4 živly - revolúcie?

V termíne od 19. do 22. augusta sa v Banskej Štiavnici uskutočnil 6. ročník Letného filmového seminára 4 živly. Organizátori: OZ Štyri živly, ASFK, SFÚ, FTF VŠMU, CMK Rubigall, čajovňa Klopačka, kaviareň Art Café, Francúzsky inštitút, Veľvyslanectvo Španielskeho kráľovstva. 4 ŽIVLY – TRADÍCIA? Určite áno. V porovnaní s veľkými, na profesionálnej báze postavenými filmovými podujatiami, akými sú rozličné medzinárodné filmové festivaly s dlhoročnou tradíciou, sa 6 rokov existencie Letného filmového seminára 4 živly nemusí na prvý pohľad zdať veľa. Vzhľadom na fakt, že 4 živly sú nízkorozpočtovou akciou určenou predovšetkým minoritnému, klubovému divákovi a že organizačný tím podujatia tvorí nie viac než 10 nadšencov, môžeme pokladať konanie šiesteho ročníka takmer za zázrak. Za to, že 4 živly prežili v súčasných podmienkach a došlo aj ku zvýšeniu kvality podujatia, môžeme vďačiť práve hŕstke nadšencov zoskupených v OZ Štyri živly. Kvalitatívny posun, zvýšený záujem o 4 živly zo strany účastníkov, medializácia a aj zlepšenie organizačnej stránky dokazujú, že prvotné nadšenie organizátorov nebolo strieľaním naslepo, ale malo jasné nasmerovanie a jednoznačný cieľ: poskytnúť účastníkovi na ohraničenej ploche štyroch dní zmysluplné hľadanie významu rôznych tém, súvisiacich s našimi životmi, prostredníctvom významných diel svetovej i domácej kinematografie a zároveň ho kultivovať. Za zmienku stojí, že organizátori a dramaturgovia seminára sú väčšinou filmoví teoretici a ponúkajú účastníkom kvalitné informácie a zhodnotenia k jednotlivým filmom. VÝVOJ A TÉMA Témy prvých štyroch ročníkov seminára, nevyhnutne spojené so základnou myšlienkou štyroch živlov Zeme (a samozrejme aj ľudskej duše) boli skôr všeobecnejšie ladené (4 živly, kultový film, 4 svety, štvrtý rozmer). Výber filmov práve preto nebol úzkostlivo tematicky viazaný. Pri piatom ročníku badáme už príklon ku konkrétnejšej téme, ktorou sa stávajú Neviditeľné mestá. Ako sa v úvodníku k podujatiu na www.4zivly.sk uvádza, dramaturgiu seminára nezaujímali len „rôzne viditeľné podoby mesta vo filme, ale najmä to, ako film prostredníctvom ne-určitého m(i)esta dokáže odkrývať odlišné praktiky nášho ne-každodenného života, aké prežívanie, emócie, predstavy, spomienky, snívanie, ale aj nočné mory mesto v človeku prebúdza alebo intenzifikuje“. Mesto samotné sa stalo charakterom v premietaných filmoch. Podobne môžeme uvažovať o tohoročnej téme seminára, ktorou sa stali revolúcie. Je to konkrétna téma, nazeraná z (našťastie) nie úplne vyhraneného uhla pohľadu. Dramaturgiu seminára zaujímala revolúcia ako nositeľka novátorstva, revolty, vzbury proti tradičnému a väčšinovému, ale aj ako patrónka čudáctva, inakosti, búrania systémov a budovania nových. Samotnú kinematografiu ako neuzavretý, večne sa vyvíjajúci systém zo zorného poľa nevynímajúc. Obmedzené produkčné i časové možnosti nízkorozpočtových 4-roch živlov nedovolili vystavať seminár ako reprezentatívnu prehliadku v rámci zvolenej témy. Po zhliadnutí vybranej vzorky som však presvedčená, že divákom poodhalila široké pole, na ktorom sa téma revolúcie dala uplatniť bez toho, aby z nej jednotlivé filmy „vytŕčali“, či pôsobili nepatrične. FILMY