Nevďak vládne svetom
Piateho augusta ukončí päťročnú kadenciu tretí demokraticky zvolený maďarský prezident, spolutvorca ústavy posttotalitnej Maďarskej republiky a niekdajší predseda jej Ústavného súdu László Sólyom. Iste to bola dostatočná aprobácia pre pozíciu prvého muža štátu. Lenže stalo sa, že odchádza osobne znepokojený ohrozením ústavnej demokracie a ostentatívne ohrdnutý nedôverou premiéra Viktora Orbána.
Čo také sa mohlo stať, že sa Sólyomov výkon funkcie akurát Orbánovi znevidel, hoci ak niečo z pozície akože apolitického prezidenta v politickom živote krajiny najstarostlivejšie reflektoval, tak to bola práve a najmä vôľa lídra Fideszu? Veď konanie prezidenta v čase jeho kohabitácie so socialisticko-liberálnou koalíciou a neskôr už iba s vládou socialistov malo všetky znaky neskrývanej názorovej príbuznosti k opozičnému Fideszu.
Dôverčivý prezident sa prerátal
Napokon najmä hlasmi Fideszu sa Sólyom stal hlavou štátu. Orbánove obštrukčné fígle voči vládnej koalícii v parlamente sa mu potom nikdy nezdali povážlivo nedemokratické, aj keď takými podľa ústavných expertov boli. Ak teda naozaj svetom vládne nevďak, na osobný osud Sólyoma po zdrvujúcom víťazstve orbánovcov v aprílových parlamentných voľbách sa toto tvrdenie dá napasovať dosť presvedčivo. Napokon, na adresu dôverčivého Sólyoma už mal ktosi cynicky pripomenúť, že vďačnosť predsa nie je politická kategória. Rozladení, alebo skôr škodoradostní maďarskí intelektuáli zo stroskotaného liberálneho košiara (ich strana Slobodný demokratický zväz až hanebne vypadla z parlamentu) si uľavili aspoň konfrontáciou dvoch príznačných fotografií z posledných týždňov Sólyomovho prezidentovania v Sándor Palote (familiárny názov prezidentského paláca v areáli Budínskeho hradu). Na jednej s prívetivým úsmevom prijíma rezignáciu nestraníckeho premiéra Gordona Bajnaia, ktorý ratoval upadajúcu autoritu socialistickej strany takmer dva roky manažérskymi operáciami s úsporným rozpočtovým balíčkom z pôžičkovej kasy Medzinárodného menového fondu. Na druhej poveruje zostavením vlády svojho dlhoročného favorita z Fideszu s kŕčovitým výrazom v tvári... Vtedy mu vraj totiž Orbán lakonicky zaďakoval oznámením, že pre svoju budúcnosť na premiérskom výslní si vyhliadol za partnera na prezidentskom poste dobre známeho šermiara bonvivána, prizdobeného olympijským zlatom a diplomatickou kariérou. Vzápätí si staronový premiér nechal Pála Schmitta zvoliť parlamentnom za prezidenta bez ťažkostí, keďže jeho víťazná väčšina sa o to poslušne postarala. Poslušne sa zachoval aj sám vyvolenec, inak by sa naňho sotva zniesla v niektorých médiách spŕška takých opovržlivých označení o oportunistickom profile bývalého olympionika, aké veru jeho aureolu už na počiatku poriadne zredukovali.
Avanturistické predstavy premiéra
Kto sa v Maďarsku či za jeho hranicami zahĺbil do Orbánovych vízií sformulovaných nedávno v nenápadnom článku pre ešte nenápadnejšie periodikum, zapochybuje, či vôbec tento stále mladý politický matador bude potrebovať na svoje až avanturistické predstavy o vládnutí akurát nejakú hlavu štátu nad sebou. Hľa, čo sa môže stať so stále krehkým posttotalitným demokratickým podložím, ak ani ústavné garancie neustrážia autokratické úchylky silných jedincov na čele strán, ktoré sa formujú vôkol nich vari len kvôli nim. Toho sa priam ako školský príklad núka Fidesz so svojou ešte stále politologicky skúpo zmapovanou genézou. Ak máme pripustiť, že voličmi ohrdnutí slobodní demokrati majú najskôr pravdu, ak sa aj oni – a nielen Sólyom – obávajú o maďarskú demokraciu, tak svoju pravdu majú aj odpozorovanú z Orbánovho protekčného správania sa napríklad voči bývalému prezidentovi Ferencovi Mádlovi. Toho predseda Fideszu úctivo oslovuje „excelencia“ a pozýva ho na všetky pompézne stranícke happeningy. Ale to, že sa Sólyomov život čoskoro už tiež v role exprezidenta zrejme nenaplní pozornosťou od absolventa elitných štúdií v Oxforde, v Maďarsku tušia všetci. Hoci nie všetkých to zaujíma či znepokojuje. Orbánova „vďačnosť“ voči druhému „svojmu“ exprezidentovi dostala totiž podobu adresnej žiadosti, s ktorou oslovil v Británii žijúceho maďarského exulanta, profesora politických vied Györgya Schöpflina, aby čo najskôr zgruntu prerobil ústavu z pera „nedoceneného“ Sólyoma.
Gönz, Mádl, Sólyom, Schmitt...
Na Slovensku sa iste nepatrí zabávať posmešne príkrymi úsudkami o doterajších maďarských prezidentoch, k akým sa príležitostne uchýlili poniektorí rozčarovaní maďarskí občania, lebo v nich akosi nenašli predobraz uznávaných autorít. Prvého postkomunistického Árpáda Göncza (1990 – 2000) si vraj zapamätajú najlepšie, lebo aspoň preložil bestseller Pán prsteňov. Pritom neprávom nepovšimnutá zostane jeho disidentská minulosť vrátane traumatizujúceho väznenia s nevykonaným rozsudkom smrti. O Ferencovi Mádlovi (2000 – 2005) vraj ani nevedia, za čo ho zvolili na čelo štátu. U nás si ho pamätáme aspoň ako obhajcu maďarskej pozície v latentnom spore o gabčíkovské vodné dielo... No a o Lászlóovi Sólyomovi (2005 – 2010) by mala zostať ako spomienka azda len tá pešia túra do polovice komárňanského mosta cez Dunaj, keď sa pred rokom z vôle našich vtedajších kompetentných orgánov na slovenskú stranu nedostal. V Maďarsku to vnímali skôr ako nepodarený a neštátnický čin, než ako odhodlanú prezentáciu neústupného postoja na obranu maďarstva. Takže, keď Pál Schmitt nejaké tie programové tézy a či atribúty svojho prezidentovania ani neavizoval a zvýraznil iba oddanú ochranu maďarskej diaspóry, nič nepokazil.
Autor je publicista
