Operácia „Búrka“
Britský novinár a historik Alexander Werth napísal, že máloktoré vzťahy medzi dvoma národmi sú také komplikované ako medzi Poliakmi a Rusmi, akoby na nich ležalo akési odveké prekliatie. Bol by to dlhý výpočet historických udalostí, ktoré môže jeden národ vyčítať druhému. Ak by sme sa obmedzili iba na 20. storočie, krátko po tom, čo bol obnovený po prvej svetovej vojne poľský štát, vypukla poľsko-sovietska vojna. Poliaci to interpretujú tak, že Rusi chceli znova ich národ pripraviť o čerstvo nadobudnutú nezávislosť, podľa sovietskych historikov túto vojnu vyprovokovali Poliaci, aby sa zmocnili západnej Ukrajiny a západného Bieloruska, a tak zároveň zabránili, aby Červená armáda mohla ísť pomôcť nemeckému proletariátu v jeho revolúcii. Vstup Červenej armády na poľské územie v septembri 1939, keď krátko predtým nacistické Nemecko zaútočilo na Poľsko, bol síce odôvodňovaný tým, že ZSSR nemohol dopustiť, aby sa milióny Ukrajincov a Bielorusov dostali pod nacistickú okupáciu. Lenže krátko po obsadení týchto území komisár zahraničných vecí ZSSR Viačeslav Molotov vyhlásil, že spoločný úder nemeckej a sovietskej armády zlikvidoval „versaillskú obludu“ – Poľsko. To si Poliaci veľmi dobre zapamätali. Molotov vystriedal Litvinova, politika, ktorý presadzoval názor, že proti nacistickému Nemecku sa musí v Európe presadiť systém kolektívnej bezpečnosti. Keď však nacistické Nemecko zaútočilo na ZSSR, Molotov ostal na svojom poste, hoci v čase platnosti paktu s Berlínom vyslovil aj iné, nezabudnuteľné výroky. Ostatne, na poľsko-sovietske vzťahy padol tieň Katynského lesa. Napokon, po zániku ZSSR boli uverejnené dokumenty, že príkaz na zavraždenie zajatých poľských dôstojníkov podpísali Stalin a Beria. Samotnú Varšavu tiež postihol tragický osud. V 20. storočí ma napadá jediná paralela: počas kórejskej vojny v rokoch 1950 –1953 o tamojšie hlavné mesto Soul sa bojovalo štyri razy a aj vo Varšave niekoľko ráz. Vo Varšave sa zvádzal boj v septembri 1939 a až jej pád mohli nacisti vyhlásiť za dôkaz porobenia Poľska. V roku 1943 sa bojovalo vo varšavskom gete. Tam násilne sústredení Židia chceli svetu ukázať, že dajú prednosť smrti v boji, a nie v nacistických koncentračných táboroch. Hoci mali iba minimálne množstvo zbraní, dokázali klásť netušene tuhý odpor. Leto 1944 Udalosti v druhej polovici roku 1944 boli pre nacistické Nemecko predzvesťou blízkej porážky. Tento rok sa pripomínalo vylodenie Spojencov vo Francúzsku, ktoré dopadlo úspešne, a Nemci museli ustupovať. Na sovietskom území Červená armáda tiež začala ofenzívu. Nemci už nemali dostatok síl, aby mohli udržať územia, ktoré dobyli v prvej fáze nemecko-sovietskej vojny. Na začiatku augusta 1944 sa sovietska ofenzíva zastavila na brehoch Visly. Malo to niekoľko príčin. Jedna je zrejmá už pri prvom pohľade na mapu. Sovietske vojská sa dostali na hranice Rumunska. Netreba hádam zdôrazňovať, že takpovediac druhou krvou svetovej vojny bola ropa. Jediné väčšie zdroje ropy pod kontrolou nacistov boli v Rumunsku. Vyradenie Rumunska z vojny by podstatne urýchlilo porážku Nemecka. My na Slovensku spomíname Viedenskú arbitráž, ktorá znamenala stratu nášho územia na juhu. Lenže obeťou ďalšej Viedenskej arbitráže sa stalo Rumunsko, ktoré muselo Maďarsku odstúpiť značnú časť Sedmohradska. Ako spojenec nacistického Nemecka však dostalo pod svoju správu nazad nielen Moldavsko, ale aj časť Ukrajiny. Vývoj vojny ukazoval, že o tieto územia príde. Bola tu však šanca obnoviť pôvodné hranice s Maďarskom. Mladý rumunský kráľ Michal pripravil štátny prevrat, ktorý 23. augusta zvrhol pronacistickú vládu maršala Antoneska a Rumunsko sa postavilo na stranu Spojencov. Nacisti sa dokázali odplatiť jedine bombardovaním Bukurešti. Červená armáda mohla smerovať nielen k maďarským hraniciam, ale aj do Bulharska. Hoci bola bulharská vláda spojencom nacistického Nemecka, vyhlásiť vojnu ZSSR sa neodvážila. Aby Červená armáda mohla vstúpiť na bulharské územie, ZSSR 5. septembra 1944 vyhlásil Bulharsku vojnu, no k ozbrojeným