„Tá pieseň chlapca podobu sveta nezmenila“
Musím sa priznať, že s básnickou zbierkou debutanta Laca Novomeského som si dlho nevedel dať rady. Ak som nakoniec vo svojich úvahách o Nedeli dospel aj k akýmsi rezultátom, nebude to ani tak zásluha analytického či kritického čítania poézie, ako skôr výsledok jej sentimentálno-naivného a emotívno-patologického prežívania, tak veľmi vzdialeného všetkému tomu produktívnemu mysleniu a zdravému uvažovaniu o súčasnej poézii, s ktorým sa stretávame na stránkach slovenských literárnych časopisov. Ale vráťme sa späť k Novomeského zbierke: azda by som mal písať o samotnom literárnom texte, jeho kvalitách či nekvalitách, o jeho estetických či vývinových dispozíciách, a v tomto zmysle, môžeme byť pokojní, nič nás nebude rozptyľovať - Nedeľa neobsahuje nijaký nadbytočný apendix v podobe doslovu, toho umelého, barokovo-dekadentného pseudožánru, čo sa tak bezostyšne, herézou páchnuc, zvykne priživovať na knihách talentovaných debutantov. Kde však začať? S menom Laca Novomeského sme sa už stretli prostredníctvom časopisecky publikovanej poézie: nie je to teda meno pre nás celkom neznáme. A treba hneď povedať, že po Nedeli nebude neznáme ani slovenskej literatúre, ktorej – ak tak môžeme povedať – Novomeský svojim debutom predstavil poéziu. To však neznamená, že Novomeského básnická zbierka nevyvoláva veľa, či, na slovenské pomery, azda až priveľa otázok, z ktorých viaceré sa mne osobne môžu javiť irelevantnými, ale pre kohosi iného môžu nadobúdať azda i zásadný rozmer. Nie som si totiž vôbec istý, v akom kóde Nedeľu čítať? Som na vážkach: máme u Novomeského do činenia s neznesiteľným pátosom alebo s do neba volajúcou iróniou? Ako to autor vlastne myslí? Chce nás rozplakať alebo rozosmiať? Je sentimentálny alebo cynický? Lebo toto sú otázky, ktoré si slovenský literárny kritik s obľubou kladie. Novomeského zbierku vnímam v niekoľkých problémových kontextoch. Isté nedorozumenie pri jej čítaní a pochybnosti pri interpretovaní jej esteticko-sémantického gesta vznikajú predovšetkým tam, kde Nedeľa, v rámci vývinových rámcov slovenskej poézie, akoby jednou nohou ešte stála po uši v rokoch deväťdesiatych, a druhou už ohraničovala teritóriá dnešnej dekády: pričom tie jej rezíduá, ktoré v sebe nesú ambície byť poéziou „novou“, resp. odlišnou od mladej poézie konca milénia, vnímam v pomere k básnickej produkcii iných slovenských autorov v aktuálnosti svojho gesta – i keď, práve táto aktuálnosť práve v takomto kontexte pôsobí nie ako štandardný čin, ale skôr ako akýsi predvoj, nesformovaná a nesformulovaná avantgarda možných, blízkych snažení a smerovaní. Tým novým gestom Novomeského debutovej zbierky je angažovanosť a síce angažovanosť spoločenská či celkom bezprostredne a priamo sociálna. To je v každom prípade v súčasnej slovenskej poézii nový hlas: Novomeského básne sa dotýkajú aktuálnej reality v miestach, kam sa – tu a teraz – iný mladý básnik neodvážil ani len nahliadnuť. A hneď treba dodať, že sociálna angažovanosť asi nebude tým, čomu bude dnešná kultúrna lobby tlieskať a čo môže mať za následok okrem iného apriórne, ideologicko-politicky determinované odmietanie Novomeského, prehliadanie jeho poézie z mimoliterárnych a pozaestetických kategórii. To však nemusí znepokojovať ani autora, ani nás. Problém vidím kdesi inde. A tu sa už dostávame na tie miesta, kde jedna noha autorovho básnenia ešte väzí v diskurze slovenskej poézie predchádzajúceho desaťročia (intertextualita, recyklovanie, samplovanie…) a vyvoláva tak pochybnosti o adekvátnosti zvoleného interpretačného kódu. Spomínaný sociálny aspekt básní Nedele je totiž – z neznámych príčin – realizovaný v estetických schémach a poetologických vzoroch lyriky medzivojnového obdobia, v jazyku typologicky ukotvenom kdesi na križovatkách neosymbolizmu, vitalizmu, proletarianizmu a poetizmu dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia. Novomeského autorská stratégia je v tomto zmysle bezprecedentne dôsledná: je evidentná rovnako na tematicko-motivickom pláne (slúžky, vojaci, uhoľné