Teosizmus

Čo je to teosizmus? Vágne, snáď nič nehovoriace slovo. Ale tuším, že s fenoménom samotným sa mnoho ľudí už neraz stretlo. Navrhnime si tento pojem ako termín, ktorým sa pokúsime pomenovať náboženský antagonizmus. Rasizmus je neznášanlivosť medzi rasami, vyvyšovanie jednej rasy nad druhú; teosizmus je nenávisť medzi náboženstvami, vyvyšovanie jednej viery nad druhú. Ide o jav „náboženského rasizmu“, teologický rasizmus. Pracovať s pojmom „teosizmus“ a aplikovať ho na konkrétne prípady je vec háklivá až nebezpečná. Filozof a religionista by mal citlivo posudzovať potenciálne výskyty teosizmu a obviniť určitých ľudí z „náboženského rasizmu“ až po zvážení všetkých okolností. Ľahko by sa totiž mohlo stať, že na čiernej listine „teosistov“ by sa ocitli teológovia ako Vladimír Lossky, Karl Barth či Jozef Ratzinger hlásiaci sa ku kresťanskej ortodoxii a za nimi mnohí iní. I keď by nám niekedy ich počínanie mohlo nebezpečné excesy teosistov pripomínať, potrebné je na ich obhajobu povedať, že sú to poctiví kresťania. Svoju vieru síce vnímajú exkluzivisticky, teda ju nadraďujú nad ostatok, ale iné náuky nie sú z ich pozície napádané a dehonestované. Všetky náboženstvá a každý religiózny jav nesú v sebe latentné riziko teosizmu. Samotná snaha o udržanie vlastnej tváre, vymedzenie sa voči ostatným, vytvára dojem náboženskej neznášanlivosti. Môže však ísť o zavádzajúce pocity. Aby kresťanskí kňazi ukázali, akí bezvýznamní boli zakladatelia svetových náboženstiev, radi tvrdia: Budha zomrel, Mohamed zomrel, Baháulláh zomrel... a nič. Jedine Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, jedine on premohol smrť a jeho kosti by sme v zemi márne hľadali. Budhisti však na to môžu mať svoju odpoveď: Nebol to Ježiš, ale Budha, kto vstúpil do nirvány a vymanil sa z kolobehu zrodení. Moslimovia môžu povedať: Nebol to Ježiš, ale Mohamed, ktorého si Boh vyvolil ako svojho posledného posla, a tak sa stal pečaťou prorokov. A bahaisti sa tiež môžu brániť: Nebol to Ježiš, ale Baháulláh, kto sa stal pre našu dobu aktuálny Prejav Boží. Je zrejmé, že každá religiozita chce tým druhým ukázať, že má v čomsi navrch a zakladá si na určitom atribúte kvality, ktorý ostatným chýba. Každé náboženstvo je jedinečné; nie je potrebné hrať sa na originálnejších, štylizovať sa do polohy „najlepšieho z najlepších“. To je však iná otázka. Ani uvedený fakt nemusí byť ešte rukavicou hodenou do ringu teosistov. Byť hrdý na svoju vieru po predkoch, hlásiť sa k nej a vyznávať ju, pritom neútočiť na iných, ale ich vieroučné pravdy neprijímať, je v istom zmysle prirodzené. Z tejto pozície sa dá ísť smerom k ústretovosti a dialógu: rešpektovať aj vieru druhých, brať ju s porozumením, načúvať jej, obohacovať sa ňou, priznávať jej legitimitu a hodnovernosť, ale pritom zostať verný viere svojho teritória a tradícii predkov. Teológ a religionista Hans Küng je reprezentatívnym príkladom podobného postoja a svoju teológiu medzináboženského dialógu postavil práve na tejto skutočnosti. Pochopiteľne, dá sa ísť aj do opačného smeru. Spomenutá hra na najlepšieho nesie v sebe potenciálne podnety na teosizmus, môže prerásť do fundamentalizmu, v ktorom ide o agresívne zastávanie odlišností. Svoju vieru zanovito brániť, nedať na ňu dopustiť, napádať iné názory, označovať ich za nebezpečné, konšpiratívne, uchyľovať sa k verbálnym útokom, propagandistickým trendom, v krajnom prípade siahať k terorizmu