Zachráňme človeka
Amnesty International je medzinárodná organizácia, ktorá sa nestranne snaží o dodržiavanie ľudských práv na celom svete. Zasadzuje sa za prepustenie všetkých väzňov svedomia, za spravodlivé súdne procesy pre politických väzňov, za ukončenie mučenia, popráv, „zmiznutí“ a mimosúdnych popráv. Jedným z väzňov svedomia Amnesty International je aj Jurij Bandaževský, za ktorého prepustenie sa začiatkom júna konala demonštrácia, ktorá sa mala uskutočniť pred Bieloruskou ambasádou na Kuzmányho ulici 3/A. Aj napriek tomu, že Amnesty International demonštráciu vopred ohlásila na miestnom úrade Mestskej časti Bratislava – Staré Mesto, demonštrantom vstup pred Bieloruskú ambasádu nebol umožnený. Príslušníci polície ich odmietli pustiť ďalej s odôvodnením, že existuje „opodstatnená obava z porušenia verejného poriadku a ambasády“. Amnesty International na Slovensku organizuje výhradne nenásilné demonštrácie, kde žiada o dodržiavanie ľudských práv veľmi pokojnou a slušnou cestou. Práve preto nás prístup Bieloruskej ambasády zaskočil. Príbeh Jurija Bandaževského Jurij Bandaževský je človek, ktorý sa nebál v Bielorusku zverejniť pravdu. Za to ho bieloruská vláda odsúdila na 8 rokov. Bral úplatky od študentov – to je stanovisko bieloruských orgánov. Ale čo je vlastne pravda? Veľká časť vedeckej práce Jurija Bandaževského sa sústredila na výskum dôsledkov rádioaktívneho žiarenia pri zlyhaní jadrového reaktora v Černobyle v roku 1986 pre ľudí žijúcich v Gomelskom regióne. Ako zakladateľ a rektor Gomelského zdravotného inštitútu pripravoval viaceré výskumné projekty s cieľom zistiť príčiny choroby, ktorou trpia ľudia v postihnutých štvrtiach, predovšetkým vplyv rádioaktívnych emisií na deti. Jurij Bandaževský nahlas kritizoval reakciu bieloruských orgánov na tragický dosah černobyľskej katastrofy na zdravie obyvateľstva. Často poukazoval na potrebu nájsť nové riešenia tohto problému. Tesne pred zadržaním napísal správu, ktorá kritizovala výskum černobyľskej katastrofy, ktorý uskutočnil Vedecký a klinický výskumný inštitút pre medicínu rádioaktivity v Minsku. Kritizoval metodológiu výskumu tohto inštitútu, ktorý je súčasťou ministerstva zdravotníctva, a 17 miliárd bieloruských rubľov, ktoré inštitút minul na tento účel v roku 1998 a ktoré podľa profesora nepriniesli žiadne vedecké poznatky. Vo svojej správe navrhol „okamžitú revíziu vedeckých programov, ktoré sú určené na zmiernenie následkov černobyľskej katastrofy tak, aby priniesli za vynaložené finančné prostriedky reálne výsledky“. Jurij Bandaževský nie je jediným vedcom zaoberajúcim sa dosahom černobyľskej katastrofy, ktorý sa znepáčil bieloruským úradom. V roku 2000 sa Amnesty International dozvedela o obťažovaní 68-ročného profesora Vasilija Nesterenka, vedúceho nezávislého Inštitútu jadrovej bezpečnosti (Belrad) so sídlom v Minsku. Rovnako ako Jurij Bandaževský aj Vasilij Nesterenko je všeobecne rešpektovaným a uznávaným vedcom, ktorý publikoval viac ako 300 vedeckých prác. Bol jedným z prvých vedcov, ktorí prišli do Černobyľu krátko po nešťastí 26. apríla 1986. Vďaka jeho práci Belrad našiel spôsoby, ako pomôcť ľuďom žijúcim v kontaminovanej oblasti a ako maximálne znížiť riziko ochorení. Vasilij Nesterenko opakovane kritizoval bieloruské ministerstvo zdravotníctva za jeho neadekvátne postupy, ktoré mali mať za cieľ odvrátiť negatívny vplyv rádioaktívnej kontaminácie na zdravie obyvateľstva. Vyhlásil tiež, že výška radiácie medzi bieloruskou populáciou v zamorenej oblasti je podstatne vyššia, ako pripúšťa ministerstvo zdravotníctva. Amnesty International sa dozvedela, že koncom júna 2000 sa bieloruské ministerstvo zdravotníctva pokúsilo zabrániť Vasilijovi Nesterenkovi začať ďalší výskum miery radiácie medzi populáciou, pričom za dôvod slúžil argument, že Belrad nemá požadovanú licenciu na vykonanie tohto výskumu. Vasilij Nesterenko rovnako ako Jurij Bandaževský vyhlásil, že má dôvodné podozrenie, že sa bieloruské štátne orgány snažia zakryť pravdu o celkovom rozsahu škôd na zdraví ľudí, ktoré radiácia spôsobila. Obavy o spravodlivý súd Po štvormesačnom súde, ktorý sa konal v meste Gomel na bielorusko-ukrajinskej hranici, uznal najvyšší súd 43-ročného Jurija Bandaževského vinným z brania úplatkov od študentov. Bandaževský bol usvedčený z prijatia úplatkov v hodnote 26 000 USD v období od roku 1996 do roku 1998. Počas súdneho procesu Jurij Bandaževský obvinenia voči svojej osobe opakovane popieral. Vyjadroval tiež obavu, že ho vláda chce pre jeho vedeckú prácu takto umlčať. Amnesty International sa prípadu Jurija Bandaževského venuje od jeho zadržania, ku ktorému došlo uprostred noci v meste Gomel 13. júla 1999. Pre medzinárodných i domácich pozorovateľov súdneho procesu neboli dôkazy uvedené proti Jurijovi Bandaževskému vôbec presvedčivé. Pozorovatelia zdôrazňujú, že jeho právo na spravodlivý súdny proces bolo opakovane porušené. Krátko po usvedčení Jurija Bandaževského právnik a podpredseda bieloruského Helsinského výboru Gary Pogonyailo, ktorý jeho prípad veľmi pozorne sledoval, uviedol, že počas procesu boli viackrát porušené zásady spravodlivého súdneho procesu, predovšetkým právo na obhajobu. Poradná a monitorovacia skupina OBSE v Bielorusku, ktorá sa procesu tiež zúčastnila, zaregistrovala osem rôznych porušení bieloruského trestného zákonníka počas vyšetrovania a samotného súdneho procesu. Šlo o porušenie práva na obhajobu (Bandaževskému bol znemožnený prístup k advokátovi počas šiestich mesiacov vyšetrovacej väzby); dôkazy neboli dostatočne spoľahlivé, pretože sa zakladali na nepodloženom svedectve jedného človeka, na podporu obvinenia neboli uvedené žiadne fyzické dôkazy; dôkazy neboli overené a čas, miesto ani okolnosti údajného zločinu neboli uvedené. Počas procesu žalujúca strana nedokázala priniesť žiadne materiálne dôkazy, ktoré by podporili obvinenie, že Jurij Bandaževský prijal sumu 26 000 USD, hoci sa v jeho dome, garáži a na pracovisku opakovane vykonali prehliadky. Tak ako ostatní bieloruskí vedeckí pracovníci, ktorých plat sa odvíja od neustále sa znižujúceho štátneho rozpočtu, Jurij Bandaževský preukázateľne viedol skromný život a nemá žiaden hmotný majetok. Navyše, žalobe sa nepodarilo priniesť svedectvo ani jednej z osôb, ktoré údajne podplatili profesora. Naopak, jeho usvedčenie sa zakladalo na svedectve jedinej svedkyne, bývalej kolegyne Niny Šamyčekovej, ktorá sa sama priznala, že prijímala úplatky od potenciálnych študentov a ich rodín. Vypovedala, že tak konala v prospech Jurija Bandaževského. Počas procesu viacerí svedkovia vypovedali, že peniaze dávali Nine Šamyčekovej, ale nie Jurijovi Bandaževskému. Prorektor Gomelského zdravotného inštitútu Vladimír Ravkov počas vypočúvania na polícii v júni 1999 tvrdil, že Jurij Bandaževský bral úplatky od študentov. Na súde však svoju výpoveď stiahol. Podľa tlačovej agentúry Bela Pan na začiatku augusta roku 2000 Vladimír Ravkov zaslal otvorený list prezidentovi Alexandrovi Lukašenkovi, v ktorom píše, že voči Jurijovi Bandaževskému vypovedal pod nátlakom polície, ktorá ho denne vypočúvala 14 až 16 hodín bez jedla, spánku a vyhrážala sa, že ublížia jeho žene a dcére. Uviedol tiež, že mu boli podané psychotropné látky, ktoré mali za následok jeho dezorientáciu. Súd v rozpore s medzinárodnými štandardmi vyžadujúcimi vynechanie svedectva na základe mučenia alebo výpovede pod nátlakom ponechal jeho pôvodnú výpoveď voči Jurijmu Bandaževskému. Na základe všetkých týchto zistení Amnesty International uznala Jurija Bandaževského za väzňa svedomia a žiada jeho okamžité prepustenie. Autorka je koordinátorkou kampaní v Amnesty International
