Politika ako reality show
Neinformovaný a nezaujatý pozorovateľ celoplošných televízií na Slovensku by pri výskume s cieľom rozoznať verejnoprávne vysielanie od komerčného stál pred problémom rovným snáď kvadratúre kruhu. Je Uragán, najsmiešnejšia zábava vraj až v európskych reláciách, profilovým hitom verejnoprávnej STV alebo Markízy? Sú veľkovýpravné, sentimentálne komerčno - zaľúbenecké príbehy pod rôznymi názvami trhákom prvej, druhej alebo oboch staníc ? A čo spravodajstvo a publicistika? Kto si odmyslí logo na obrazovke, môže iba hádať z hviezd. Napríklad taká horúco aktuálna otázka šiestich nových zdravotníckych zákonov, ktoré sú na programe dňa v parlamente, a v nedeľu 23.mája po nich logicky siahli všetci celoplošní vysielatelia. Namiesto upokojenia celkom prirodzených obáv väčšiny divákov (tí, čo sa reformy nemusia báť, asi takú tému ignorujú) bol divák svedkom zvláštneho javu, ktorý sa dá nazvať „lámanie Slobodného fóra“. Zo všetkých televíznych debát - krížom cez TV JOJ, Markízu i STV - na tému Zajacove zákony presvitala snaha vytĺcť z predstaviteľa tejto škriepnej straničky buď prísľub súhlasného stanoviska s reformou, alebo aspoň nejaké vyhlásenie jej zástupcu, ktoré by sa dalo v budúcnosti využiť proti nemu. Na to, aby napokon predsa len so zákonmi súhlasil. Potom, čo opozícia striktne odmietla súhlas s reformou, respektíve jej navrhovanou podobou, je súhlas SF jedinou nádejou, že Zajacovu reformu s mnohými záplatami poslanci schvália. To, čo je na celom televíznom divadle pre reformou postihnutého diváka neprípustné, až neznesiteľné, je prenášanie parlamentnej arény na obrazovku. Divák má právo vedieť, čo ho ten špás bude stáť, ale brať si ho ako rukojemníka k prehováraniu a presviedčaniu Slobodného fóra, je neférové. Lebo podstata problému je celkom iná a televízny ring na tom nič nezmení. Prinajmenšom verejnoprávna televízia, ktorá debatu o šiestich pripravovaných zákonoch vybavila bez zástupcu opozície, by nemala inscenovať politiku ako drámu bez akejkoľvek morálnej zodpovednosti. Rozpravu politikov, ktorú môže divák vnímať ako svojráznu reality show, by mal doplniť názor zástupcu mnohodetných rodín, dôchodcov, cukrovkárov alebo iných chronicky chorých ľudí. Keď sa angažujú rôzne aliancie za neférové príspevky pre politické strany, mali by sa pozrieť aj na férovosť dopadu zdravotníckej reformy. Keďže stále dokola sa na obrazovkách reční o všemocných poisťovniach, ktoré niečo „chcú“ a niečo „odmietajú“ platiť, malo by sa jasne vysvetliť, že nezávisí od ich blahovôle, ako rozdelia peniaze od občanov, ale že občania majú právo do toho hovoriť. Pracovníci poisťovní i poslanci samotní, ako ukázala prax, potrebujú kontrolu a moderátori debát - a to krížom cez všetky celopošné televízie, vrátane verejnoprávnej - takúto kontrolu nemôžu, ani nechcú vykonávať. Stávajú, alebo stali sa už súčasťou zábavného politického showbiznisu, ktorý robia pre zamestnávateľa, pre politikov, úzky okruh exkluzívnych smotánok či konkurenčných klanov a obdivovateľov, ale nie pre diváka, ktorý ich živí.
