Dotkni sa a nájdi sa

Sériu desiatich pôvodných slovenských dokumentov Slovenskej televízie, premiérovaných v desiatom mesiaci tohto roka, uviedol opus Petra Hledíka Podivuhodný svet Júliusa Satinského (STV 2, 1. 10.). V úsilí vyhnúť sa klišé pri rozprávaní o jednej z najznámejších televíznych a filmových celebrít na Slovensku a sčasti aj v českom kultúrnom prostredí, sa skúsený televízny autor a režisér pokúsil vstúpiť do sveta herca, zabávača, spisovateľa a duchaplného glosátora aktuálneho politického i kultúrneho diania prostredníctvom postrehov brata, čašníka Vojtecha Szatinszkého. Ako čitateľka Satinského glos o kaviarňach a krčmách starej Bratislavy som sa nádejala upresniť alebo zopakovať si, kdeže to chodil Janko Smrek ovoniavať a ochutnávať niektorý zo štyridsiatich druhov rumov svetových značiek, o ktorých básnil, ako to bolo s bohémou okolo Emila Boleslava Lukáča s domovským sídlom v kaviarni Štefánia, alebo s majstrom Cikkerom, komponujúcim Krútňavu pri káve v Luxorke. Horkýže, nedozvedela som sa nič, čo by nebolo dosť známe, azda okrem faktu, že obaja bratia trpeli rovnakou chorobou, avšak Vojtech mal šťastie vyviaznuť. Peter Hledík si originálnym, ale, ako sa ukázalo, nevďačným a málo výdatným nápadom vopred zviazal ruky, ktoré mal aj tak už zviazané (alebo to možno aspoň predpokladal) historicky dôsledným, obsiahlym triptychom Ľubomíra Fifíka Legenda o divadle na korze. Ten odvysielala STV v cykle To boli časy práve pred dvomi rokmi. To, čomu sa asi chcel tak úporne vyhnúť, teda opakovaniu známeho, sa nevyhol. Tých zopár krátkych záberov z programu Soirée dynamikou a gejzírom nápadov tak veľmi konkurovalo ustavičnému bratovmu prechádzaniu sa v pustom kaviarenskom priestore bez života a bez hostí, a opakovanému nefunkčnému uhládzaniu obrusov, až si aj zhovievavý, na Satinskovcov vysoko pozitívne naladený divák musel uvedomiť, že na tridsaťdeväťminútový program s označením dokument a s titulom „podivuhodný svet“ je to naozaj žalostne málo. Celkom sa vytratilo to, čo je podnes najcennejšou a neopakovateľnou hodnotou dvojice Lasica – Satinský – ich vtedajšie štedré rozdávanie z nadbytku vnútornej tvorivosti a okamžitej inšpirácie, čo sa pri každom druhu umenia cení najviac. Nazdávam sa, že pre skúsenejšie publikum, aj pre generáciu tých, čo sa dnes hromadne uchádzajú o post zabávačov, moderátorov a status celebrít, vôbec nemôže zaškodiť zopakovať si dejiny našej recesie, namierenej proti „páprdovstvu“ a nenechať zapadnúť do zabudnutia Satinského zľudovené bonmoty „božole nemám rád, sú veľmi mastné“, či „ moja mamička vyšívala gobelíny na počkanie“, prípadne „Puccini nie je meno vhodné pre vidiek“. Napokon pri všetkej neformálnosti mali programy z roku 1968 v pivnici na Sedlárskej ulici v Bratislave, v sídle Divadla na korze, aj svoj mravný pátos. A vypovedali popri humore aj o vzťahu kultúry a morálky. Preto sa netreba báť opakovať a pripomínať ich v čase, keď aj verejnoprávnu obrazovku zaplavuje bezduchá zábava. Reklamná mágia stvorila pre Jednotku prostoduchý slogan Dotkni sa a pre Dvojku Nájdi sa. V dokumente o Satinskom som sa teda nenašla, a nedúfam, že by mohol Dvojke zabezpečiť osobami činnými v manažmente STV predvídanú a sľubovanú päťpercentnú sledovanosť.