A REVOLÚCIA Hlavná časť seminára, filmové projekcie, prebiehala v banskoštiavnickom kine Akademik a v Letnom kine v amfiteátri. Každý deň mali diváci možnosť zhliadnuť 3 filmy v Akademiku a zakončiť filmový deň jedným titulom v Letnom kine. Okrem toho sa v priestoroch Art Café uskutočňovali videoprojekcie, na ktorých si účastníci mohli pozrieť filmy študentov VŠMU, ku ktorým by sa inak ťažko dostali, či dlhometrážne snímky FRIDA, PRINCEZNÁ A BOJOVNÍK a PIŇERO. Rada by som spomenula niektoré výborne zvolené filmy z premietnutej kolekcie tohoročného letného seminára, ktoré vyvolali najrozsiahlejšie a aj najbúrlivejšie reakcie zúčastneného publika a zároveň zaujímavo reflektujú tému revolúcie. Možno (dúfam) budú tieto riadky inšpirovať aj čitateľov, aby ich vyhľadali v kluboch či videotékach. Bez strechy a bez zákona (1985) je fim Agnés Vardovej, ktorú s francúzskou novou vlnou (v období svojho vzniku revolučnou) spája silná idea autorského filmu, osobnej výpovede a princíp autenticity filmového výrazu. Hlavná postava filmu, mladá tuláčka Mona, je symbolom zvláštnej revolty voči zotročujúcemu systému. Je to postava, ktorá akoby sa metaforicky (na čo odkazuje vo filme aj konkrétny obraz) vynorila z mora, iba so základnými ľudskými koreňmi, nepoznačená životnou skúsenosťou. Prízvukujem – akoby. V tomto bode je film dôsledný – zbytočne nepsychologizuje a nedáva Monino outsiderstvo do logického súvisu so zažitým a následne odmietnutým. Skôr sa sústredí na subjektívne, alternatívne a zároveň inštinktívne hľadanie voľnosti tu a na tomto mieste, ktoré je také intenzívne, až presahuje hranice pudu sebazáchovy. Film je skladačkou dokumentárne ladených výpovedí dedinčanov, s ktorými Mona počas chladných dní prišla do kontaktu a nejakým spôsobom sa dotkla ich osobného prežívania slobody, resp. nenaplnenej túžby po slobode. V snahe dopátrať sa podstaty Mony – dievčiny, ktorú v jedno ráno nájdu zamrznutú v poli, dedinčania vypovedajú skôr o sebe, než o Mone. Lars von Trier revolúciu povýšil na princíp filmovej tvorby. Počnúc účasťou na manifeste Dogma 95 až k často nestráviteľnému pohrávaniu sa s emóciami diváka, snaží sa rozvracať stereotypné budovanie filmového príbehu. Tak vnímam aj, a najmä, von Trierov film Idioti (1998), uvedený na 4 živloch. To, čo má byť posolstvom alebo spúšťačom katarzie, stáva sa vo von Trierovom podaní výsmechom divákovi, ktorý sa poľahky nechá lapiť do siete stereotypného, naučeného vnímania zaužívanej logiky príbehu. Symbolicky aj hrdinovia Idiotov prekračujú hranice vlastného prežívania, usilujú sa ho zmeniť, alebo aspoň odkloniť od normy tým, že zo seba dobrovoľne robia idiotov. A nielen na verejnosti, aj v rámci vlastnej komunity a pred sebou samými. V polohe blázna si môžu dovoliť všetko, od slintania až po neviazané sexuálne orgie, zodpovednosť a svedomie v tomto bode prestávajú existovať. Nájsť v sebe svojho osobného „idiota“ znamená nájsť slobodu, ktorú im malomeštiacka spoločnosť nedokáže poskytnúť. Zdá sa však, že hra na voľnosť väčšmi zotročuje, než prináša úľavu. Väčšina postáv napokon rezignovane odchádza žiť svoj zúfalo normálny život, odkloniť od normy sa dokážu iba dve z nich. Tie, ktoré prežili skutočnú životnú traumu a na