Michal Sýkora: Vítam pragmatické, nie politické riešenia
Spoluzakladateľ a dlhoročný predseda najväčšej strešnej organizácie samospráv - Združenia miest a obcí Slovenska, dlhoročný starosta podtatranskej obce Štrba (tu sa narodil 5. apríla 1953) a niekdajší poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR a poslanec Zastupiteľstva Prešovského samosprávneho kraja považuje samosprávu za najcennejšie bohatstvo demokratickej spoločnosti. Tatry boli podľa neho svedkami mnohých významných historických udalostí a prežili aj bezvýznamných politikov. Za ich skutočnú hodnotu považuje to, že nám stáročia majú čo ponúknuť. Ako milovník hôr apeluje, aby sme k nim pristupovali ako naši rodičia alebo aj ich starí rodičia, teda s pokorou a rešpektom. Vďaka tomu budú slúžiť i nám.
S predsedom ZMOS-u Michalom Sýkorom sa zhováral Michal Kaliňák
Prečo niekdajší poslanec „federálu“ nepokračoval vo vysokej politike, ale sa stal starostom malej obce?
V rovnakom čase, teda v roku 1990, som začal starostovať aj poslancovať. Transformácia národných výborov na samosprávu bola v plienkach. Tak, ako sme sa v tom čase učili spravovať mestá a obce, testovali sme aj slobodné vykonávanie mandátu poslanca. „Veľká“ politika ma síce zaujala, ale komunálna ma napĺňa.
V čom konkrétne? Veď práve parlament prijíma zákony a normy, určuje pravidlá správania a stanovuje sankcie za ich prípadné porušenie.
To je pravda, ale už vtedy som vnímal, ako sa niektorí poslanci skrývali za alibizmus, stranícku disciplínu, rozličné kalkulácie, z ktorých by im nehrozila priama zodpovednosť. Práve to mi prekáža. Primátor ani starosta si nikdy nemohol dovoliť presúvať zodpovednosť na iného. Preto sa ku každému rozhodnutiu usiluje pristupovať seriózne, lebo tam, kde riskujete vlastnú kožu, sú verdikty omnoho zodpovednejšie.
Napriek tomu ste na veľkú politiku nezanevreli?
Neodsudzujem ju a neviem si predstaviť, ako by sme sa mohli vyvíjať bez politikov a niekedy aj bez ich dobrých či zlých rozhodnutí. Politika nielen na úrovni vlády a parlamentu občas vyvolá nevôľu či zlosť, ale chyba nie je v systéme. Príčinu hľadajme iba v ľuďoch. Politické strany sú tiež len spoločenstvá ľudí.
Politikov teda viac tolerujete alebo rešpektujete?
Tolerujem a pristupujem k nim s rešpektom. Veď predsa majú mandát spravovať krajinu, ktorá je vlastne spoločenstvom miest, obcí a ich obyvateľov. Keďže mám dlhodobo dôveru našej obce pod Tatrami, kolegov primátorov a starostov, ktorí ma opakovane zvolili za predsedu ZMOS-u, mám voči nim morálny i profesionálny záväzok navonok presadzovať to, čo pre svoj rozvoj a spokojnosť obyvateľov potrebujú. Práve preto už vyše 20 rokov aktívne komunikujem s politikmi, ministrami, poslancami aj zástupcami ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Sú to naši partneri na diskusiu, na riešenie problémov. Vo vzťahu k nim mám povinnosť hľadať spoločnú reč a východiská.
Ako sa vám tento dialóg darí? Keď dobre počítam, ZMOS zastupujete už pred štvrtým premiérom.
V diskusiách s vládou Vladimíra Mečiara, Mikuláša Dzurindu, Roberta Fica i teraz, vo vzťahu ku kabinetu Ivety Radičovej, zdôrazňujeme fakty a argumenty. Emócie síce o niečom napovedajú, ale nie sú zárukou slušného dialógu s očakávanými výsledkami. Z diskusií sa usilujeme odchádzať s uzavretým kompromisom, lebo ten je garantom spokojnosti všetkých partnerov.
