Poézia (plná) „odtečeného sveta“
Najnovšia zbierka Ivana Štrpku s nenápadným, prostým názvom 25 básní začína zvláštnou, štrpkovsky príznačnou lyrickou invokáciou – vzývaním hlasov v „nemote medu a mlčaní veľkého dňa“. Už touto invokáciou akoby básnik nadväzoval na svoju predchádzajúcu básnickú knihu, ktorá má hlasy priamo v názve (Hlasy a iné básne, 2001). Mohlo by sa teda zdať, že básnik sa väčšmi spolieha na hlasy než na obraznosť, ktorá je pre lyriku a jej imaginatívnu povahu v tradičnom zmysle zakladajúca, predsa je však pre tieto básne charakteristická práve istá „jasnozrivosť“, schopnosť prenikavého básnického nazerania na skutočnosť, videnia zachádzajúceho za úroveň zrejmého. Štrpka si totiž, spontánne vnímajúc svet v javovej rozmanitosti, jednotlivostiach a detailoch, uvedomuje zároveň jeho „bytostnú celosť“; o to mu práve ide – vnímať veci a pritom v nich (cez ne, za nimi) „myslieť“ jednotu a kozmologickú prapodstatu sveta: „premýšľame základný tvar škrupiny, / v ktorom je zaliaty náš obsah. Náš / zmysel na samom konci / času teraz, na / samom (našom) novom počiatku“. Štrpka sa v takých prípadoch, možno povedať, práve cez najefemérnejšie, najsubtílnejšie javy (vtáčí krik, tiene lístia, lesklé vlákna klesajúcich pavúčkov, elektrizujúci pohyb vo vzduchu, neskutočne hebký tieň) – možno aj nechtiac – snaží akosi „nahmatnúť“, postihnúť „absolútno“, resp. prinajmenšom naň odkazovať. Aspoň smeruje od zjavného, resp. spontánne videného a zažívaného k „absolútne myslenému“, od letmo impresívneho, situačného a prchavého k nadčasovému, definitívnemu a večnému, od zmyslovo sugestívneho k abstraktnému, od kaleidoskopicky pestrého, nuansovaného a menlivého k nemennej metafyzickej prázdnote, zodpovedajúcej doslovne newtonovskému modelu sveta, v ktorom „absolútny priestor, v svojej vlastnej podobe, / bez vzťahu / k čomukoľvek vonkajšiemu, je stále rovnaký / a nehybný. / Absolútny čas, skutočný a matematický, / plynie jednoliato / sám skrz seba, zo svojej vlastnej podstaty...“. Konkrétne veci životného sveta, tak chvíľkové, podenkovité, ako aj „exaktne“ hmotné, Štrpka s osobitnou citlivosťou eviduje v ich dočasnosti, prechodnosti – plynutí, ponímanom ako ich „odtekanie“ do večnej „neexistencie“; a práve v tom sa prejavuje smerovanie k onomu absolútnu, ktoré je v konečnom dôsledku chápané ako „nebytie“, prázdnota. Jasnozrivo, ostro a presne vnímaná skutočnosť sa totiž javí ako zrkadlo, ktoré „oslepuje prázdnym jasom. Len ono / vlastne v našich očiach je. Zem oproti nebu / sama cíti svoju váhu. Každý gram / každej veci je obsiahnutý. V čírom vzduchu / je každá hrana do krajnosti vyhranená. / Hranicu / tvorí dotyk nahého ostria o obnažený plod. / Láva sa uzavrela. Horúci obsah nášho sveta / odtiekol...“. Znamená to teda, že vypovedajúci subjekt sa sústreďuje na veci, ktoré v nepretržitom, stálom plynutí všetkého nepretrvali, pominuli, zanikli, alebo sa ani nikdy neuskutočnili ani sa neuskutočnia, ktoré prosto neexistujú. Veľkou témou, leitmotívom 25 básní je v tomto zmysle paradoxný „zážitok z neprítomnosti“ – neprítomnosť, „pominutosť“, „odtečenosť obsahu“, evokatívna prázdnota, čo zostala, sféra, kde „bez stopy mizne všetok náš vybájený čas“ i „budúcnosť...v ktorej sme už neboli“, vzývanie už pominutého, evokované okamihy zašlých čias: „zachovajte ma pri živote / v tejto dávnej chvíli uprostred / jasného jesenného dňa, ktorý rýchlo uplynie“ – „prázdne plody neprítomnosti“. Oproti jednoliato plynúcemu abstraktnému, absolútnemu matematickému času tu samozrejme nachádzame subjektívny čas spomínania, návratov k privátne zvýznamňovaným „historickým“ a najmä celkom osobným životným udalostiam z minulosti, neraz s presne zaznamenávanou chronológiou – v textoch niektorých básní, miestami priamo v ich názvoch, sa objavujú konkrétne letopočty: „nevľúdny marec ´65“, Snehové gule 1951, Armáda váha v poli roku 1952, Mystický les 1999. Popri týchto retrospektívach tu má svoje význačné miesto aj výsostne surreálna fikcia, pôsobivo rozvíjaná číra lyrická fantázia, napríklad v básni A hudba plynie – ťažko vlastne povedať, či pri tom ide o surrealistickú predstavivosť v neklamne štrpkovskom poetickom vyjadrení, alebo výsostne štrpkovskú imagináciu v surrealistickom ladení. Nevýrazný, „neveľavravný“, akoby len pracovný názov 25 básní by mohol nasvedčovať skromnejším ambíciám autora a zdanlivo aj improvizačnému charakteru, či nebodaj koncepčnej nevyhranenosti samej knižky, akoby mala byť len čisto príležitostným zhrnutím textov bez osobitného zjednocujúceho zámeru. V skutočnosti tu však máme do činenia s výrazovo i významovo, námetovo-koncepčne a poetologicky ucelenou, vyváženou, skvelo komponovanou básnickou zbierkou, hádam jednou z najlepších, aké doposiaľ vyšli v domácej lyrike tohto desaťročia. Autor je literárny vedec (Ivan Štrpka: 25 básní. Bratislava, F. R. & G. 2003)
