Darebácky slon, mŕtvy slon a koniec veľkej trojky

V kruhoch okolo britského premiéra Blaira sa čoraz častejšie objavujú názory, že „veľká trojka“ – spolupráca Británie, Francúzska a Nemecka vo veciach európskej politiky – proste nefunguje. Podľa denníka The Independent nazval nemenovaný zdroj z britskej vlády premiéra Chiraca „darebáckym slonom“, s ktorým sa nedá spolupracovať, a jeden z Blairových poradcov na otázku, či je spolupráca vo formáte „veľkej trojky“ mŕtva, odpovedal priamo „áno“. Po rozšírení Európskej únie na 25 členov sa predpokladalo, že práve tieto tri krajiny budú spoločne schopné udávať integrujúcej sa Európe smer. Po prvé, sú to veľké krajiny, rozhodujúce tak pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Únie, ako aj pre jej hospodárstvo. Zároveň reprezentujú rozličné pohľady na európsku politiku, a tak by ich spoločný názor mohol byť kompromisom zhruba prijateľným zo všetkých. Ako problém sa však ukazuje práve táto rozdielnosť názorov a fakt, že ich lídri nie sú len politickými osobnosťami Európskej únie, ale aj (a predovšetkým) politikmi vo svojich vlastných krajinách. A preto, hlavne v prípade Blaira a Chiraca, nemôžu odolať pokušeniu občas zahrať divadlo pre domáce publikum. Za hlavné príčiny rozpadu trilaterálnej spolupráce sa považuje „nekonštruktívny postoj“ Francúzska a Nemecka k normalizácii situácie v Afganistane a Iraku a ich názor na ďalšie fungovanie NATO. Počas nedávneho summitu Aliancie v Istanbule sa Chirac vyslovil proti zvýšeniu angažovania sa NATO v Iraku, proti použitiu jednotiek rýchleho nasadenia Aliancie v Afganistane a kritizoval Busha za jeho podporu tureckému členstvu v EÚ. V európskom kontexte bolo zlomovým momentom nekonečné hľadanie nového predsedu Európskej komisie. Na júnovom summite Británia zablokovala menovanie belgického premiéra Guy Verhofstadta a hoci sa jej nepodarilo presadiť súčasného komisára pre vonkajšie vzťahy Chrisa Pattena (aj pri podpore najsilnejšej skupiny v Európskom parlamente – konzervatívcov – to bola nesplniteľná ambícia), do funkcie však nakoniec dostala portugalského premiéra Barrosa. Verhofstadta nedokázal v 25-člennej únii do čela komisie pretlačiť ani „francúzsko-nemecký motor“. Navonok to bol spor o podobu európskej integrácie – Londýn považoval Verhofstadta za príliš „federalistického“ – pod ním však bol opäť problém Iraku a transatlantických vzťahov (ktorých personifikáciou sa Irak do istej miery stal) – Verhofstadt patril k „tvrdému jadru“ kritikov americkej invázie, zatiaľ čo Barroso ju podporil. Londýn tak môže dúfať, že do čela Európskej komisie zasadne na jeseň človek, ktorý bude mať viac pochopenia pre „špeciálny vzťah“ Británie s jej veľkým bratom za Atlantikom. Každý pritom hral svoje hry. „Darebácky slon“ Chirac sa usiluje vyvážiť svoj nezadržateľný pokles podpory (spôsobený hlavne sociálnymi reformami, ktoré sú v porovnaní so Slovenskom značne „light“ verziou, no pre Francúzov neprijateľné) zahraničnou politikou. „Umierajúci slon“ Blair (ktorému už v Labour Party začínajú za scénou vyberať nástupcu) zas svojím euroopatrníctvom hrá pre svojich vlastných skeptických obyvateľov. Ak k tomu pripočítame Schrödera s jeho vlastnými domácimi problémami, výsledkom je rozpadajúca sa „veľká trojka“.