Pamätník z Památníka
Na to, aby sa táto príhoda z onoho času udiala, moje, už dovtedajšie curriculum vitae malo motívov viac ako dosť. Fenomén Novomeský existoval u mňa už v čase gymnaziálnych štúdií, keď som mal nielen prečítané, ale prežité jeho štyri medzivojnové knižky básní. Dosť vecí som o poézii vtedy ešte nevedel. Bolo mi však mimo akejkoľvek pochybnosti jasné, že autor spomenutých knižiek nie je iba „šikovný“ básnik, ale aj „neobratne“ dobrý človek. Človek v koži tenkej ako preklepový papier. Teda ľahko, až kruto zraniteľný. Nečudo, že som bol zvedavý aj na to, ako takýto človek „vyzerá“. Preto som sa hneď v prvom ročníku vysokoškolských štúdií vybral na akési zhromaždenie, kde sa on prihováral – živo, no nepateticky – k vysokoškolákom. Skompletizoval som si tak jeho portrét. K tomu, čo gymnazista vytušil o jeho vnútre, čerstvý vysokoškolák pridal videné. A ladilo to, navzájom sa to doplňovalo. Niet divu, ako ma to potom poriadne zasiahlo, keď sa začal smutne známy pohon na buržoáznych nacionalistov. Podľa obrazu, ktorý som si o Novomeskom vytvoril, som pociťoval aj jeho osudy. A stále som musel myslieť na to, ako mu teraz asi je v tej tenkej koži básnika. Katedra slovenskej literatúry, kde som vtedy bol už asistentom, dostala úradný príkaz vyradiť z knižnice a odovzdať jeho knižky. Nuž som raz, k večeru (kľúče boli k dispozícii), zišiel do knižnice zistiť, čo tam z jeho diela je. Našiel som prvé vydania dvoch jeho zbierok – Nedeľa a Romboid. „Potiahol“ som ich s virtuálnym výpožičným lístkom na dlhé roky. Až keď sa búrka utíšila, vrátil som knižky na to isté miesto. Knihovník sa určite dva razy začudoval. Ale mlčal celý čas, šťastný, že ho ktosi zbavil krutej úradnej povinnosti. Čo v knižnici nebolo, nemohol odovzdať do šrotu. A ešte niečo. V tom čase som mal už zhruba hotový rukopis svojho budúceho debutu Až dozrieme. Bola v ňom aj báseň Básnik vo väzení. Báseň, ktorou som si musel uľaviť z toho, čím ma zasiahol jeho osud. Vtedy som rukopis považoval za nevydateľný a ani som sa neuchádzal o čosi také. Mohol vyjsť knižne až po smrti Stalina. Lenže ani vtedy ešte nebolo možné vytlačiť tú báseň aj s dedikáciou. Báseň vyšla bez nej a ja som sa mohol iba spoliehať na to, že všetci pochopia, o koho v nej ide. Aj sa tak stalo – každý vedel, o kom je tá báseň. Ale vo mne predsa len pretrvávala akási sebavýčitka za nezverejnenú dedikáciu. Dúfal som, že mu to raz budem môcť povedať osobne. Avšak na to som si musel počkať ešte kôpku rokov. Postalinské rehabilitácie si dávali na čas. V prvom štádiu sa autoštylizovali ako omilostenie. A podčiarkli to tým, že omilostení sa nesmú vrátiť do toho prostredia, v ktorom „páchali zločiny“. A tak Novomeský naďalej zotrvával v Prahe. Len sa mohol presťahovať z Pankráca na Strahov. Tam totiž, v známom „zámečku“, sídlil Památník českého písemníctví, ktorý sa na niekoľko rokov stal Novomeskému duchovným azylom aj fyzickým chlebom. Tam sa udialo mnou očakávané stretnutie. V tom čase som na spomínanej Katedre slovenčiny bol už odborným asistentom a mal som absolvované tri roky ašpirantúry z dejín českej literatúry. Bolo teda prirodzené, ak som študentov Katedry viedol na jednej z tradičných exkurzií do Prahy ako ich pedagóg. Po toľkých rokoch som si teraz už nevedel spomenúť, či návštevu v Památníku absolvovala celá exkurzia, alebo sme to zredukovali na tých, ktorí o to mimoriadne stáli. V onom ročníku totiž študovali odbor slovenskej literatúry aj niektorí budúci autori. No keď som sa prehrabal v masívnom neporiadku príležitostných fotografií, našiel som medzi nimi aj jednu už polozabudnutú. Tá mi oživila ďalšie súvislosti. Sedíme na nej vedľa seba štyria: traja poslucháči – budúci autori – Peter Jaroš, Janko Šimonovič, Ondrej Nagaj a ja. Stalo sa totiž to, že ešte stále doznievajúce dojatie zo stretnutia v Památníku potrebovali sme odreagovať niekde, kde je menej ľudí a viac Božieho diela – prírody. A tak sme zamierili zo Strahova rovno na Petřín. Bol máj v plnom rozpuku, nuž sme si šli overiť, ako voňajú Seifertove šeříky. Voňali ešte krajšie než jeho krásne básne a Seifert to aj priznal: „Je-li však jaro v pršce květů/ ne, to bych psáti nedoved.“ Ale nám aj uprostred tej jarnej nádhery nebolo veľmi jarne. Sedíme na tej fotografii vedľa seba a zároveň každý akoby sám pre seba. Na vzdialenom pozadí, no nie nad, ale pod nami, prebodávajú oblohu veže katedrál. Možno tiež podľa Seiferta: „Dvě pěsti k nebi zdvíhá Týn.“ V Památníku sa totiž všetko udialo akosi mimo našich pôvodných zámerov. Tie sa rozsypali pod váhou zážitku. Prijali nás tam priateľsky, ba s určitým zadosťučinením. Inteligentne pochopili skutočný motív našej návštevy. To, že náš študijný záujem o Památník je príkrovom pre niečo dôležitejšie – stretnúť sa s Novomeským. Neurazilo ich to, naopak, uľavilo sa ich ľudskosti. A ochotne nás k nemu zaviedli. Po dekáde ťažkých rokov som ho teda opäť uvidel. Čo sa dá o tom povedať? Niekedy sa v kratučkom trvaní jediného okamihu premietne storočie. Vľúdny a ťažko opísateľný pohľad básnikových očí a výrečný stisk jeho ruky ma ubezpečili, že o mojej básni vie a že mu aj bez dedikácie bolo jasné, komu bola napísaná. Nič nebolo treba vysvetľovať. Napokon, keby som aj chcel, nemal som na to. V pamäti som mal uloženú jeho podobu zo spomínaného stretnutia vysokoškolákov. Podobu jasného človeka, otvoreného budúcnosti. A teraz som sa díval na jeho prihrbené človečenstvo, pergamenovo sivú tvár a vlasy dokonale vybielené brutálnosťou okoloidúcej neľudskosti. Revolúcie, ktorá sa zvrhla ako každý ľudský sen, príliš ťažký pre živočícha v človeku a ním nezvládnuteľný. Môj markantný ohryzok začal mi v hrdle putovať hore-dolu ako preťažený paternoster v budove príliš navštívenej. A v tej chvíli som na slová veru nebol veľmi súci. A moji študenti tiež. Nikomu to avšak neprekážalo. To rozhodujúce sa tak či tak udialo v zmysluplnom tichu. V tichu, ktoré bolo pre neho veľmi potrebným zadosťučinením. A pre nás katarziou. Pre všetkých prítomných to bola halasovská „slavnost porozumění“, na akú sa nedá zabudnúť. Pamätník z Památníka. Autor je básnik