zrážkam nedošlo. Sily Červenej armády boli v lete 1944 rozdelené. Balkán bol vždy prioritným záujmom ruskej politiky a Stalin veľmi dobre vedel, že v tomto regióne mala svoje záujmy aj Veľká Británia a že počas prvej svetovej vojny sa ich pokúšal realizovať dokonca aj samotný Churchill. Čo bola operácia „Búrka“? Lídri poľského domáceho odboja dali 28. októbra 1943 vláde v Londýne otázku, kde žiadali inštrukcie, čo majú robiť, keď Červená armáda vstúpi na poľské územie (chápali ho v hraniciach pred 1. septembrom 1939). Od vlády zároveň žiadali, aby jej pokyny boli „politicky účelné a historicky čisté“. Asi neboli dostatočne informovaní o tom, že sa o politickú účelnosť snažil líder inej vlády, ktorá vtedy tiež ešte sídlila v Londýne – dr. Edvard Beneš. Hoci jeho vzťahy s Moskvou, samozrejme, neboli také komplikované ako vzťahy s poľskou emigračnou vládou, jeho snahy o politickú účelnosť istotne neboli „historicky čisté“, o čom svedčia dodnes trvajúce spory okolo jeho osobnosti. Poľská vláda vypracovala dokument, ktorý rátal s niekoľkými variantmi vývoja. Rátalo sa v nich aj so separátnym sovietsko-nemeckým mierom i so vstupom západných spojencov na poľské územie. V prípade najpravdepodobnejšej možnosti – vstupu Červenej armády na poľské územie za situácie, keď neuznávala vládu v Londýne, inštrukcie predpokladali protinemecký odboj, zachovanie konšpirácie voči sovietskym orgánom a ozbrojený odpor proti nim iba v prípade, ak by došlo k provoká-ciám. 20. novembra 1943 pripravilo domáce velenie Krajinskej armády operáciu „Búrka“, ktorá rátala s tým, že domáce poľské vojská sa budú snažiť samotné oslobodiť krajinu od nemeckých okupantov, no v prípade potreby nadviažu taktickú spoluprácu s velením Červenej armády. Sovietske velenie (podľa poľských prameňov) však postupovalo tak, že veliteľov Krajinskej armády zatýkalo a radoví vojaci dostávali ponuku, že buď vstúpia do Berlingovej armády, alebo pôjdu do niektorého z gulagov. Malo k tomu dôjsť pri oslobodzovaní Vilniusu a Ľvova (v júli 1944). Zavŕšením operácie „Búrka“ malo byť povstanie vo Varšave. Červená armáda mala vstúpiť do mesta, ktoré by bolo pod kontrolou londýnskej vlády. Povstanie vo Varšave 31. júla 1944 sa sovietske jednotky pod velením maršala Rokossowského dostali na okraj varšavského predmestia Praga, ktoré leží na východnom brehu Visly. Vo Varšave bolo okolo 30 tisíc vojakov Krajinskej armády, ktorí sa 1. augusta zmocnili celého mesta. Podľa poľských historikov pre lídrov domáceho odboja ani takým veľkým problémom nebolo začať povstanie, ako skôr zvoliť primeraný okamih. Ak by sa začalo priskoro, hrozilo, že ho Nemci potlačia; ak by sa začalo po tom, čo by vojská maršala Rokossowského a generála Berlinga prekročili mosty cez Vislu, už by utrpelo politickú porážku. Keď vodcovia povstania dostali správu, že sa 31. júla zjavili na okraji Pragy sovietske tanky, dali rozkaz, že 1. augusta o 17.00 má začať povstanie. Poliaci čakali, že čoskoro vstúpi do oslobodeného mesta Červená armáda. Jedno je však nepochybné – medzi velením povstalcov a velením Červenej a Berlingovej armády neexistovalo žiadne spojenie. Aj západní historici potvrdzujú, že okolo 29. júla dorazili do tejto oblasti tri silné tankové divízie SS. Dve boli presunuté z Balkánu a jedna z Talianska. Smer, ktorým útočila Červená armáda, bol totiž najkratšou cestou na Berlín. Nemecké divízie podnikli protiútok zo severného krídla a vrazili klin do výbežku sovietskych vojsk, ktoré museli ustúpiť. Postup Červenej armády bol všade zastavený. Príčinou boli predĺžené zásobovacie línie a presunutie značných síl smerom na Balkán. Agónia Varšavy Potlačením Varšavského povstania poverilo nemecké velenie generála von dem Bach-Zelewskeho, ktorý mal skúsenosti predovšetkým z potláčania partizánskeho hnutia. Jadro jeho jednotiek tvorili prepustení kriminálni zločinci. Po mesiaci bojov Krajinská armáda evakuovala varšavské Staré mesto a od 6. septembra sa začali boje o ovládnutie celého brehu Visly. Hoci Nemci bojovali rozhodne a tvrdo, snažili sa byť predovšetkým krutí voči civilnému obyvateľstvu. Civilisti boli systematicky vraždení a mesto bombardované takým spôsobom, aby neboli ničené pozície povstalcov, ale terorizované civilné obyvateľstvo. V meste bolo čoraz menej potravín, liekov a chýbala aj pitná voda. Rozsiahle požiare nemal kto hasiť. Treba pripomenúť, že sovietske jednotky i jednotky generála Berlinga sa pokúšali o útoky, no nezískali žiadne úspechy a utrpeli ťažké straty. Velenie povstania začalo s Nemcami rokovať o kapitulácii. 