abnormalitu sú tým pádom predurčené. Luis Bunuel je režisér, ktorý tému revolúcie, ako aj témy, ktoré sú jej spúšťačmi, zakomponoval do väčšiny svojich dnes už klasických filmových diel. Na 4 živloch dostal práve on najveľkorysejší priestor. Spolu s legendárnym surrealistickým Andalúzskym psom a diskutovaným filmom Zem bez chleba dostali diváci šancu zhliadnuť jeden z vrcholov Bunuelovej tvorby, Skrytý pôvab buržoázie (1972). Je to prvý film z režisérovho záverečného triptychu (Skrytý pôvab buržoázie, Fantóm slobody, Ten temný predmet túžby). Výsmech a kritiku malomeštiactva, nenávidenej cirkvi, armády a všetkých zotročujúcich systémov spoločnosti Bunuel svojsky komponuje a rozkrýva sebe vlastnými postupmi, hlboko ovplyvnenými surrealizmom. Bowling for Columbine (2002), Oscarom ovenčený dokumentárny trhák Michaela Moora odštartoval v publiku 4 živlov debaty o tom, akou nebezpečnou zbraňou sa môže stať dokumentárny film, keď o ňom uvažujeme ako o zaznamenávaní alebo rekonštrukcii udalosti, ktorá sa v skutočnosti stala. A dovolím si tvrdiť, že v povedomí väčšiny je dokumentárny film definovaný ako zobrazenie reality, toho, čo je nespochybniteľné. Bowling for Columbine rekonštruuje udalosť masového vraždenia na strednej škole v americkom mestečku Columbine, čo je udalosť až príliš čerstvá, bolestivá a na nešťastie nezvratná. Na pozadí tragédie sa však Moore v maske dôveryhodného hlupáka snaží zistiť, prečo USA vedú v smutnej štatistike počtu obetí, ktoré ročne zahynú po útoku strelnou zbraňou. Bowling for Columbine je umne vyskladaný dlhometrážny dokumentárny film so skvelou dramaturgiou, napriek znepokojujúcej téme obsahuje veľmi vtipné momenty, nenudí a diváka pomaly a dôsledne vedie k pravde, ktorá sa veľmi úspešne snaží dobyť si pozíciu všeplatnosti. Podľa tržieb a ohlasov badať, že sa jej to darí. Napriek tomu ostáva Bowling for Columbine Moorovou subjektívnou výpoveďou o svete, v ktorom žije. Možno ho pozná lepšie, ako vy alebo ja. Ktovie...? Z úplne iného súdka je ruský film Alexandra Mittu. Ak by som mala hľadať exemplárny príklad filmu, v ktorom sa poľahky preplietajú dva na prvý pohľad nezlučiteľné fenomény – láskavé pochopenie a neznesiteľná krutosť, bol by to práve Svieť, svieť moja hviezda (1970). Sú dvadsiate roky minulého storočia a do ruskej dedinky, akoby vystrihnutej z maľovanej pohľadnice, smejúc sa a vzápätí plačúc nad Shakespearovými veršami, prichádza umelec s pseudonymom UMREMAS (Umenie revolučným masám). Na mieste, kde chce idealistický Umremas (v podaní úžasného Olega Tabakova) zasiať pomyselné semeno poznania, nachádza tri znepriatelené armády – červených, bielych a zelených. Každá z nich, ako inak, bojuje v mene svojich ideálov proti každej, no v konečnom dôsledku vždy proti umelcovi a všetkému dobrému, čo v človeku túži prežiť... Film Svieť, svieť, moja hviezda ponúka divákovi neopakovateľnú, folklórom ovplyvnenú poetiku, príslovečne ruský smiech cez slzy a neprikrášlene dojemné momenty. Najmä však vypovedá o umení ako o sprostredkovateľovi pravdy. Za zmienku stojí aj nemý film Jakova Protazanova KRÁSAVICA Z MARSU - prvý sovietsky sci-fi film, ktorý fantasticky dopĺňal živý hudobný sprievod zoskupenia Dlhé diely. ATMOSFÉRA LETNÉHO