bane, žandári, haviari, midinetky, syfilis, tuberkulóza, tuba salvarzánu, krčmár Rosenzweiger etc. etc.) ako i na pláne jazykovo-štylistickom. Nemá na tomto mieste význam analyzovať jednotlivé segmenty Novomeského retro-opusu v zmysle interpretácie napr. veršových systémov či typu metafory. Postačí, keď zdôrazníme, že Nedeľa by mohla byť ukážkovým básnickým produktom slovenskej medzivojnovej lyriky a keby v tiráži zbierky nebol uvedený rok 2004, vieme si predstaviť, že by rokom vydania bol letopočet 1927. A tu sa už konečne dostávam k avizovanému problému: rozumiem ním napätie, ktoré vzniká medzi pátosom sociálneho náboja a iróniou retro nosiča. Nejednoznačný kód recepcie potom vyplýva práve zo spomínanej dôslednosti, s akou autor cituje poetologické vzorce originálu (medzivojnová lyrika), čím nielenže oslabuje sociálne rezíduá svojej poézie, ale natoľko rozochvieva ich kontúry, že celkom spochybňuje miesto, na ktorom by, práve naopak, mali byť pevne ukotvené v skúsenostnom a skutočnostnom svete čitateľa. Ale ten sa asi iba ťažko uspokojí s autorovou argumentáciou i napriek tomu, že kultúrno-spoločenské a hospodársko-ekonomické problémy prelomu dvadsiatych a tridsiatych rokov minulého storočia môžu byť povážlivo podobné tým dnešným; celý ten motivický, dobovo signifikantný make-up, ktorý je nanesený na jadre rozprávania sa míňa s účinkom: tuberkulóza, salvarzán ani haviari v dnešnom čitateľovi nespustia adekvátnu reakciu súcitu, smútku, strachu, hnevu, vzbury. Inak povedané: jazyk včerajška mal autor aktualizovať a nie jazyk dneška archaizovať. Celá kritická a spoločenská rovina Novomeského poézie sa tak vytráca do zabudnutia, a to i vtedy, ak ju budeme čítať metaforicky: ona si práveže vyžaduje priamy atak. Lenže Novomeský nie je ani hiphoper z Petržalky, ani pankáč z Ružinova, ale lyrik z vilovej štvrte. Novomeský môže mať doma kompletnú diskografiu Public Enemy a môže napaľovať kamarátom cédečka Sex Pistols, aj tak vždy zostane tým zasneným, idealistickým chlapcom z dobrej rodiny, ktorý „miloval tak strašne, neskonale veci i vecičky sveta“ a ktorý „je ako decko poslušný a prostý a hovoriť chce smutne o radosti“, ktorý „milenke s pátosom rozpráva preklady z Apollinaira“ a ktorý „oheň chce znať z dievčích tiel, tiel – lebo k duši nikto neprišiel.“ Novomeského gesto je skôr sviatočné, než každodenné, poézia mu je nedeľou, sviatkom a lyrickou krásou, pričom túto skutočnosť predznamenáva už samotný názov zbierky a potvrdzuje úvodné motto, ktoré chtiac-nechtiac ponúka kľúč k autorovmu básnickému svetu („…Básnik z tých vecí veniec vije/ a tvorí novú krásu poézie“). Autor Nedele je priveľmi bytostným a krehkým lyrikom na to, aby mohol svoje básnické videnia a snaženia obmedziť na periférnu, sociálnu, angažovanú aktualitu: vo svojich najlepších básniach siaha hlboko do stredu vecí, kde sa síce odrážajú tváre vonkajšieho sveta, ale iba preto, aby sa v tomto prieniku, ktorý zvnútorňuje, zachveli v mozgu okamihu a presiakli mimo čas. Povedané triezvejším jazykom: sociálna, vonkajšia aktualita vyprchá, lyrická, vnútorná skúsenosť rezonuje. Autorovo gesto, utvárané medzi sociálnym a lyrickým, smeruje k poetizácii protestnosti, kde étos je predpokladom a výzvou uprostred viac či menej autonómneho estetického zážitku. Báseň je potom o krok vpred pred štrajkom: a to možno i preto, že Novomeský, na rozdiel od ľavicovo orientovaných básnikov medzivojnovej avantgardy, nemôže už naivne veriť v utópiu, v krásny nový svet, v lepšie zajtrajšky, v revolúciu, ktorá prinesie spravodlivú spoločnosť. Môže ale ešte – a v tom úloha básnika zostáva - znepokojovať, pripomínať, provokovať, desiť, prekvapovať, vodiť po divých opustených miestach, kde niet jednoznačných odpovedí, odkrývať a zahaľovať významy, ktoré nič okrem svojej vlastnej pravdy nemajú. A to je – aspoň si myslím – určite viac, než sa stať vopred definovaným kolieskom v súkolí dejín, tak starostlivo pripravovaných za kulisami sveta a našich životov. Deti, pochabé deti… Autor je básnik a literárny vedec (Laco Novomeský: Nedeľa)