Teraz to skôr pripomína reč diplomata ako starostu...
Mne to skôr pripomína vyjednávača. Pretože s obrovským zázemím primátorov a starostov, poslancov a pracovníkov úradov musí vedenie nášho združenia za každej vlády presadzovať svoje požiadavky a obhajovať naše záujmy. A to bez ohľadu na to, kto jej predsedá, z koľkých strán je zostavená a aké si vyberá priority.
Jedným zo znakov demokracie je striedanie vlád. Ľavicových s pravicovými. Dá sa v komunálnej politike hovoriť o politických ideológiách?
Určite áno. Veď politické strany z jedného či druhého tábora majú svojich zástupcov na richtárskych stoličkách i v poslaneckých laviciach. Tretina primátorov a starostov sú však nezávislí. Bezpartajní kandidáti sa pomerne slušne udomácnili i v zastupiteľstvách. Aj preto radšej hovorím o tom, že samospráva by mala byť pragmatická, a nie ideologická. Ak sa pozrieme do vnútra ZMOS-u, medzi jeho predstaviteľmi nájdeme členov rôznych strán. Výsledkom našich rokovaní napriek tomu nie sú škriepky, ale konštruktívne závery a jasné ciele. Napokon, ľudí ani veľmi netrápia ideologické trenice ako skôr to, aby ich mesto či obec boli útulným a bezpečným miestom s kvalitnými službami.
Ako sa pozeráte na obdobie dvoch dekád existencie územnej samosprávy na Slovensku?
Ak spoločným menovateľom drvivej väčšiny ľudí po novembri 1989 boli zmeny k lepšiemu, k slobodám, právu i povinnostiam, potom môžeme hovoriť o výrazných krokoch samosprávy vpred. Hoci sme sa občas dostali aj do slepej uličky. Inšpiráciou z iných krajín, ale i vlastnými predstavami sme menili spoločnosť, v ktorej moc nepatrila niekomu, ale všetkým. Prestali sme sa orientovať len na plánovanie, skôr sa opierame o vývoj na trhoch. Učíme sa vládnuť i rozhodovať. V tom všetkom zohrala samospráva obrovskú úlohu. Aj preto ju považujem za najcennejšie bohatstvo demokratickej spoločnosti.
V čom s odstupom času vidíte jej najväčší prínos?
Rieši bežné, každodenné problémy občanov. Dovolím si tvrdiť, že ľudia sú s ňou „väčší priatelia“ ako so štátnou správou. Napokon to dlhodobo dokazujú aj rebríčky dôveryhodnosti inštitúcií. Mestá a obce výrazne pozývajú ľudí k správe vecí verejných, k vonkajšej kontrole. Nedávne záplavy ukázali, ako občania v podvedomí vnímajú primátorov a starostov. So svojimi problémami sa automaticky obracali na nich. Richtári v gumákoch chodili od domu k domu, od ulice k ulici. Na vlastné oči videli, ako sa menia ľudské obydlia, a koordinovali aktivity na ochranu majetku, zdravia i životov. Na samosprávy postupne prechádzajú významné kompetencie, ktoré namiesto štátu vykonávajú mestá a obce. A zvládajú to. Okrem toho musíme komunálnu sféru vnímať ako správcu daní, zriaďovateľa škôl a domovov dôchodcov. Mestá a obce sú akcionármi a vlastníkmi obchodných spoločností, a teda aj významnými lokálnymi zamestnávateľmi. Funkcie, ktoré plnia, sa nesmú znevažovať.
Nie sú slová o tom, že samosprávy zvládajú svoje pôsobenie, prisilné? Veď len nedávno ste avizovali ich kolaps.