KINA Účastníci 4 živlov sa okrem zmienených filmov zabavili na dokumente Juliena Templa Sex pistols – bes a des či na Meste bohov Fernanda Meirellesa. Oba filmy boli premietané v amfiteátri. Otvorený priestor, noc, cigaretový dym, pivo a drkot zubov divákov priamo vybudili k spoluprežívaniu a následnému tráveniu príjemnej noci v krčmičkách. Po dni strávenom v „intelektuálnej pasci“ Akademika príde uvoľnenie vhod. A predpokladám, že plánovaný záver seminára v amfiteátri v sprievode filmu Život Briana zoskupenia Monty Python´s Flying Circus by dopadol viac než bravúrne, nebyť chladného, daždivého počasia. Filmová kópia sa počas projekcie v Akademiku trikrát pretrhla, ale diváci si napriek malému problému neodopreli smiech ako symbolickú bodku za príjemne strávenými štyrmi dňami. LEKTORSKÉ ÚVODY Prišli vhod, neunavovali a splnili svoju funkciu – popridávali zopár zaujímavých faktografických či filmovoteoretických bonusov, ku ktorým by sa diváci asi len ťažko dostali. Predpokladá sa, že na seminár prichádzajú účastníci už „predpripravení“ z filmových klubov. Dvaja slovenskí filmoví teoretici a lektori seminára, Martin Ciel a Martin Kaňuch, preto zbytočne neplytvali časom a nepodstatnými informáciami a väčšinou prechádzali k podstate (revolúcie), ktorú film načrtáva. M. Kaňuch dokonca odštartoval aj divácku mini súťaž o tričká seminára, ktorá sa v priateľskej atmosfére stretla s milým prijatím. K divákovej orientácii v jednotlivých filmoch napomohol aj prehľadne skoncipovaný katalóg s príspevkami z pier filmových teoretikov. ORGANIZÁCIA Musím taktiež vyzdvihnúť organizačnú stránku seminára. Pri nízkorozpočtovom podujatí by sa dali predpokladať problémy so zabezpečovaním filmových kópií, akreditácií, s prevádzkou kín, ubytovaním v Skautskom dome. Osobne som si takmer žiadne problémy tohto typu nevšimla. Akreditácie a platenie tým, že boli vysunuté výlučne na web, prebehli bez zbytočných administratívnych prieťahov, podobne projekcie a sprievodné akcie. Až na film Číňanka J. Luca Godarda, ku ktorej bola dodaná nesprávna titulkovacia listina. Napokon projekcia prebehla na ďalší deň v skorých ranných hodinách, tzn. o deviatej hodine po prebdenej noci. Výhodou málokapacitného seminára je aj to, že organizátori môžu promptnejšie skoordinovať všetky zložky podujatia a ešte k tomu dokážu byť aj milí a bez zbytočných stresov komunikovať s účastníkmi. EPILÓG Minoritný typ diváka nemôže byť „od macochy“, aj on musí pri záľahe komerčne ladených „filmových skvostov“, na ktoré sa z pochopiteľných dôvodov zameriava väčšina kín, dostávať priestor na sledovanie filmov, ktoré dokáže oceniť. O tom, že 4 živly ponúkli svojej cieľovej skupine veľmi dobrý program, svedčili aj „odpočuté“ rozhovory publika, ktoré prebiehali po filmoch v kaviarňach, pri popoludňajšom kúpaní sa v štiavnických vodných nádržiach či v čajovni Klopačka. Nezostáva mi iné, než dúfať, že sa v auguste 2005 dočkáme siedmeho ročníka 4 živlov. Katarína Moláková Autorka je filmová publicistka *** MARTIN KAŇUCH, OZ 4 ŽIVLY filmový teoretik, dramaturg a lektor seminára Hlavnou témou 6. ročníka filmovej prehliadky Štyri živly sa stali revolúcie. V čom bola táto téma zaujímavá pre dramaturgiu filmovej prehliadky? - Už