2. októbra sa velenie Varšavy vzdalo. Vojaci Krajinskej armády dostali štatút vojenských zajatcov. Horšie však dopadlo civilné obyvateľstvo. Podľa podmienok protokolu o kapitulácii muselo opustiť mesto. Znamenalo to, že mesto malo byť zničené. To sa aj stalo, nemeckí ženisti premenili Varšavu na hŕbu rozvalín. Už počas povstania a po vojne sa vyslovoval názor, že povstanie nechali Sovieti úmyselne vykrvácať. Dodnes však ostávajú niektoré otázniky. Mne niektorí ruskí historici tvrdili, že ak by bola Červená armáda bývala hneď zaútočila na mesto, čakala by ju drvivá porážka. Nemci mali na to dostatok síl. Lenže je tu aj protiargument, poľských povstalcov zásobovali iba západní letci, ktorí lietali nad Varšavi z Talianska. Sovieti im nedovolili pristávať na území pod ich kontrolou. Povstanie bolo nielen vojenskou, ale aj politickou porážkou. Zahynuli najlepší vojaci, ktorí boli oporou odboja riadeného z Londýna. Komunistickej i sovietskej propagande sa darilo zobrazovať dovtedajšie poľské vládnuce elity ako skupiny, ktoré nesledovali záujmy národa a krajiny, ale iba svoje zištné egoistické ciele. Krajina mala takú zahraničnú politiku, ktorá jej získala iba nepriateľov, no žiadnych skutočných spojencov. Podobné nálady boli napríklad v českom národe, ktorý nezažil podobnú katastrofu vrátane totálneho zničenia hlavného mesta. Hoci v Poľsku medzi Spojencami nevypukla „studená vojna“, predsa len udalosti z leta 1944 vyvolali u západných mocností nedôveru. Napríklad na Jaltskej konferencii bola poľská otázka jedným z ústredných bodov. Stalin argumentoval tým, že ZSSR nemôže pripustiť, aby po vojne mal na hraniciach ZSSR nepriateľskú mocnosť. Preto zdôrazňoval, že poľská vláda musí mať voči jeho krajine priateľský postoj. Západné mocnosti si vymohli, aby Poľsko dostalo záruky istej nezávislosti a prísľub, že v novej poľskej vláde budú aj niektorí členovia londýnskej vlády. Západ musel akceptovať hranicu z jesene 1939. Churchill nechcel, aby Poľsko získalo priveľa bývalých nemeckých území, no to sovietska propaganda dokázala využiť. Varšavské povstanie malo už počas druhej svetovej vojny analógie. Napríklad medzi de Gaullom, Churchillom a Rooseveltom neboli práve najpriateľskejšie vzťahy. De Gaulle sa snažil, aby Paríž oslobodili jemu podriadené jednotky „slobodných Francúzov“, a to napriek všetkým vojenským a politickým rizikám. Málokto si už dnes pamätá, čo propaganda u nás na začiatku 50. rokov tvrdila: keď vypuklo Pražské povstanie, Američania pokojne sedeli v Plzni a boli ochotní dopustiť, aby Nemci v poslednom ťažení premenili Prahu na hŕbu ruín, zatiaľ čo Červená armáda sa musel ťažko prebíjať cez pohraničné hory. Až neskôr vyšlo najavo, že sovietske velenie zakázalo prekročiť vopred dohodnutú demarkačnú líniu a generál Eisenhower musel zmobilizovať celú svoju autoritu, aby generálovi Pattonovi zabránil ísť na pomoc Prahe. Istá analógia je možno medzi Varšavským a Slovenským národným povstaním, ale o tom inokedy. Dala by sa však položiť otázka, ktorú sme už naznačili. Edvard Beneš sa snažil so Stalinom vychádzať čo najlepšie. O podobnú politiku sa usiloval generál Sikorski, ktorý však za dodnes nevyjasnených okolností zahynul pri leteckej havárii. Pri úvahách, ako by sa osudy Poľska vyvíjali, ak by bol Sikorski ďalej žil, možno položiť otázka, či bola nakoniec Benešova politika reálnou alternatívou. V Londýne počas vojny žil generál československej armády Prchala, ktorý mal podobné názory ako poľská vláda a po vojne sa nesmel vrátiť domov do vlasti.
