Nepriestrelné alibi
Podľa nových výsledkov Ústavu výskumu verejnej mienky pri Štatistickom úrade SR sa tri pätiny opýtaných na Slovensku nezaujímajú o udalosti z 21. augusta roku 1968, keď na územie niekdajšieho Československa vstúpilo päťstotisíc ozbrojených príslušníkov cudzích armád pod zámienkou chrániť našu krajinu pred kontrarevolúciou. Tie dve pätiny, ktoré sa o vec zaujímajú, predstavujú ľudia starší, s vysokoškolským vzdelaním, pochádzajúci z miest nad stotisíc obyvateľov. Nevedno, kto si objednal tento výskum, ale prax obratom vyzradila, komu sa jeho výsledky zišli ako penzistovi tisícka. Teraz, keď sme už pokusne naštartovali peoplemetrový výskum, čo si to, milí diváci, zapínate, a čo zasa ani tak veľmi nesledujete, už vám budeme dávať, len čo vám chutí, odkázali implicitne aj explicitne z verejnoprávnej obrazovky. Navyše, keď nám výskum oficiálnej štátnej inštitúcie poskytuje nepriestrelné alibi, že nejaká stratená pamäť národa môže byť potenciálnym problémom iba ak málo vplyvnej, neperspektívnej menšiny sivovlasých. Podľa toho vyzeralo spravodajstvo STV: v hlavnej relácii o 19.30 venovali v deň výročia vstupu cudzích vojsk štyri minúty, ďalšia správa o udeľovaní ocenenia Quality food bola iba o pár zanedbateľných sekúnd kratšia. Verejnoprávny charakter zachraňovala celé popoludnie, do nočných hodín, i na druhý deň, súkromná TA 3, ktorá okrem historických záberov prinášala v pravidelných polhodinových reláciách živé vstupy s bývalými väzňami svedomia, ktorých v súvislosti s nespravodlivými trestami za protesty proti invázii podnes nik neodškodnil, ba ani sa im neospravedlnil, pohľad na zriedkavý pamätník tejto udalosti v Poprade, malé zhromaždenie a rozhovory pri hrobe Alexandra Dubčeka, interview s vojenským historikom. Vo večernom programe som na Jednotke objavila nejakú Smrtiacu inváziu, lenže nijaký august, bol to len obvyklý americký blockbuster. Zato Česká televízia vylovila z archívu americký film režiséra Philipa Kaufmana Neznesiteľná ľahkosť bytia podľa románu Milana Kunderu a divák, zvedavý na august 68, bol doma. Ak sa mu podarilo prekonať ťažko znesiteľné, pridlhé výjavy odľudšteného, neosobného sexu, kde je každý zameniteľný niekým iným. Divák postupne objavuje nevyhnutnosť, ku ktorej 166-minútový Kunderov príbeh mučivo dlho, ale zákonite smeruje. Medzičasom zľudovená metafora o neznesiteľnej ľahkosti bytia je odkazom, že mravnosť je nedeliteľná, a týka sa rovnako partnerského života, ako vzťahu k ostatným ľuďom a dejom verejným. Hlavná postava príbehu, neurochirurg Tomáš, žije paralelne s dvomi ženami a nepohrdne ani náhodnou ďalšou. Pod vplyvom okupácie uverejní článok, kde použije antickú metaforu: Oidipus si vyklal oči, aby nevidel svoje hrozné skutky. Naša dobrovoľná zaslepenosť pred zlom nám však nepomôže. Vo chvíli, keď si myslíme, že sme schopní dobrou vôľou predísť následkom svojich zlých činov, minulosť nás dobehne. Tomáš zomiera vtedy, keď si konečne uvedomí cenu lásky, akou ho obdarovala manželka Tereza. Končí ako obeť eštebáckej intrigy, ktorú vyvolal a umožnil ľahkomyseľnou neverou. Podobne ako Oidipus spáchal zločin nevedomky, ale nie bez viny. Ako v antickej tragédii zomiera aj so svojou nevinnou ženou.
