Lisabonská stratégia

Európska únia si na summite Európskej rady v roku 2000 v portugalskom Lisabone stanovila ambiciózny plán – stať sa do roku 2010 najdynamickejšou a najviac schopnou konkurencie, poznatkovo orientovanou ekonomikou sveta. Túžbou EÚ je dobehnúť a predbehnúť svojich hlavných ekonomických konkurentov, teda USA a Japonsko. V kľúčových ukazovateľoch totiž EÚ za oboma konkurentmi zaostáva. Keď konečný cieľ rozmeníme na drobné, na denné svetlo sa vynorí množstvo konkrétnejších, jednoduchších a snáď aj ľahšie realizovateľných cieľov: dosiahnuť do stanoveného termínu úroveň zamestnanosti 70 percent, dosiahnuť mieru investícií do výskumu a vývoja 3 percentá, z toho dve percentá zo súkromných zdrojov, a podobne. Medzičasom však došlo k rozšíreniu EÚ o 10 nových členských štátov, rozšírenie o ďalšie dva je za dverami a ešte o krôčik ďalej čakajú Turecko, Chorvátsko a neskôr zvyšok Balkánskeho polostrova. Ako sa tento vývoj prejaví na realizácii ambicióznych rozvojových ekonomických cieľov, ktoré si EÚ stanovila? Noví členovia sú zväčša podstatne chudobnejší, než je priemer medzi pätnástimi staršími členmi EÚ, aj keď tí najbohatší spomedzi 10 nových členov v niektorých ukazovateľoch predbiehajú niektoré staršie členské krajiny ako Grécko či Portugalsko. Vybrané ukazovatele Priemerný HDP na osobu v parite kúpnej sily je v pôvodných pätnástich členských štátoch zhruba raz taký, ako je to v 10 nových krajinách (N-10). Japonsko má v tomto ukazovateli len mierny náskok, USA výraznejší (HDP per capita Spojených štátov je okolo 130 percent priemeru HDP per capita v EÚ-15). Následkom rozšírenia však HDP na hlavu jedného obyvateľa v únii poklesne, a medzera sa teda zväčší. Najchudobnejšími krajinami sú (v uvedenom poradí) Lotyšsko, Litva, Estónsko, Portugalsko a Slovensko. „Čakajúce“ kandidátske krajiny Bulharsko, Rumunsko a Turecko sú na tom ešte horšie. Ani v produktivite práce na jedného zamestnanca EÚ-15 nedoháňa USA, hoci je pred Japonskom. N-10 však aj v tomto ohľade dosahujú len asi 50 percent priemeru EÚ-15. V poslednej päťke sú Česká republika, Poľsko, Litva, Estónsko a Lotyšsko. Slovensko je šieste – pred ČR. Zamestnanosť vo vekovej skupine 15 – 64 je v Únii okolo 65 percent a do roku 2010 by podľa cieľov z Lisabonu mala tvoriť 70 percent. Túto hranicu už dnes dosahujú Dánsko, Holandsko, Švédsko a Veľká Británia, kým na úrovni sotva 60 percent (a teda hlboko pod ňou) sa nachádzajú Belgicko, Litva, Španielsko, Slovensko, Grécko, Maďarsko, Taliansko, Malta a Poľsko. V ukazovateli množstva investícií do výskumu a vývoja je EÚ až na treťom mieste za Japonskom (vyše 3 percentá HDP) a USA (nad 2,5 percenta). Podobný údaj pre Úniu s 15 členmi je sotva dve percentá. Spomedzi členských krajín sú v tejto oblasti lídrami Švédsko (vyše 4 percentá), Fínsko (takmer 3,5 percenta) a nad priemerom EÚ-15 sú ešte Nemecko, Dánsko, Francúzsko a Belgicko. Slovenská republika sa nachádza (spomedzi krajín s dostupnými údajmi) na konci rebríčka – pred Lotyšskom a Cyprom. Jediným ukazovateľom, v ktorom Slovenská republika exceluje, je úroveň stredoškolského vzdelania, dosiahnutého jej populáciou. Ide konkrétne o percento ľudí vo veku 20 – 24 rokov, ktorí majú skončené aspoň vyššie stredné vzdelanie. Tu je priemer pristupujúcich krajín nad priemerom EÚ-15, pričom Slovensko, Česká