To nie je problém fungujúceho modelu, ale momentálnej situácie. Štát sa postupne vzdával rozhodovacích právomocí. Kompetencie aj zodpovednosť presúval na miestnu a regionálnu samosprávu. Kolaps, ktorý sme avizovali, nesúvisí s neschopnosťou primátorov a starostov, ale s tým, že nám zo štátu prichádza výrazne menej financií, ako sme očakávali. Samosprávy dostali v marci 2010 len 42 percent, v apríli 71, v máji 51 v júni dokonca iba 25 percent výnosu dane z príjmov fyzických osôb oproti rovnakému obdobiu minulého roka. Nežiadame nič viac iba to, čo nám patrí a čo sme na základe údajov ministerstva financií zapracovali do našich rozpočtov. Veď tieto očakávané príjmy sa v mestských a obecných pokladniciach premenia na výdavky pre školy, opatrovateľskú službu pre dôchodcov, kosenie verejných priestranstiev, svietenie verejného osvetlenia. Nejde teda o peniaze, ktoré žiadame na svoje odmeny, ale na prevádzku, na poskytovanie kvalitných služieb a efektívne vykonávanie činností.
Kde podľa vás nastal problém s financovaním? A prečo ste naň nepoukazovali skôr?
Po fiškálnej decentralizácii došlo k zásadným zmenám aj v systéme prerozdeľovania výnosu dane z príjmov fyzických osôb. Kým niekedy o zostavovaní našich rozpočtov rozhodovala Národná rada SR, teraz mestám a obciam patrí 70,3 percenta výnosu dane z príjmov fyzických osôb a ďalšie nástroje daňovej autonómie. Ide o stabilné percento, ktoré je veľmi pružné v tom, že samotný finančný objem sa mení podľa toho, koľko štát vyberie od ľudí na daniach. Terajší stav považujem za odraz hospodárskej krízy, ale aj za nie celkom presné odhady ekonomického vývoja. Samosprávy veľmi dobre poznajú, ako sa premietla celosvetová kríza do života firiem, podnikateľov a ľudí. Preto sme sa opierali o ministerské prognózy, na ktorých spolupracovali aj nezávislí analytici. Tým sme prispôsobovali svoje rozpočty a z nich vyplývajúce príjmy a výdavky. Vinou nesprávnej prognózy v tomto aj minulom roku a nízkeho výberu daní sme sa dostali do existenčných problémov. A
k hovoríte o výpadkoch za mesiace, keď tu ešte bola vláda Roberta Fica, prečo ste neklopali na dvere jeho ministrovi financií?
Odchádzajúca vláda nám uvoľnila 33 miliónov eur. Tento balík však nepostačí, lebo k nám prichádza omnoho menej peňazí, ako sa predpokladalo. Až po parlamentných voľbách zverejnilo ministerstvo financií odhady, ktoré prekonali naše obavy. Tempo rastu ekonomiky zostalo na papieri a starosti na našich pleciach. Dokedy to je únosné? Nechcem písať katastrofické scenáre, ale situácia v niektorých mestách a obciach je veľmi napätá. So staronovým ministrom financií Ivanom Miklošom sme sa stretli v jednej diskusnej relácii, kde deklaroval ochotu problém riešiť. Pripravuje sa spoločné pracovné rokovanie. Žiadame o jednorázovú dotáciu rozdelenú podľa kritérií v súlade s fiškálnou reformou. Podobným spôsobom sa rozdelila dotácia od vlády vlani v decembri a v apríli tohto roku.
Významné pozície v novej vláde obsadili niekdajší spoluautori reformy verejnej správy. Ivan Mikloš najskôr ako vicepremiér pre ekonomiku a potom minister financií a Viktor Nižňanský, terajší vedúci úradu vlády, bol vládnym splnomocnencom pre túto oblasť. Nenesú určitý podiel viny na nastavení modelu financovania samospráv?
Orgány ZMOS-u rozhodli o tom, že model financovania samospráv je dobrý a máme záujem ho naďalej ponechať. Poloprázdne obecné pokladnice sú dôsledok krízy, ktorá vinou zvýšenia nezamestnanosti výrazne ovplyvnila výnos dane z príjmov. Ten sa radikálne znížil napriek prognózam ministerstva financií. Fiškálnu reformu netreba zásadne meniť. V niektorých pôsobnostiach, ktoré mestá a obce vykonávajú, ako sú napríklad sociálne služby, ju treba doladiť. Reforma verejnej správy a fiškálna reforma bola v minulosti predmetom rokovaní ZMOS-u. Fiškálna reforma, ktorá rieši financovanie miest a obcí, sa v našich orgánoch nikdy nespochybňovala a my ju stále hodnotíme pozitívne.
