Igric 2004: Volanie na púšti

Udeľovanie výročnej ceny Slovenského filmového zväzu a Únie slovenských televíznych tvorcov Igric sa zvyčajne odohráva v tieni o niečo ambicióznejšieho Medzinárodného filmového festivalu Art Film v Trenčianskych Tepliciach. Kým Art Film sa už dvanásť rokov pokúša uždibnúť ako aj domestifikovať niečo zo slávy súčasného náročného európskeho a svetového filmu, a má túto tendenciu zabudovanú aj v sprievodných akciách (most slávy a jeho doštičky s menami hviezd), Igric by mohol pripomínať niečo oveľa skromnejšie. Hoci je to jediná pravidelne udeľovaná národná cena za audiovizuálnu tvorbu s ambíciou „spolupôsobiť pri obnove hodnotových kritérií tvorby v duchu humanistických ideálov európskej kultúry“, v dôsledkoch sa jej priznanie podobá skôr na niečo ako škatuľku poslednej záchrany. Pre tvorcu s odvážnou dušou skautíka, ktorý sa nemôže nevybrať na trasovisko tvorby, a urobí to, hoci s vedomím, že tam ho asi nečaká ni zisk, ni sláva, ba ani len prozaická základná obživa. Tohtoročným perspektívnym prínosom súťaže o Igrica pre budúcu domácu tvorbu sa stali dva dokumenty, ktoré porušili hranice žánru, našťastie, na prospech výsledného tvaru: Ocenené Domáce kinečko (Home movie) Miša a Lidy Suchých a 66 sezón Petra Kerekeša . Obe dielka sú založené na intímnej znalosti i na citovej väzbe k vlastnému rodinnému prostrediu, a tým sú presvedčivé. Kerekešových 66 sezón navyše naznačuje možnosť, čo si počať, keď vyrobiť u nás hraný film je takmer nemožné. Povzbudením by mal byť aj Igric pre Tinu Diosi, slovenskú autorku námetu a scenára filmu Neverné hry českej režisérky Michaely Pavlátovej. Nádej na oživenie audiovizuálnej tvorby prostredníctvom kapacít verejnoprávnej Slovenskej televízie sa na dlhší čas vyčerpala vlaňajšou tvorbou, menovite ponukou jej výsledkov do súťaže o Igrica. Odmena pre magazín o výtvarnom umení Ateliér je súčasne istým spôsobom aj rekviem za nateraz s konečnou platnosťou pochovaným cyklom dokumentov o hudbe, literatúre, divadle a výtvarnom umení, rekviem za pôvodnou kultúrou a umením na verejnoprávnej obrazovke. No súčasne aj slovom do diskusie, ak by ju mal kto viesť. Nie je isté, či v budúcom roku bude môcť STV do súťaže ponúknuť pôvodnú inscenáciu, akou bola vlani vyrobená a teraz ocenená Dlhá krátka noc. Kindermanažment STV už niekoľko ráz menil, presúval a najmä odkladal koncepciu dramatickej tvorby, a momentálne zavládlo okolo nej niečo ako sprisahanie mlčaním. Aj chudobné spravodajstvo STV o Igricoch logicky dokresľuje obraz vzťahu verejnoprávnej televízie k udalostiam pôvodnej kultúry. To najzaujímavejšie z pôvodnej tvorby mladších účastníkov súťaže o Igrica, uchádzajúcich sa o ceny či prémie filmového zväzu a únie televíznych tvorcov, zaradili aj na program Art Filmu: Igricom ocenený animovaný absolventský film Jany Slovenskej Steblá trávy, inšpirovaný básnickým dielom Walta Whitmanna, ďalej pôsobivú snímku s názvom 1.35 o posledných veciach človeka a krátky film o mŕtvom tele, ležiacom na ulici, ktorého autor dal do pohybu známy výjav z fotografie Henri Cartiera – Bressona. Snímky mladých tvorcov sú vážnym podnetom na zamyslenie a prísľubom novších nápadov.