Paralelný svet politológie
Málokedy sa stane, že môžeme byť pri tom, keď sa rodí nová špecializácia spoločenskovedného výskumu. No teraz sa to deje: otvára sa priestor pre nové odvetvie politológie. Začína vznikať naša domáca politická psychológia. Presnejšie povedané, na Slovensku a v Čechách sa otvoril priestor pre cieľavedomé vedné bádanie v oblasti psychológie politiky. Prvotným impulzom, ktorý odštartoval život nového vedného výskumu, je nová kniha českého profesora politológie Oskara Krejčího s jednoduchým názvom – Politická psychologie. Vzhľadom k tomu, že je tento pražský vedec aj vysokoškolským pedagógom na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, je nádej že sa výskum v oblasti politickej psychológie úspešne rozbehne aj u nás na Slovensku. Politická psychológia nie je novým smerom výskumu vo všeobecnej rovine. Historici tohto vedného odboru sa sporia, či bola na začiatku slávna esej Gustava Le Bona Psychológia davu z roku 1895 či kniha Grahama Wallase Ľudská povaha v politike vydaná v roku 1908. Nikto ale nepochybuje o tom, že popísať začiatok psychológie politiky nie je možné bez odkazu na prácu Harolda Lasswella Psychopatológia a politika, ktorej prvé vydanie vyšlo v roku 1930. Nie je bez zaujímavosti, že u nás dostupné prehľady dejín politológie Lasswellovo meno uvádzajú, no nie ako autora, ktorý otváral cestu politickej psychológii. Tradične chápaná politická veda je nasmerovaná k výskumu inštitúcií ako je štát či politická strana, prípadne takých rozhodovacích procedúr ako je napr. volebný systém či sčítanie hlasov. Keď sa ale pozrieme na dielo otca modernej politológie, na knihu Niccola Machiavelliho Vladár, vidíme, že tento renesančný vedec a politik venoval veľkú pozornosť tomu, či štátnik je svojím založením líška alebo lev – teda politickej psychológii. Prínos Lasswellovej knihy Psychopatológia a politika nie je len v tom, že obrátila pozornosť vedcov k vnútornému životu politického človeka. Táto kniha odštartovala nový vedný odbor tým, že sa opiera o vlastný psychologický výskum. Jeho závery o motivácii politického správania a jednania sa opierajú o štúdium lekárskych anamnéz a výsledkov vlastnej ankety. Tým sa ale odlišoval od sociológov a filozofov politiky, ktorí sa čas od času obracajú k úvahám o vnútornom živote politických skupín či štátnikov – tam, kde filozof vystačí so špekuláciou, psychológ musí urobiť výskum. Je veľmi zaujímavé, ako zložito sa formovali dejiny politológie s ohľadom na rozdielne metódy výskumu. Každý, kto sa len priblížil k štúdiu politickej vedy, bude so mnou súhlasiť, že ho okamžite v prvom ročníku pedagógovia upozornili na zložitý svet, ktorý vymodeloval filozof Thomas Hobbes. No možno sa až do štátnic nedozvedel nič o prínose psychológa Sigmunda Freuda pre rozvoj politickej vedy. Pritom Hobbesov človek je takmer totožný s Freudovým človekom a Hobbesov svet je i Freudovým svetom. Rozdiel je ale v tom, že Hobbes svojho politického človeka a jeho svet vymodeloval filozofickými úvahami, zatiaľ čo Freud sa opieral o výskum a klinickú prax. Akoby politická veda žila v dvoch oddelených paralelných svetoch, v dôsledku čoho potom i niektorí vedci politiku skúmali (skúmajú) prostredníctvom pokračovateľov Hobbesa a iní prostredníctvom následníkov Freuda. Lasswell sa zaraďoval medzi tých pár jedincov, ktorí čítali Hobbesa i Freuda. Jeho kniha Psychopatológia a politika nám pomôže pochopiť i jeden z dôvodov, prečo každý, kto chce porozumieť politike, potrebuje psychológiu. Lasswell sa zaraďoval medzi obhajcov Freudom založenej psychoanalýzy ako smeru psychológie, ktorý otvára cestu k poznaniu ľudského nevedomia. V Lasswellovom poňatí to bol prienik do nevedomých podnetov politického správania sa a jednania. Pravdu povediac, Lasswell nenašiel v hlavách politických profesionálov takmer nič, čo by si zasluhovalo úctu. Len sa v ich nevedomí dopátral racionalizácie – obranného psychického mechanizmu, podľa ktorého dokážu prerozprávať svoje sebecké motívy do predstavy obhajoby spoločenských záujmov. Tento mechanizmus mal politikovi zabezpečiť duševný komfort. K podobným záverom sa dopracovali mnohí Lasswellovi pokračovatelia v psychoanalytickej línii výskumu politiky – motívy štátnikov sú späté s túžbou po moci, ktorá je často len prejavom úsilia o prekonanie komplexu menejcennosti. Je ale potrebné zdôrazniť, že existujú aj iné psychologické koncepcie vysvetľujúce motiváciu politického správania sa a jednania – vo svojej knihe ich predstavuje napríklad aj profesor Krejčí. Lasswell si ale v žiadnom prípade nezaslúži, aby bol zabudnutý. Aj preto nie, že keby nebolo jeho tragického úmrtia, bol by prvým predsedom Medzinárodnej spoločnosti politickej psychológie, ktorá bola založená v roku 1978 a ktorá v súčasnosti vyvíja bohatú činnosť. Práve v predvečer vlaňajšieho kongresu tejto organizácie pripravila veľká skupina autorov pod vedením Davida Searsa z California University, Leonie Huddyovej zo Stony Brook University a Roberta Jervisa z Columbia University vydanie Oxfordskej