Minister Mikloš nedávno samosprávam odkázal, že od nich očakáva dôkazy o šetrení. Jeho predchodca Ján Počiatek zase tvrdil, že sa v čase krízy správali rozhadzovačne. Nepripúšťate si určitú zodpovednosť za terajší stav?
Nebudem robiť ombudsmana a napokon ani nevidím do všetkých rozpočtov vyše 2 900 samospráv. Zodpovednejšie z nich už dávno šetrili a veľmi premýšľali o tom, koľko si odložia na horšie časy. Napriek tomu sú v podobnej situácii ako tie „rozšafnejšie“. V konečnom dôsledku novembrové komunálne voľby ukážu, do akej miery chcú voliči, aby ich mesto či obec riadili zodpovední komunálni politici. Nesmieme zabúdať, že o hospodárení, teda o schvaľovaní rozpočtu, jeho zmien, o prijatí úverov či prenájmov rozhodujú mestskí a obecní poslanci.
Ako to súvisí so šetrením v obecných pokladniciach?
Stav verejných rozpočtov je aj odrazom investičných aktivít. Ak sa financovali nepotrebné aktivity, môžu mať väčšie problémy, ako im priniesol výrazný pokles dane z príjmu. Výsledkom môže byť znásobenie dôsledkov krízy. Povodne začiatkom leta znásobili výsadok príjmov. Mestá a obce už od začiatku minulého roku prijímali úsporné opatrenia.Napriek tomu zdôrazňujem, že aj úsporný režim má svoje hranice.
Fiškálna decentralizácia bola súčasťou reformy verejnej správy, na ktorej sa podieľal aj ZMOS. Nebolo chybou pristúpiť na také delenie daní, ktoré teraz spôsobuje obrovské problémy?
Samosprávy si prostredníctvom fiškálnej decentralizácie posilňovali svoju daňovú autonómiu. Disponujú viacerými miestnymi daňami a poplatkami, čím nezískali iba pozíciu platcu, ale aj správcu daní. Vďaka tomu sa stali finančne nezávislejšími od centrálnej vlády, ktorej musia svojimi ekonomickými aj hospodárskymi aktivitami dokazovať, že s kompetenciami vedia narábať zodpovedne. Stanovujú napríklad daň z nehnuteľností, daň z nevýherných hracích prístrojov či poplatky za komunálny a drobný stavebný odpad. Ich povinnosťou nie je iba odoberať peniaze občanom, ale meniť ich na zmysluplné a verejnoprospešné ciele. Súčasne sme získali istotu v podiele na dani z príjmov, ktorý významne prispieva k našej finančnej stabilite. Máme stabilný systém, ktorý sa osvedčil, my sme ho obhajovali a chceme ho udržať aj do budúcnosti. Pritom si uvedomujeme, že v čase konjunktúry a nízkej nezamestnanosti prináša pre samosprávu vyššie príjmy, ale v mimoriadnej situácii, akou je finančná kríza, je výnos z daní nižší. Takže chybu sme neurobili. Problémy nám spôsobuje výrazný neavizovaný výpadok dane z príjmov a znižovanie výnosu dane rôznymi legislatívnymi zásahmi. A s tým śamospráva súhlasiť nebude.
Prečo potom mestá a obce nezvyšujú svoje dane a poplatky, ale žiadajú štát o mimoriadnu dotáciu?
