. Množstvo spravodajských informácií a logika veci viedla Clarka k presvedčeniu, že práve odtiaľ prichádza hlavné nebezpečenstvo. 11. september mu síce dal za pravdu, avšak do dvoch rokov si on i jeho kolegovia z Protiteroristického koordinačného centra museli nájsť inú prácu. V záverečnej kapitole, príznačne nazvanej Správna vojna, nesprávna vojna, Clarke označuje útok na Irak z roku 2003 za vážnu chybu, ktorá neriešila podstatu problému, ale fakticky podporila aktivity al-Káidy. Vymenúva tri hlavné smery, ktorými sa mal uberať boj proti terorizmu po 11. septembri, a medzi ne, ako výslovne zdôrazňuje, Irak nepatrí. Po prvé bolo treba výrazne posilniť domácu bezpečnosť Spojených štátov a ich schopnosť čeliť teroristickým útokom, druhou prioritou malo byť globálne úsilie o utvorenie ideologickej protiváhy proti militantnému islamizmu. Treťou, pravdepodobne najdôležitejšou úlohou by mali byť aktivity na likvidáciu teroristov a ich finančných tokov. Tie by však mali byť sprevádzané podporou otvorenejšieho spôsobu vládnutia v krajinách ako Afganistan, Irán, Saudská Arábia a Pakistan a cieľavedomým vytváraním politických, ekonomických a spoločenských podmienok potrebných na vykorenenie radikalizmu typu al-Káidy. Na to všetko však treba veľa prostriedkov a tie chýbajú, pretože idú na Irak. Autor knihy nevystupuje z pozícií moralizátora. Predstavuje sa ako skúsený bezpečnostný praktik a analytik a americký vlastenec, ktorý – ak treba – sa neštíti ani tvrdších zásahov. Iracké ťaženie Bushovej administratívy nekritizuje preto, že by bol pacifistom alebo priaznivcom Saddáma Husajna, ale preto, že ho považuje v tomto období za škodlivé pre svoju krajinu a boj proti terorizmu. Clarkova kniha je síce zasadená do terajšieho predvolebného boja (nie je vylúčené, že sčasti je aj ním ovplyvnená), objektívne však prináša závažné informácie a podnety vhodné aj na širšie použitie. Možno by mala čo povedať aj slovenskému čitateľovi. Autor je publicistom (Richard Clarke: Against All Enemies. Inside Americas War on Terror. Free Press 2003, 306 strán)
