Ad: Milan Hamada: Som človek písanej kultúry. SLOVO 17/04
Rozhovor je veľmi zaujímavý a potvrdzuje len, že aj vysoko vzdelaný a intelektuálne nadpriemerní ľudia niekedy v dôsledku osobných a vlastných životných sklamaní vedia zjednodušene posudzovať vývoj spoločnosti, vzájomných súvislosti a jednotlivých subjektov v nich. Je to ich právo. Zhadzovať však školstvo a množstvo učiteľov, či vysokoškolských pedagógov, ale aj vedcov v minulých šyridsiatych rokoch je trúfalosť. To, že Robo Fico kladne hodnotí podmienky za ktorých získal svoje základné vedomosti a znalosti nemá žiaden súvis s tým, že budúca vláda bude neschopnejšia ako táto. Táto krivdí väčšine občanov na Slovensku viacej ako ktorákoľvek vláda od novembra 1989. Vážim si pána Hamadu, ako literárneho vedca, ale s jeho názormi na minulosť sa nestotožňujem. Zatrpknutosť a osobné príkoria nie je nikdy dobre prenášať do všeobecných, navonok vyzerajúcich ako objektívnych historických súdov. Ale taký je už človek. Preto tento rozhovor chápem ako veľmi inšpiratívny v zamyslení sa každého nás nad sebou, ale aj životom, ktorý sme prežili a prežijeme. Rozhovor k tomuto každého súdneho človeka pobáda. Nie je to klasický tuctový a servilný rozhovor, je to rozhovor na provokáciu. Pozdravuje Peter Magvaši Vďaka Vaše osobné vstupy do diskusie. Vážim si ich. Pan Magvasi súhlasím v jednom bode: Naozaj je to tak, že zmyslom tohto neštandartného rozhovoru bolo začať hovoriť na tieto témy otvorene, ináč než z pozície prehratej vlastnej minulosti. Nie každý to môže urobiť - hodnoverne. Pán Hamada, áno. Úroveň, na ktorej to zvládol zaväzuje už len svojou úrovňou. Skrátka, normalizácia sa tu zvykne brať akosi „normálne“. Všetko je tu jasnejšie ako slnko nad hlavou, hodnoty diela, osobne dejiny, len keby to pochopilo pár poškodených medzi nami. Nie je to tak. poškodenie gereneračného kapitálu je väčšie, než sa to bežne pripúšťa. Milý neznámy, podľa Teba Hamada v tomto rozhovore dokazuje, že sa nevie preniesť nad osobné pocity a že jeho výpoveď má miestami hodnotu zakomplexovaného človeka. Hamada, ale nerozpráva z rozprávania - skúsil, zakúsil a pochopil normalizáciu ako reálny koniec ducha socializmu. Už preto sa jeho názory psychologickými dejinami vykladať neoplatí. Človek nimi dejiny nepochopí. To bol druhý bod, ktorý ma zaujal. Že totiž hodnotu Hamadových názorov nemožno diskvalifikovať poukazom na osobnostné traumy. Je to časť zažitýh dejín, s ktorými sa treba vysporiadať. Samozrejme, má to jeden háčik: na začiatku musí byť povedomie, že sa treba s niečím vysporiadať.. Pekný podvečer Martin Muránsky P. S. Ešte niečo, nerobme si ilúzie o úrovni našich univerzít - v porovnaní s poľskými a maďarskými, kde vždy zostal kontakt so svetovou špičkou, sa slovenská normalizácia so svojimi zatvorenými oknami dlhodobo podpísala na našej úrovni - áno, výkonostných elít. O to väčšia česť talentovaným ľudom a nonkonformným výnimkám, ktoré si svoj level udržali. Poznámke redakcie: z pochopiteľných dôvodov môžeme uverejňovať príspevky, ktroré sú podpísané plným menom