Jednou z výhod fiškálnej decentralizácie je aj to, že miestne samosprávy môžu individuálne stanovovať rozličné výšky miestnych daní. Podľa toho si nastavujú konkurenčné prostredie, napríklad lákaním investorov aj cez daň z nehnuteľností. Keďže lepšie ako rezort financií a daňový úrad poznajú reálnu ekonomickú situáciu ľudí, vedia stanoviť optimálne sadzby daní. Na základe toho sa určujú také čiastky, ktoré kopírujú reálne schopností platcov. Ich momentálna výška je v obrovskej väčšine samospráv na hranici únosnosti obyvateľov. Ak si mesto či obec stanoví nízke dane a dokáže ich vybrať, veľmi si nepomôže. Keď určí neúnosné sadzby, občania prestanú platiť a firmy sa odsťahujú. Preto je potrebný kompromis medzi možnosťami a schopnosťami.
Prečo uvažujete o audite kompetencií? Veď reforma verejnej správy presunula zo štátu balík rozhodovacích právomocí, ktoré ste žiadali.
Reforma bola kompromisom medzi politickou vôľou a potrebami samospráv. Žiadali sa mnohé ústupky, pričom samosprávy z toho nevyšli úplne ideálne. Napríklad s prechodom škôl sme do vienka zdedili aj tzv. modernizačný dlh. A ten musíme splácať za to, čo v minulosti neodrobil štát. Vrásky nám narobila delimitácia budov, ktoré si na zachovanie prevádzky žiadali obrovské investičné náklady. Podobne to bolo s majetkovoprávnym usporiadaním. Prevzali sme rozbité cesty. Chvíľami sme mali pocit, že to bude na nás priveľa, no postupne sme veci zvládli.
Považujete teda reformu verejnej správy už za zvládnutú?
Napriek problémom som spokojný, lebo optikou posledných desiatich rokov vidím, že samosprávy pomohli štátu. Pokračujú trendom svojej revitalizácie, čím sa regióny stávajú opornými stĺpmi národnej ekonomiky. Teším sa aj z toho, že komplex zmien, ktoré nazývame reformou verejnej správy, bol výsledkom širokej politickej zhody. Dôkazom toho je novelizácia Ústavy SR, na ktorú bol potrebný súhlas viac ako iba jednoduchej parlamentnej väčšiny. Žiadna reforma však nemá svoj koniec, preto hodnotím iba obdobie od jej spustenia po dnešok.
Očakávate ďalšie zmeny, napríklad odoberanie iných štátnych kompetencií?
Efektívny model verejnej správy by mal byť postavený na tom, že samosprávy budú vykonávať čo najviac úloh, ktoré môžu zvládnuť a patria na miestnu úroveň. Samosprávne kraje sú vlastné regiónom. Sú teda nadobecné, týkajú sa viacerých miest a obcí. Štát by si mal ponechať len tie kompetencie, ktorých sa za žiadnych okolností nemôže vzdať.
Na môj vkus táto odpoveď pôsobí neskromne.
Prečo by ľudia mali platiť pridrahý štát? Sme až takí bohatí, aby sme mohli plytvať? Ak sa pozrieme na štáty, ktoré prešli systémovými kompetenčnými zmenami v druhej polovici minulého storočia, uvidíme tam trend, ktorý časom naberá na vážnosti a inšpirácii. Ľudia presne vedia, čo všetko sa dá pohodlne vybaviť na mestskom alebo obecnom úrade, pričom sa nemusia potiť pri únavnej úradníckej turistike.
Prečo ste však upustili od komunálnej reformy? Tá napríklad v prípade škandinávskych krajín prirodzene nadväzovala na reformu verejnej správy.
Posledné štyri roky sa menej diskutovalo o budúcnosti územnej samosprávy, o trendoch jej modernizácie. No opakujem, žiadnu reformu nemôžeme považovať za finálnu, ale iba za čiastočne uzavretú. Lepšie povedané, ide o množstvo kapitol, vďaka ktorým sa dostávame ďalej.
A čo budúcnosť malých obcí, ktorých je na Slovensku takmer tretina?