v minulom roku sme sa pokúsili zmeniť vyberanie filmov do programu seminára sústredením sa na konkrétnu tému. Zároveň sa 4 živly, aspoň z môjho pohľadu, začali profilovať ako archívny filmový seminár. O téme revolúcie, v minulom storočí takej obľúbenej v rôznych kinematografiách sveta, sme však uvažovali už skôr. Na jednej strane nás (s Katkou Mišíkovou, ktorá tému navrhla) zaujímala mnohosť revolúcií. Pýtali sme sa na odlišné podoby revolučnosti filmu, na rôzne revolučné filmové zlomy i nevyužité šance. Zároveň nás zaujímali filmy ako udalosti (revolúcie), tak ako o nich ešte v 60. rokoch uvažoval Jacques Rivette. Ako napĺňa výber filmov tvoju predstavu o tematickej vzorke? - Bohužiaľ, výber filmov pre túto nízkorozpočtovú filmovú prehliadku zrkadlil len limitované možnosti Slovenského filmového ústavu, niektorých zahraničných kultúrnych inštitútov (F. I., Španielska ambasáda) a niektorých odvážnych distribútorov (ASFK, SPI). Čím sú pre publikum 4 živlov prínosné úvody filmových kritikov? - Bolo by zaujímavé, a pre nás s Martinom Cielom aj smerodajné, urobiť „anketu“ s touto otázkou medzi účastníkmi seminára. Štyri živly sa ako filmový seminár postupne viac a viac vymedzovali ako vzdelávací projekt. Je to teda jeden z jeho hlavných cieľov – spolu s projekciami divácky najobľúbenejších ale i vzácnejších, zabudnutých, archívnych snímok poskytovať záujemcom aj podrobnejší informačný servis o historických, teoretických či estetických kontextoch toho-ktorého filmu. Tí, čo sa podľa programu rozhodli zúčastniť seminára, mali rovnako slobodnú voľbu prísť pred filmom na naše úvody. Každopádne, v nabitom programe máme pred filmom čas len na krátke „uvádzajúce“ debaty a určite nám v nich nejde o vyčerpávajúce teoretizovanie... Pre akú cieľovú skupinu je podľa teba seminár zaujímavý? - Podľa mňa je hlavnou cieľovou skupinou publikum slovenských filmových klubov. Po 6 rokoch fungovania si seminár vytvoril aj istý okruh stálych divákov. Seminár sa stal akousi vreckovou filmovou školou, v ktorej sa oplatí pravidelne zastaviť. Mne vyhovuje jeho „minimálny“, familiárny rozmer a zastrčenosť. Kino Akademik v Banskej Štiavnici má okolo 120 miest a predaj permanentiek trvá veľmi krátko. *** SILVIA KLASOVÁ, OZ Štyri Živly a vedúca osobnosť seminára 4 Živly filmová dramaturgička a scenáristka, predsedkyňa Z akého konkrétneho dôvodu sa leitmotívom letného filmového seminára stali práve štyri živly, s ktorými korešpondujú aj témy jednotlivých seminárov? Kto bol jeho iniciátorom a aká bola základná filozofia? - Myšlienka zorganizovať v Banskej Štiavnici filmový seminár skrsla priamo v mojej hlave niekedy na jar pred šiestimi rokmi. Keďže mám k tomuto mestu veľmi blízky (aj rodinný) vzťah, zdalo sa mi fajn vymyslieť a zorganizovať tu malú pohodovú akciu, na ktorej by sa pozerali filmy, počúvala hudba a nasávala atmosféra mesta a jeho okolia. Pre mňa to znamenalo mať o zámienku viac na cestu sem. So Štiavnicou ako miestom konania bol spätý aj názov a téma seminára, ktorú som vymyslela – štyri živly. Je ťažké hľadať racionálne dôvody, prečo práve táto téma a tento názov – najjednoduchšie je povedať, že samotné mesto priam „dýcha“ živlami. Mohla by si opísať vývoj projektu 4 