a fyzickému násiliu: to je teosizmus. Tu sa končí religiozita a začína sa ľudská úbohosť; zloba podporovaná nebezpečnou ideou fanatizmu. Nebesia nevidia rozdiel medzi rasistom a náboženským fundamentalistom. V čom sa odlišuje stúpenec Ku-Klux-Klanu alebo skinhead od katolíka uctievajúceho Tisov Slovenský štát alebo od stúpenca militantného islamizmu? Prvý si myslí, že mimo jeho rasy nemôže byť nič dobré, druhý, že okrem jeho náboženstva nejestvuje nič povznášajúce. Až do dnešných dní sa tento názor udržal a je v rôznych kultúrach po celom svete, vrátane tej našej, živý. Z toho dôvodu by mal byť stúpenec teosizmu ľuďmi dobrej vôle posudzovaný ako každý iný rasista a jeho názory by mali byť ústretovosťou, priateľstvom a pokorou ostatných odmietnuté. Apoštol národov Pavol nalieha: „Lebo v Kristovi Ježišovi ani obriezka nič neznamená, ani neobriezka, ale viera činorodá v láske.“ (Gal 5,6) Matka mala desať detí. Ale pretože vedela, že každému z nich vyhovuje trochu iné jedlo, navarila im podľa ich chuti. Jednému gulášovú polievku, druhému držkovú, tretiemu fazuľovú, cesnakovú, paradajkovú... a tak to šlo až po posledného. Večer zasadli k stolu a keď sa pomodlili, začali jesť. Hneď si však všimli, že každý je čosi iné. Jeden z nich začal: „Ako môžete jesť niečo také! To musí byť odporné.“ Jeho susedný brat sa však opýtal: „Ako ty môžeš jesť polievku z rýb? Napína ma.“ Ďalší sa pridal: „Vy obaja máte v tanieroch čosi nechutné.“ Samozrejme, strhla sa hádka, kto z nich má v tanieri to správne jedlo. Až matka ich musela upokojiť: „Každé jedlo je sväté a je to Boží dar. Nezáleží na tom, či je to polievka cesnaková alebo rybacia. Čo chutí tebe a je dobré pre teba, nemusí chutiť tvojmu bratovi. Ale nie je múdre odcudzovať sa kvôli tomu. Vašou povinnosťou je ctiť si jedlo svojho brata, lebo tak, ako máš ty právo na svoju polievku, aj on má právo na tú svoju. Jete rozdielne veci, ale dospejete k tomu istému: nasýtite sa. Všetci sa nasýtite tou istou vecou, ktorá sa nazýva jedlo. Je len jedno jedlo, ale môžeme ho pripraviť na mnoho spôsobov. Dôležité je, že sa každý z vás nasýti.“ Synovia sa odvtedy prestali hádať, pochopili svoju matku. Iste, nie každý duchovný smer je dobrým jedlom. Ak je pokrm zle pripravený, môže človeku uškodiť. Fakt je, že v každom náboženstve sa nájdu agresívni jedinci so sklonmi k fundamentalizmu, ale tu musíme rozlišovať, či ide o osobné ambície stúpencov, alebo či je to relevantný prvok oficiálneho učenia. Potrebu vymedzovať sa a útočiť majú nevyrovnané osobnosti, ktorých viera je slabá a potrebuje byť neustále utvrdzovaná. Možno dokonca povedať: Nedostatok skutočnej spirituality v našom osobnom duchovnom dozrievaní vytvára antagonizmus k spiritualitám iných. Hlbokomyseľní ľudia hľadajú to, čo zbližuje a spája. Pavol pri prechádzke Aténami našiel chrám, v ktorom bol na oltári nápis Neznámemu Bohu. Neváhal vstúpiť do dialógu s Aténčanmi a zistený fakt použiť ako styčný bod pre ich bližšie pochopenie. „Lebo keď som sa prechádzal a prezeral vaše svätyne, našiel som oltár s nápisom: Neznámemu Bohu. Koho teda vy uctievate, hoci ho nepoznáte, toho vám ja zvestujem.“ (Sk 17,23) Ak by v tom čase prechádzal Indiou a našiel by svätyne s nápismi: zasvätené Najvyššej pravde, miesto Pána, oltár Jediného, zasvätené Absolútnu, pravdepodobne by povedal to isté: Koho vy uctievate, toho vám ja zvestujem. Autor je kňaz Cirkvi československej husitskej