Nie je to otázka ich prípadného zrušenia, demontáže tabule s ich názvom. Táto problematika si žiada vnímanie širších súvislostí. Kto bude lacnejšie a k spokojnosti aj tých zopár desiatok ľudí poskytovať služby, ktoré potrebujú? Veď Slovensko je hornatá krajina a do veľkej obce či najbližšieho mesta býva ďaleko. Súčasne sme v komunálnych voľbách svedkami, ako je ťažké nájsť v malých obciach kandidáta na starostu, lebo s jeho prácou je spojená obrovská zodpovednosť a často aj nevďak. Prípadné spájanie malých obcí je alternatívou, no musí garantovať ponechanie obecnej identity a histórie. My presadzujeme zachovanie princípu dobrovoľnosti a motivácie. Je to aj otázka efektívnej medziobecnej spolupráce, v ktorej sa ľudia predsa nesmú stať rukojemníkmi iba preto, že žijú na lazoch alebo na jednej ulici. Majú právo na slušný a dôstojný život, a to musíme rešpektovať.
Nová vláda pripravuje svoje programové vyhlásenie. Čo od neho očakávate?
V prvom rade nesmie byť len textom, ale popisom aktivít. Očakávam deklaráciu seriózneho partnerstva štátu so samosprávou, kde bude každá kompetencia primerane finančne krytá. V oblasti verejných financií uvítam striedmosť, v téme práva jeho vyššiu vymožiteľnosť. Samosprávy nesmú byť korisťou pre exekútorov a špekulantov. Pred desiatimi rokmi sme výrazne posilnili svoj vplyv a v podobe regionálnych vlád sme získali nového partnera. Možno audit vybraných kompetencií by oživil úvahy o prehlbovaní princípov subsidiarity a dobrej správy. Určite by sa vláda mala zaoberať zahraničným rozmerom samospráv, ktorý reflektuje na Európsku chartu miestnych a regionálnych samospráv.
S akými témami bude prichádzať ZMOS? Chcete sa iba brániť, alebo plánujete niečo ponúkať? Napríklad komunálnu reformu?
Združenie musí naďalej obhajovať svojich členov. V novej vláde musíme získať pochopenie pre minimalizovanie dôsledkov hospodárskej krízy, na ochranu samospráv definovanú v spomínanom európskom dokumente a treba čo najskôr riešiť dôsledky povodní. Chceme otvoriť zákon o sociálnych službách, ktorý je v súčasnej podobe nevhodný. Musíme vylepšiť pravidlá na čerpanie eurofondov, pretože nielen nízke čerpanie, ale aj nedávne záplavy odkryli určité nedostatky. Musíme diskutovať o nastavení eurofondov na ďalšie programovacie obdobie. Viem si predstaviť aj diskusiu o úpravách volebných pravidiel a o zmenách vo volebnom systéme. Demokraciu musíme zveľaďovať a nie devalvovať.
Čo máte namysli pod jej devalváciou? Prejavy politickej nekultúrnosti?
Vulgarizmus v akejkoľvek svojej podobe nevysiela medzi ľudí signály o intelekte. Je skôr ospravedlnením budúcich, možno ešte horších prejavov. Za devalváciu demokracie považujem napríklad opovrhovanie právami. Právo voliť sa teší stále menšiemu záujmu voličov. Referendum považuje časť obyvateľov za niečo zlé, čo do nášho prostredia ani nepatrí. Nerozumie mu. Je to možno daň za jeho doterajšie využívanie zväčša na iba stranícke ciele. Rozčarovanie ľudí z politiky a hlavne z politikov vedie k nezáujmu o veci verejné. Po dvadsiatich rokoch slobody mám pocit, akoby občania rezignovali na to, po čom v novembri 1989 túžili. Tomu by pomohlo výraznejšie prepojenie poslancov na svoje regióny. Možno niekomu postačí súčasný jeden volebný obvod alebo osem krajských obvodov pre parlamentné voľby. Osobne presadzujem, aby každý okres mal svojho poslanca, čo predstavuje 79 volebných obvodov. Rád by som uvítal zavedenie kombinovaného volebného systému. Nech sa ľudia pobijú o kvalitných domácich kandidátov, ktorých zo svojho malého obvodu poznajú, a nielen o stranícku celoslovenskú ponuku kandidátov na čele s lídrom.
Autor je politológ a spolupracovník Slova
