Najtemnejší kút Európy
Nedeľňajšie zmanipulované voľby v Čečensku odrážajú neschopnosť ruskej politiky v regióne. Pred ôsmimi rokmi, na konci prvej čečenskej vojny, som stretol v Groznom muža, ktorý sám seba nazýval islamským sudcom. Bol bývalým futbalistom, z ktorého sa stal povstalecký bojovník, jeden z mnohých, ktorí zostúpili z hôr, aby vyhnali Rusov z krajiny. Spôsob, akým dvadsať-a-niečo-ročný sudca chápal islam, bol pravdepodobne taký úbohý ako môj – pokojne flirtoval s mojou ženskou kolegyňou a fajčil jednu cigaretu za druhou. Jeho „islamský súd“ nerobil v podstate nič. Tento bývalý futbalista stelesňoval všetky protiklady konfliktu, ktorý stále nie je úplne pochopený. Na povrchu islamský radikál, v skutočnosti čečenský nacionalista, ktorý sa medzi ruinami, čo zanechala ruská armáda, chopil islamu ako talizmanu. *** Odvtedy sa veci v Čečensku zmenili. Na tohto islamského sudcu som myslel, keď som minulý týždeň počul o výbuchu lietadiel v Rusku. Oba výbuchy boli pravdepodobne prácou čečenských islamských extrémistov alebo ich spojencov. Počas posledných dvoch rokov zabil terorizmus spojený s Čečenskom niekoľko stovák ruských a čečenských civilných obyvateľov. Pred piatimi rokmi, keď Moskva začala svoju „protiteroristickú operáciu“ na znovudobytie Čečenska, nebol tam žiaden skutočný terorizmus. Dnes, hlavne vďaka politike Moskvy, sa stáva reálnou hrozbou. *** Pri pohľade z diaľky získala vojna v Čečensku temnú auru nevyhnutnosti: národ nezmieriteľných islamských bojovníkov bojuje s útočiacou ruskou armádou. No Čečeni nie sú zďaleka Afgáncami. Sú malým horským národom s dlhou históriou odporu voči Rusku, no aj s históriou pragmatických kompromisov s ním. Väčšina obyvateľov hovorí lepšie po rusky než po čečensky a takmer všetci majú príbuzných pracujúcich vo zvyšku Ruska. Okrem toho viem, že väčšina Čečenov silno nesúhlasí s islamským fundamentalizmom, ktorý sa za posledných desať rokov pomaly infiltruje do ich republiky. Ak sú moslimovia, sú to súfisti praktizujúci miestnu formu islamu, úplne nepochopiteľnú arabským prišelcom. Roky posielali miestni obyvatelia týchto „misionárov“ späť s kliatbami, keď im prikazovali, aby prestali navštevovať svoje miestne svätyne či začali zahaľovať svoje ženy. *** Arabskí fanatici prichádzali ďalej, hoci v omnoho menšom množstve, ako tvrdí Moskva. Vznikli väzby na Blízky Východ, ktoré predtým neexistovali. A sú tu Čečeni, ktorých životy zlomilo bombardovanie, únosy a „filtračné tábory“ natoľko, že sú pripravení stať sa samovražednými atentátnikmi. Tragédiou Čečenska je, že väčšina obyvateľov má plné zuby fanatikov, no nemá sa kam obrátiť. Takmer určite by sa vzdali nádeje na samostatnosť, ak by mohli získať pokojnú existenciu v rámci Ruskej federácie – ak by im Rusi garantovali základné práva. *** Dedinčan v nedávnom filme o Čečensku od Paula Mitchella, natočenom pre kanál BBC4, o druhej vojenskej intervencii Moskvy v roku 1999: „Ak by boli Rusi čo len trochu civilizovaní a slušní k obyčajným pracujúcim ľuďom, potom by ich ľudia privítali s otvoreným náručím. No tak mnoho nevinných bolo mučených a zabitých. Všetci vedia, že stovky ľudí proste zmizli. Kde sú?“ Teraz Čečenom vládnu dve zlovoľné a kriminálne ozbrojené skupiny. Ruskí vojaci zarábajú peniaze z mimoriadnych dávok vyberaných od obyvateľstva a na čiernom trhu s ropou. Majú teda všetky dôvody zostať a zaobchádzať s domácim obyvateľstvom ako cieľom na vyberanie „výpalného“ a útoky. Druhá skupina, Kadirovci, sú Čečeni lojálni k Razmanovi Kadyrovovi, synovi zosnulého promoskovského lídra Achmada Kadyrova. Kadyrov mladší, 27-ročný mladík, ktorého balkánske ekvivalenty končia pred súdom v Haagu, využíva tisícky ozbrojených mužov na udržiavanie svojej ekonomickej a politickej sily. Títo skorumpovaní sprostredkovatelia násilia robia z moskovského „boja proti terorizmu“ vojnu bez možnosti víťazstva. Korupcia je taká rozsiahla, že v júni si boli rebeli schopní úplatkami „vyčistiť“ cestu cez tucet kontrolných stanovíšť a napadnúť policajné stanice v susednom Ingušsku, sto míľ od bojovej zóny. V nedeľu bol v zmanipulovaných voľbách jeden z Kadyrovcov zvolený za prezidenta Čečenska. Alu Alkhanov nemal žiadnu reálnu opozíciu, ale ani veľmi veľa hlasov. *** Oficiálna ruská pozícia je približne takáto: Čečensko je v medzinárodnej vojne proti terorizmu frontom a naša politika voči nemu si zaslúži bezpodmienečnú západnú podporu. Je to však vnútropolitická otázka a žiadna medzinárodná organizácia v nej nemôže intervenovať. Situácia sa vracia do normálu, no je stále príliš nebezpečná na to, aby novinári či obrancovia ľudských práv mohli dostať povolenie na vstup. Pozícia Západu je rovnako krátkozraká. Chce, aby Čečensko zmizlo z dohľadu, jemne odsudzuje porušovanie ľudských práv, vyjadruje sympatie s Ruskom kvôli jeho problému s terorizmom a modlí sa, aby extrémisti nabudúce nezaútočili na západné ciele. No Čečensko nezmizne. Extrémisti nemôžu nič stratiť. Už sa skúšalo takmer všetko okrem širokospektrálneho politického procesu nemanipulovaného Moskvou, a skutočnej medzinárodnej prítomnosti OSN alebo OBSE, ktoré by monitorovali vývoj priamo na mieste. Najtemnejší kút Európy potrebuje nutne trochu svetla. Článok bol uverejnený v britskom denníku Guardian, www.guardian.co.uk