republika a Slovinsko prekračujú úroveň 90 percent populácie, kým v EÚ-15 je to len mierne nad 70 percentami. Pod priemerom EÚ-15 sa nachádzajú Taliansko, Luxembursko, Španielsko a Malta. Pri rozložení tohto ukazovateľa podľa pohlaví pri ženskom predbehlo Slovinsko Slovenskú republiku, ale pri mužskom je na tom lepšie SR. Naopak, pri ďalšom z indexov, komparatívnej cenovej úrovni, ktorá označuje finálnu úroveň spotreby domácností vrátane nepriamych daní, je na tom SR zo všetkých krajín rozšírenej EÚ najhoršie a dosahuje len o niečo viac ako 40 percent priemeru EÚ-15. Pri globálnom porovnávaní predbehlo v tomto ukazovateli EÚ-15 ďaleko Japonsko (150 percent jej priemeru) a lepšie sa darí aj USA (okolo 110 percent priemeru EÚ-15). V rámci EÚ sú na tom najlepšie Dánsko, Fínsko, Švédsko, Írsko a Veľká Británia. Pristupujúce krajiny si dobre vedú aj v ukazovateľoch, ktoré majú vypovedať o ekonomických reformách a podnikateľskom prostredí. Pokiaľ ide o tvorbu fixného kapitálu v súkromnom sektore, vyjadreného ako percento HDP, najvyššiu úroveň dosahujú práve krajiny ako Slovensko, Slovinsko, Estónsko a Maďarsko, ale aj Lotyšsko, Španielsko, Portugalsko a Česká republika. V EÚ-15 sa približne 15 percent populácie nachádza v riziku, že klesne pod prah chudoby, a to aj po transferoch v rámci sociálnych systémov. Priemer EÚ v tomto ohľade prekračujú Litva, Veľká Británia, Estónsko, Taliansko, Španielsko, Grécko, Portugalsko, Írsko. Slovinsko, Česká republika a Maďarsko sú pod priemerom EÚ-15, kým údaje za Slovenskú republiku za tento ukazovateľ neboli dostupné. Aj v nasledujúcom ukazovateli, ktorý sa týka podielu dlhodobo nezamestnaných (t. j. vyše jeden rok) na celkovej aktívnej populácii, priemer pristupujúcich krajín (osem percent) vysoko prekračuje priemer EÚ-15, ktorý je na úrovni okolo troch percent. Nadpriemerný podiel dlhodobo nezamestnaných existuje však okrem nových členských krajín aj v Španielsku, Nemecku, Grécku a Taliansku. Poľsko a Slovensko sú na úplnom „chvoste“ s 11 (Poľsko) a 12 percentami (SR). Podobne je na tom aj ďalšia kandidátska krajina – Bulharsko. Ako ďalej? Lisabonské ciele možno splniť len realizovaním štrukturálnych reforiem. Nové členské krajiny sa, paradoxne, nachádzajú v lepšej východiskovej pozícii ako starší členovia EÚ, pretože majú za sebou reformné a transformačné skúsenosti minulých rokov. Naopak, u pôvodných členov EÚ je ochota zasahovať a reformovať existujúce systémy v sociálnej sfére, zdravotníctve, ale aj v ekonomike podstatne nižšia a naráža na silnejší politický odpor. Na druhej strane množstvo reforiem, ktoré je nevyhnutné zavádzať s cieľom realizovať lisabonskú stratégiu, si vyžaduje prostriedky na investície. Pokiaľ ide o súkromný kapitál, noví členovia EÚ sú schopní prilákať ho, no v prípade verejných investícií do takých sektorov hospodárstva, akými sú zdravotníctvo, školstvo, veda a výskum, je na mieste odôvodnená obava, či budú noví členovia EÚ schopní nájsť vo svojich napätých rozpočtoch voľné finančné prostriedky. Tieto dlhodobé investície totiž neprinesú krátkodobý a okamžitý zisk, ale napriek tomu sú nevyhnutné na zabezpečenie dlhodobej ekonomickej konvergencie medzi starými a novými členskými štátmi Európskej únie. Analýza bola vypracovaná v rámci projektu podporeného Friedrich Ebert Stiftung Slovensko