Reklama
Reklama

Oslavy SNP – opäť vyretušované mená a tváre

Aj po jubilejných oslavách Slovenského národného povstania platí stará a neslávne známa skúsenosť: To podstatné o historických udalostiach sa u nás doma dozviete zväčša len z osobných rozhovorov a rozprávaní. Ak máte smolu a spoľahnete sa na verejný priestor, čiže sledujete médiá a prejavy politikov, rozumiete málo a nepochopíte nič.
Počet zobrazení: 1605

Aj po jubilejných oslavách Slovenského národného povstania platí stará a neslávne známa skúsenosť: To podstatné o historických udalostiach sa u nás doma dozviete zväčša len z osobných rozhovorov a rozprávaní. Ak máte smolu a spoľahnete sa na verejný priestor, čiže sledujete médiá a prejavy politikov, rozumiete málo a nepochopíte nič. Po včerajšom rozhovore s Františkom Novosádom bolo jasné, že nejde len o túto tradičnú neschopnosť prihlásiť sa k vlastným dejinách, aké sa aj diali. Našim politikom sa totiž podaril husársky kúsok: Počas posledného víkendu v Banskej Bystrici štátotvorných rečníkov trápila vzácne jedna a žiaľ aj takmer jediná závažná téma: kritika komunistov za zneužívanie a privlastňovanie osláv SNP. Potiaľ všetko v poriadku, ak by sa naše neslávne dejiny osláv v jednom dôležitom bode nezopakovali: Rovnako ako v päťdesiatych rokoch zmizli z Povstania konkrétne mená, udalosti a tváre. Povstanie áno, ale... – radšej bez komunistov Husáka, Schmidkeho, Novomeského alebo aspoň demokratov ako Ivan Lettrich. Povstanie podľa prejavov zastalo bez katolíkov Jozefa Tisu, Vojtecha Tuku atď. Nápadne v nich chýbali aj udalosti, akou bola Vianočná dohoda. Dalo by sa to povedať aj takto: nie je možné, že by v roku 1944 boli „zlí“ komunisti na správnom mieste a v správnom čase robili správne veci? Nie je naozaj možné, že v tom istom čase sa časť dnes „dobrých“ katolíkov akosi pozabudla v nesprávnom štáte? Je to možné: To by sa však domáce dejiny nesmeli v roku 2004 vnímať na starý politrucký (rozumej „boľševický“) spôsob: uvidieť v kľúčových osobnostiach Povstania predobraz vtedy ešte neznámeho „červeného“ Februára. Alebo, naopak, nepamätať si rovnako účelovo „čiernu“ podobu Slovak-štátu. Chtiac-nechtiac sme boli svedkami starej schémy s opačnými hodnotovými znamienkami. Nielen to: Príznačná pre celú atmosféru bola ďalšia krajnosť: prehnanú rusifikáciu Povstania vystriedala jeho rovnako násilná „westernizácia“. Angličtina dostala samozrejmú prednosť pred ruštinou – opäť bez vysvetlenia, či by jej rozumela väčšina tých, ktorí tu vtedy zostali navždy ležať. A čo médiá? Ako smutnú pikošku spomeniem obraz Povstania v sobotňajšom vydaní denníka, ktorý sa programovo usiluje o šírenie demokratickej kultúry na Slovensku: v ľudáckom štýle prezentované SNP ako produkt domáceho pijanstva alebo nechcená reakcia na tragédiu vyjednávačov Wehrmachtu vo Vrútkach trivializovalo túto udalosť ako celok: Áno, aj to bola časť pravdy o SNP, ale naozaj celá? A na záver dovoľte kacírsku myšlienku: najbližšie k zmyslu Povstania ako celku mal v Banskej Bystrici neprítomný účastník osláv, nemecký kancelár Gerhard Schröder. Povstanie spojil s prihlásením sa k zodpovednosti za vlastné – aj nepodarené – dejiny tak, ako sa udiali napríklad v 80 vypálených slovenských dedinách. Priznajme si, je to myšlienka, ktorá tu v „červenej“ alebo „čiernej“ tradícii chýba. Kde ide o zodpovednosť, ide o vždy o ľudí, udalosti, ich mená – a spôsob, ako sa s nimi vyrovnať Nezabudol zdôrazniť aj európsky rozmer osláv, na čo sa dnes, zrejme v deratizačnom opare, zabúda: Že SNP bolo prejavom vôle po slobode a túžby po inej – trvalo bezpečnej – Európe. Povstanie je jednou z mála demokratických tradícií tejto krajiny, hoci aj po roku 2004 zostáva vážnym problémom demokratická podoba týchto osláv.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama