Nedeľa

Hoc chce mať z tichosti pobrežia pôžitok, a preto pricvála klusom, šaty z tmy na seba oblečie, rúcho si hviezdami ozdobí a povie: tu som. Noc taká rozmarná: tu sa chce utopiť v tichu a v pobrežia kráse a v meste nechá sa pohostiť hlučnom a veselom na hodokvase. Okrem hviezd do noci pri dráhe železnej žiarovka so svetlom zvoní, raz modrá, zelená, červená; farby si premieňa jak mladí chameleóni. Priateľ si zapáli cigaru a vtipy robí si z noci a šera, ja jeho milenke s pátosom rozprávam preklady z Apollinaira, hoc veľmi dobre viem, že ju verš nijako nezaujíma, ale je noc a my sami sme, potom je psovsky a mizerne zima, a vtedy človeku veselý verša zvuk podivne do ušú zneje. Ale my vieme, že cigarou, veršami človek sa nikedy nezohreje a potom: navečer človeku dlhý chod určite do nohy vstúpi, po dlhej prechádzke i ten hosť nezvaný – hlad – na nás doista vycerí zuby. Ó, jako sladko je vtedy si posedieť v hostinci „K dvanástim slzičkám Márie Panny“, na ústa prilepiť pohár a cítiť sa, akoby boli sme sami, ale tu okrem nás desiati vojaci peniacom pri pive sedia, hovoria o láske, o práci, o víne, však iste reč svoju nedopovedia, bo človek človeku srdce si nikdy dokorán nepootvára a na stôl k poháru položí z duše kus, aby však predsa sa úplnou zdala. Snáď v celom živote človek len jediný jeden raz úprimne srdce si zverí, milenec milenke, kým títo ramená túžobne vrelému objatiu nerozostreli, ale tí milenci o svojej láske tak mnoho vecí si povedať majú, že potom na veci ostatné, na všedné, tak ľahko, ľahučko pozabúdajú. Na stolci bukovom sediaci starec si osvojil veselej radosti zvyky, pretože starý je, tak svoju radosť si po kuse ukladá do harmoniky, a nám tá mizerná pesnička lahodí, hoci je zodratá, stará, lebo my, my chasa veselá, kradneme z radosti slepého harmonikára. Veď často nadšene vravíme o veciach, čo predtým nikedy nevideli sme, povedzme o chráme z gotiky doby, čo ťahy má vážne a prísne, lebo i dnešok má pôvaby, ale tie slúžia nám k životu každodennému, dobre je niekedy navštíviť minulosť, čo tvár má mŕtvu a nemú, a pri tej mŕtvole riecť si: i to bola, to bola krása, hoc už dnes človeku niekedy tak veľmi podivnou zdá sa, nuž ale čím bol spestrený život náš, čo by sa na ňom nám lákavým zdalo, keby tak prúdenie kontrastných svetiel do hmiel sa nikedy nepousmialo. Do nášho života napätie, výstup, pád, boj a mier nalieva sily, a predsa žiť ešte chceme, ešte sme telo si do rakvy neuložili! Tak isto nádherným zdá sa nám bubna zvuk, keď velí do tanca k shimmy, ako keď bača sa namáha k odzemku s gajdami nafúkanými. Ale nik na svete v hostinci nevyžil pri láske, víne a speve a môjho priateľa milenka na domov, na otca, na matku zabudnúť nevie, lebo len básnici hovoria: milovať, milovať, potom hoc svet nech sa zrúti, milovať, v láske žiť, kým v ruky studené kríž smrti do rakvy nepodajú ti, milovať, v láske žiť, kým do dna vypiješ života červený kalich, užívať všetku slasť, ktorá tu na svete čaká nás nedokonalých. Však vždycky básnici tvorili i dali vždycky viac teórie, a môjho priateľa milenka životom skutočným, prakticky žije. Noc ešte väčšmi si zvraštila čelo, keď do rúk krčmárka klobúky dala a môjho priateľa milenka milenke triezvej sa nepodobala. Noc chce byť samotná, a preto ľudí z nábrežia zahnala domov, sama sa rozbehla po kraji, vznáša sa nad vodou a v tôni zvädnutých stromov. Námorník na puške s bodákom bujaré myšlienky za ruku vodí, breh rieky tichý je, iba keď vlny na Dunaji zaškrípu pod ťarchou nákladných lodí.