príručky politickej psychológie (Oxford Handbook of Political Psychology). Každý, kto sa chce oboznámiť so súčasným stavom výskumu i v tomto odbore, môže nazrieť do tejto šesťstostránkovej knihy. Môže však zobrať do rúk aj prácu prof. Oskara Krejčího. Tá je nielen dostupná, ale vzhľadom k tomu, že ide o prácu jedného autora, aj ucelenejšie usporiadaná. Naviac tento systematizovaný prehľad po všetkých zákutiach politickej psychológie berie ohľad na to, že slovenský a český politologický čitateľ nie je navyknutý pohybovať sa v oblasti psychológie. Rešpektuje fakt, že čítanie tristo strán o téme, o ktorej existencii viete málo, môže zneistiť i renomovaného politológa. Preto úsilie predstaviť čitateľovi pokiaľ možno najkomplexnejší obraz súčasnej politickej psychológie predstavuje najcennejšiu črtu poslednej práce Oskara Krejčího. Kto už skôr listoval v niektorej zo štrnástich kníh tohto politológa, vie, že prezentácia čo najväčšieho množstva informácií je mu vlastná. V knihe Politická psychologie priamo zdôrazňuje, že jeho cieľom bolo len odštartovať výskum v oblasti politickej psychológie spôsobom prezentovania výsledkov výskumu v tejto oblasti. Kniha je skutočne zaplnená veľkým množstvom informácií o dosiahnutých výsledkoch skúmania v oblasti hodnotovej orientácie politického človeka, jeho svetonázorových predstavách, o politickej socializácii, o prirodzenej agresivite i prirodzenej solidarite, o rozdeľovaní ľudstva na MY a ONI, ale tiež i o skupinovom jednaní či správaní sa davu alebo o medziach ľudského rozumu v politike. Výsledkom je, že čitateľ si ujasní, že možno za akoukoľvek otázkou, o ktorej sa sporia ideológovia rôznych politických strán, sú desiatky a možno i stovky výskumov psychológov. Tí sa pokúšajú rozšifrovať tajomstvá politiky prostredníctvom štúdia zákonitostí správania sa a jednania osobnosti. Napríklad: 1. Výskumy ukázali, že po troch rokoch si viac ako tretina respondentov presne nepamätala, kto im povedal o katastrofe raketoplánu Challenger v roku 1986, ako ani čas a miesto informácie; takmer ďalšia štvrtina sa čiastočne mýlila. Ak je to tak, otázkou je, čo sa vlastne učíme na hodinách dejepisu? A čo potom poznatky o snahe politikov prispôsobiť si informácie svojim vlastným myšlienkovým štruktúram, prerozprávať si nežiaduce informácie či ich priamo potlačiť! 2. Podľa experimentov Stanleyho Milgrama zo začiatku 60. rokov minulého storočia až 65 percent „normálnych ľudí “ nakoniec po výzvach autority pokračovalo v trestaní previnilcov až do ich údajného usmrtenia. Aká je potom civilizovanosť človeka a je skutočne nezvratná? Aké sú možnosti obrany proti zneužívaniu moci, kde sa vytvárajú psychické základy tzv. protofašizmu a existuje obrana proti autoritatívnej osobnosti či možnosti jej liečby? 3. Podľa záverov tridsaťročných výskumov Lawrence Kohlberga len malé množstvo ľudí dorastie do tak vysokého štádia mravného vývoja, že dokážu rozoznať, čo sú ľudské práva a dať im prednosť pri orientácii svojho rozhodovania a jednania. Je v takejto situácii vôbec realizovateľná politika ľudských práv? Kde hľadať štátnikov pre politiku ľudských práv a sú pre toto hľadanie vhodné demokratické nástroje, keď veľká časť verejnosti je manipulovaná už v procese socializácie? Bolo by naivné pozerať sa na psychológiu ako na nástroj riešenia politických a ideologických sporov o tom, či je človek dokonalý alebo sa dá zdokonaliť. Krejčího kniha okrem iného ukazuje, že i psychológia prináša rôzne odpovede na položené otázky. Psychoanalytické pohľady na politického človeka nemusia zodpovedať behaviorálnym, kognitívnym či humanistickým pohľadom na ľudské motívy a schopnosti. Psychológia je viac súborom ciest k hľadaniu porozumenia v politike ako len odpoveď. Pokiaľ ide o skúmanie politiky na Slovensku a v Čechách, je to tiež zatiaľ nepochopená výzva. Výskumy hraníc ľudského rozumu a biopsychických zdrojov agresivity človeka môžu na humanisticky orientovaného čitateľa pôsobiť až depresívne. Politológ s klasickým vzdelaním sa znepokojí nad výskumom hraníc bio-psycho-sociálnej podstaty osobnosti, nad skeptickým pohľadom na vývojové možnosti politického človeka. Treba ale povedať, že prof. Krejčí v knihe veľakrát nedodržal to, čo hovorí v predslove – že sa pripravuje len informovať o politickej psychológii bez toho, aby si robil nárok na vlastný komentár. Už štruktúra knihy, členenie kapitol i výskumov naznačujú, že autor sa nezriekol vlastných humanistických ideových „predsudkov“. Aj preto sa v závere môžeme dočítať, ako si predstavuje na základe výskumov politickej psychológie ideálny politický režim. V celom texte sa premieta autorovo presvedčenie, že „človek nie je dokonalý, ale dokonalosť človeka musí zostať ideálom, cieľom, zmyslom politiky. Moderný humanizmus je spätý len s hľadaním dokonalejšieho človeka a tiež s podmienečnou úctou k človeku nedokonalému.“ Autor pôsobí ako vysokoškolský pedagóg na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici (Oskar Krejčí: Politická psychologie. Ekopress, Praha 2004, 320 strán)