živly v priebehu 6 rokov? - Seminár sa postupne menil vo viacerých ohľadoch. Kým na začiatku sme bojovali o priazeň účastníkov a prvého ročníka sa ich zúčastnilo len asi 60, už tretí rok sme mali „vypredané“. Z tohto pohľadu možno vývoj seminára hodnotiť naozaj pozitívne. Čo sa týka filmovej dramaturgie, aj tá sa posunula o veľký kus dopredu. Kým prvý rok som vyberala filmy sama z klubotéky ASFK, postupom času sa rozšíril ako okruh dramaturgov, tak aj zdroje, z ktorých sme filmy čerpali. Zmenilo sa aj to, že sme sa posledné dva roky rozhodli seminár organizovať sami (prvé ročníky sme organizovali pod hlavičkou Asociácie slovenských filmových klubov, ktorá nám poskytla veľmi dôležité zázemie pre počiatočný vývoj seminára) a založili občianske združenie Štyri živly. Mohlo by sa teda zdať, že sa celý seminár akosi sprofesionalizoval a tak trochu aj – samozrejme v rámci svojich možností – rozšíril. Súčasne však každý rok ponúka tú istú klasiku – projekcie v kine a v amfiteátri, lektorské úvody, texty k filmom, hudobné sprievodné podujatia. To, že sa vo svojej štruktúre príliš nemení, môže byť vnímané ako pozitívum, ale aj ako negatívum. Ja osobne by som si priala mať viac času posunúť seminár niekam ďalej – napríklad smerom k netradičným projekciám na netradičných miestach (baňa, Nový zámok...). Práve tému budúcnosti nášho seminára vnímam v súčasnosti ako najnaliehavejšiu. Odpoveď na túto otázku však zatiaľ neexistuje. Rozmýšľali ste o rozšírení a premiestnení projektu, aby bol dostupnejší väčšiemu množstvu účastníkov? - Seminár svojou témou a atmosférou je neodmysliteľne spätý so Štiavnicou, kde sa koná od svojho počiatku a kde aj vznikol. Aj keď úvahy nad jeho premiestnením niekam inam boli najmä z mojej strany práve tento rok veľmi aktuálne, myslím si, že seminár nie je možné len tak „presadiť“. Možnosť, že živly v Štiavnici zaniknú, je však reálna, rovnako ako možnosť, že niekde inde, kde nám okolnosti budú priať viac a ľudia budú vychádzať viac v ústrety, vznikne niečo nové, dúfam, aj lepšie. Táto možnosť nie je vôbec nereálna. Podľa akého kľúča vyberáte sprievodné podujatia seminára? - Povedala by som, že vládne zvyk urobiť hudobnú party, občas príde niekto s nejakým nápadom, ako napríklad na výstavu fotografií, atď. Tento rok sa nám však podarilo sprievodné podujatia poňať „k téme“: dj potkan si okrem tradičnej party na klopačke, na ktorej hral už tretíkrát, pripravil aj špeciálny set k filmu Muž s kinoaparátom. Dvojica Dano Salontay a Šina – známa ako Dlhé diely – naživo hrala k sovietskemu filmu Krásavica z Marsu a bol to úžasný zážitok. *** Katarína Mišíkova, OZ Štyri Živly filmová teoretička, dramaturgička seminára Navrhla si tému tohoročného Letného filmového seminára 4 živly – REVOLÚCIE. Čím ťa oslovila? - Za nedlhú šesťročnú históriu seminára sme sa snažili vždy vyberať témy tak, aby reflektovali také aspekty a kvality kinematografie, ktoré sa tiahnu naprieč dejinami filmu a sú platné v širšom umenovednom i spoločenskom kontexte. Témy, ktorými sa zaoberajú zásadné diela „zlatého fondu kinematografie“, ale aj filmy zabudnuté alebo nové. Skrátka také témy, ktoré môžu zastrešiť pestré spektrum snímok, ktoré zohrali alebo zohrajú dôležitú úlohu v