Studený med netečie, ale kryštalizuje

„Vieš, keď som chcela svojho nastávajúceho vyskúšať, či je naozaj vhodný na manželstvo, prišla som k nemu o štvrtej ráno, opitá v ogrcaných šatách. A on bol naozaj milý. Uvaril mi veľkú šálku kávy a dal ma do poriadku.“ Keď chcem otestovať, či je nežne ružová kniha s maznavým slovkom „med“ v názve vhodná na osladenie letného dňa, pristúpim k nej mierne skeptická, s pochybovačne udržiavaným odstupom: Dvanásť poviedok Jany Beňovej, doplnených básňou Ivana Štrpku Nemý pomaranč, vťahuje čitateľa do fikčného sveta, rozkúskovaného na záplavu každodenných banalít. Sujety jednotlivých poviedok sú fragmentarizované na drobné epizódky a obrázky, pričom mechanizmus komponovania celku z týchto maloplošných sekvencií pripomína princíp fungovania ľudskej pamäte. Spomedzi nenápadných čriepkov dejín každodennosti, pôsobivo zreteľne, no pomerne zriedkavo, vystúpi detail, bizarný najčastejšie mierou svojej banality či ľahko dešifrovateľným úsilím o poetický obraz. Táto snaha pôsobí o to paradoxnejšie, že poviedkam vládne žurnalistický štýl, ktorý by si nemal vyžadovať intenzívnu námahu recipienta. Jeho pozornosť nie je rozptyľovaná nadmierou vzruchov. Práve naopak, pomerne homogénne prostredie bráni jednoznačne ju zamerať, a tak čitateľ investuje veľa svojho úsilia na jej podržanie. Jednoduché syntaktické jednotky na niektorých miestach textu nesú aforistické posolstvo či gnómické múdrosti, pripomínajúce fejtonisticky ladené články v ženských časopisoch či trpko filozofujúce konštatovania tridsiatničiek zo seriálu Sex and City. Popri takýchto nevedomých, vedomých či ironických sugesciách sa však objavuje sa aj mimoriadne vydarený vtip, svieži komentár či pôsobivý obraz. Žurnalistický štýl spojený s fragmentárnym charakterom textu je úplne akceptovateľný, ba dokonca mimoriadne efektný, ak sa na jeho podklade odohrá magický moment na vyšších úrovniach textu. Ak sa po prečítaní knihy dostaví pocit zavŕšenosti, komunikačnej naplnenosti či naopak nečakaného rezu, rýchleho ukončenia bez naplnenia základných čitateľských pudov, hrozby pôsobivého nezmyslu. Jednoducho akákoľvek forma prostého čitateľského úžasu nad hocijakým prejavom dômyselnosti textu. Takéto zadosťučinenie sa však ani po dvojnásobnom dôkladnom prečítaní knihy nedostavilo. Drobné záchvevy načrtnutého zmyslu čítania ma však zasiahli na ploche dvoch poviedok, ktoré považujem v kontexte celej zbierky za najvydarenejšie. V úvodnej poviedke Hudobné teleso sa jemne a elegantne naznačený príbeh lesbického vzťahu medzi rozprávačkou a Rebekou v závere premieňa na iracionálny obraz absurdného uväznenia oboch aktérok v hotelovej izbe. Artikulovanie problému vzťahu ako púheho dodržiavania pravidiel, porušenie týchto obmedzení novou, o niečo nekonvenčnejšou formou vzťahu v podobe dočasného dojmu plastického priestoru na slobodný pohyb jedinca, sa zvrháva do radikálneho pocitu uzatvorenosti, izolovanosti, vykresleného záverečnou metaforou. Druhou pomerne zaujímavou prózou je text V plnej pozornosti. Čitateľské očakávania vzbudí úvodná pasáž poviedky, v ktorej rozprávačka vsadí príbeh do historického kontextu z pozície rozprávania rozprávky budúcim generáciám: „Tento príbeh sa stal v časoch, keď ľudia väčšinu zarobených peňazí utrácali na to, že posielali iným ľuďom správy ... v dobe, keď sa diakritika vytrácala z ľudského písania a rozmýšľania a rýchlosť nám obopínala hlavy tesne ako zlatá obruč.“ Dokladá dobovú akceleračnú deformáciu porušením akéhosi pôvodného plánu prozreteľnosti: „Ľudské vzťahy začínali, prebiehali takou šialenou rýchlosťou, že to, čo človek predtým zvládol za dva-tri životy, teraz mal za sebou definitívne v dvadsiatich šiestich rokoch.“ Vševediaca rozprávačka pokračuje v monumentálnom žánri starých mýtov a pôsobivo nadnesene anticipuje príbeh, ktorý mieni prerozprávať: „Žena, ktorá - podľa pôvodného úmyslu – mala o tristo rokov vo svojom siedmom prevtelení stretnúť muža s profilom vtáka Ibis, mala sa mu oddať raz z nesmiernej vášne a potom s rovnakou náruživosťou každý deň svojho života – má dnes dvadsať a leží po milovaní s týmto mužom pri jazere. Jej trochu chlapčenské telo mu bude k dispozícii ešte dva mesiace. V skutočnosti ju však nikdy nemal a nebude mu patriť na žiaden spôsob. Ani v snoch ani v spomienkach.“ Nasleduje hravo vytieňovaný príbeh sms-trojuholníka, s pointou „105-percentnej vyprahnutosti.“ Neprekvapí teda záverom, relativitujúcim platnosť anticipácie, iba ju rozvetví a potvrdí. Väčšina textov recenzovanej zbierky je postavená na trpkom deziluzívnom komentovaní údajných nerestí našej doby. Nevyvolávajú pritom emocionálny dojem smútku, len chladného pousmiatia sa. Osladenie letného dňa týmto titulom je preto možné len za prítomnosti veľkej dávky empatie alebo ironickej travestie. Kniha však môže počas horúcich popoludní príjemne schladiť. Autorka je doktorandka v Ústave slovenskej literatúry SAV (Jana Beňová: Dvanásť poviedok a Ján Med. Koloman Kertézs Bagala, L.C.A. Publishers Group, Levice 2003, 199 Sk, 149 strán)