Zabudnutý čierny dáždnik
Keď som v prvé bratislavské dni ako vysokoškolák rekognoskoval terén, v ulici Zelená komora (Grünkammergasse) som natrafil na kaviareň Union. Hneď ma zašteklili verše o „zabudnutom čiernom dáždniku“. Ale povestné verše sa týkajú pražskej Unionky. Novomeského obľúbeným miestom v Bratislave bola kaviareň Metropol. Sedával tam na galérii, „na pánte“, pri veľkom kaviarenskom okne, zaborený v boxe ako v snehovom záveji, listoval hŕbu novín a neúnavne fajčil. Vybral som si miesto naproti, aby mi neunikol ani jeden jeho pohyb: pekný mládenecký, lež bolesťou i vráskami už trochu zmužnený profil, štica padajúca do čela (akoby adyovská či jeseninovská, lež nepestovaná), mierne prihrbený, v košeli prečnievajúcej rukávmi z kabáta a pod stolom zalomené dlhé nohy. Presne tak ako ho kreslievali jeho priatelia Josef Rybák a Ľudmila Rambouská. Premietol som si mysľou stredoškolský krúžok, kde sme počas španielskej občianskej vojny deklamovali Novomeského básne i články pranierujúce falangu. Jedine Novomeského sme vtedy ako horlivci revolučných a modernistických úsilí spomedzi slovenských básnikov uznávali: jedine jeho sme mohli čo do témy, postoja i výrazu postaviť naroveň niektorému z celého šíku básnikov – Hora, S. K. Neumann, Nezval, Seifert, Halas – zomknutých pod taseným brilantným mečom českej sociálnej moderny. Predstavil ma vtedy v Metropolke Michal Považan. Zaoberal sa totiž myšlienkou získať do pripravovaného nadrealistického zborníka poézie a umenia príspevok od básnika, ktorý v očiach verejnosti predstavoval symbol určitého presvedčenia: umeleckého i názorového. Týkalo sa to jeho veršov z najnovšej zbierky Svätý za dedinou – napríklad Noc, Neskutočný hostinec, Cestopis – ktoré výrazovým potenciálom sa s nadrealistickými uspokojivo znesú, básnika, ktorého ani najsverepnejšia svorka surrealistov nepohryzie. Nie je slovenskému proletárskemu básnikovi na ujmu – ba naopak ho ctí – ak vo veršoch Neskutočný hostinec pableskuje Rimbaudov Cabaret-vert a v básni Človek sa ozvení, Spáč v úžľabine; takisto ako básne Decembrová detská Hračka, Prechádzka a Deň za svoje lyrické čaro či náladovú omamnosť vďačia Apollinairovmu Snehu a Rýnskej jesennej. Nemenej je zaujímavé, že títo eminentní Francúzi ovplyvnili básnika Novomeského až pri jeho štrvtej zbierke Svätý za dedinou, ktorú výrazovo a emocionálne inovovali. Nedal sa vtedy Považanovi na príspevok nahovoriť. Dôvodil, že zborník je vec generácie, ktorú stmeľujú rovnaké estetické a myšlienkové spojivá. On vraj je už „starec“, sleduje naše snahy, nadŕža nám, no uvedomuje si, že bezprostrednou účasťou v publikácii tohto druhu by nám mohol iba škodiť. Metropolke zostal verný aj neskôr, keď prevažná časť umelcov sa presťahovala do „novoobjavených“ kaviarní – Luxoru a Grandu. Staré usedené miesto mu poskytovalo viac pokoja od literátov i viacej času blúdiť vlastnými chodníčkami, dumať o múdrom slove i rozvážnom čine. Pravdaže, svojim priateľom sa odcudziť nemohol a nechcel. Týždenne raz, dvakrát zavítal k literárnemu stolu Elánu a s jeho príchodom akoby intenzívnejšie zažiarili lustre Luxoru. So šéfom Elánu Jánom Smrekom sa títo dvaja básnici stretávali už v tridsiatych rokoch v Prahe, buď u vydavateľa Mazáča, alebo v kaviarni Metro, nástupkyni starnúcej Unionky, v ktorej si kedysi mladík Novomeský zabudol svoj básňou vychýrený čierny dáždnik. Celá heterogénna spoločnosť – až na malé výnimky – sa správala k „proskribovanému“ Novomeskému pri mramorovom stole družne. Firmament poézie prekláňal a spájal nad nimi všetky menšie či krikľavejšie svetonázorové rozdiely. Tvorivo-výrazová odlišnosť ak už nebola na osoh, nuž iste nie na škodu záberom a kvalitám vtedajšej slovenskej literatúry, ináč hatanej hranicami a vojnou. Laco Novomeský sa vlastne na verejných miestach – akými boli kaviarne, s ktorými bol spätý po celý život – kvôli vlastnej bezpečnosti musel ukazovať. Keď bol na očiach, nebol inde a pravdepodobnosť, že „niečo kuje“, bola menšia. Tak konštatovali sliediči, ktorí sa napospol regrutovali z mimoumeleckých sfér. Uvedená situácia, pravda, platila po dni, keď sa schyľovalo k vyhláseniu Slovenského národného povstania. Komornejší ráz mali stretnutia po súkromných bytoch spoločných známych, v maličkých priestoroch, ktoré pospájali „pozháňanú perepúť“ z viech, kaviarní a vinární: maliarov, filozofov, hudobníkov, ako aj niektorých „normálnych civilistov“, medzi ktorých patrili: Mudroch, Kostka, Štefi Bednár, Fabry, Považan, Igor Hrušovský, Ján Púll, Džugo Rašla, večný medik Lajo Slabej, Babina Žabkayová, Alexander Moyzes, i jeho sestra Irka, vydatá Frišová. Novomeský býval vtedy v novobudovanej novinárskej štvrti, čo ladilo s jeho životným povolaním, veď zastával miesto šéfredaktora v Hospodárskom týždenníku. Žabomyšiu ihračku na „štát a dejiny“ sme rozvádzali skôr posmešne než tragicky, tešiac sa z drobných darov dňa. Mimoriadne pozorne sme ho počúvali, keď rozprával o pražských zážitkoch s členmi Proletkultu a Devětsilu, o surrealistoch Teigem a Nezvalovi i „stovežatej“ Prahe, ktorú neskonale miloval. Autor je spisovateľ