živote a vnímaní filmového diváka. Myslím, že téma revolúcie je v umení témou neustále živou, priam určujúcou jeho neustály vývoj. Búranie starých umeleckých foriem a nastoľovanie nových tkvie v samej podstate dejín umenia a umeleckých smerov. V takomto chápaní sa pojem revolúcie stáva hybným motorom umeleckej produkcie a recepcie. Revolúcie ma zaujímavú v tom najširšom slova zmysle – ako revolúcie spoločenské, umelecké i osobné. Fenomén revolúcie je fascinujúci tým, že si nárokuje na absolútnosť a definitívu, zároveň však nesmie byť v záujme svojej udržateľnosti nikdy zavŕšený. A samozrejme, je to fenomén s množstvom faziet a hrán. Program tohto ročníka seminára sa snaží reflektovať najmä rozmanitosť a (ako Martin spomenul) mnohosť revolúcií. Akým spôsobom prebiehal výber filmov na 4 živly a ich zabezpečovanie? - Výber filmov pre nízkorozpočtovú, a trúfam si povedať i „nezávislú“ prehliadku, akou 4 živly sú, závisí samozrejme od dostupnosti jednotlivých filmových titulov. Pri zostavovaní programu sa riadime predovšetkým svojou súkromnou filmovou encyklopédiou a tento výber sa snažíme čo najmenej bolestne konfrontovať s reálnymi možnosťami filmového archívu SFÚ, klubotéky ASFK, titulovou ponukou niekoľkých málo slovenských distribútorov či zahraničných kultúrnych inštitútov. Definitívna podoba programu je teda výslednicou zamýšľaného a možného. Myslím, že naše obmedzené možnosti nie sú zatiaľ plne vyčerpané, a tak táto rovnica vychádza ešte stále v prospech veci. Zabezpečovanie kópií vybraných filmov stojí na kontaktoch OZ Štyri živly so spomínanými inštitúciami, ktoré ich pre účel seminára zapožičiavajú. Aké výhody, a naopak nevýhody, má Letný filmový seminár 4 živly, ktorý, ako naznačil M. Kaňuch, získal vzdelávací charakter, v porovnaní napríklad s Letnou filmovou školou v Uherskom Hradišti? - Vidí sa mi ťažké porovnávať tieto dve letné filmové akcie. Obe si síce dávajú za cieľ kultiváciu (najmä mladého) filmového diváka, robia tak však značne odlišnými prostriedkami. Výhody a nevýhody 4 živlov oproti LFŠ spolu dosť úzko súvisia. Komornosť seminára (pri snahe ponechať 4 živly v Banskej Štiavnici nemôžeme mať ambície na rozšírenie prehliadky) ako aj jeho lokalita umožňuje účastníkom bližší vzájomný kontakt i kontakt s organizátormi a lektormi, vytvára priestor pre neorganizovanú a neformálnu diskusiu. Relatívne krátka doba trvania zasa umožňuje maximálne sústredenie na prezentované filmy. Toto všetko však možno v porovnaní s LFŠ vnímať aj ako istý handicap – zatiaľ čo LFŠ má každoročne niekoľko tematických cyklov, my sa sústredíme iba na jeden. K dispozícii máme iba jedno kino a štyri dni – preto je i výber filmov neporovnateľne menší. Organizačný štáb 4 živlov by sa dal zrátať na prstoch dvoch rúk. S tým súvisí samozrejme množstvo iných vecí: profesionalita, rozpočtové a technické možnosti, inštitucionalizácia, rozsah sprievodných podujatí, pozývanie domácich a zahraničných hostí, počet účastníkov atď. Naše ambície však nie sú a ani nemôžu byť také globálne ako ambície LFŠ. Ideálny účastník 4 živlov je i účastníkom LFŠ, ktorý prichádza do Štiavnice hľadať niečo iné. Verím, že okrem programu je našou najväčšou devízou práve genius loci Banskej Štiavnice.