Literatúra - srdce dekonštrukcie
Mallarmé, Ponge, Joyce, Artaud, Celan, Cixous... cestou vykladanou knihami prišla literatúra, aby sa stala konkurentkou, ba dokonca vymedzila Derridovu filozofiu. Týmto spôsobom sa problematika odpustenia stáva centrálnou pri čítaní Shakespearovho Benátskeho kupca... Jacques Derrida prejavoval záujem o literatúru už vo svojich raných dielach. Či išlo o Úvod k Husserlovmu Pôvodu geometrie (L’Origine de la géometrie) alebo o Hlas a fenomén (La Voix et le phénoméne), do srdca filozofických textov vždy vnikol Joyce či Poe - nejaká literárna referencia. Nehovoriac samozrejme o Gramatológii (La Grammatologie), ktorá je z veľkej časti venovaná Rousseauovi filozofovi – autorovi Essai sur l’origine des langues, ale tiež Rousseauovi spisovateľovi – autorovi Vyznaní (Confessions). Cestou vykladanou knihami príde literatúra a stane sa konkurentkou filozofie - Genet čelí Heglovi v diele Glas. Ba dokonca ju obkolesí – Lautréamont, Mallarmé, Sollers obstúpia Platóna v diele La Dissémination. Potom literatúra akosi presadí svoju výnimočnosť a medzi rokmi 1986 a 1988 sa objavia štyri knihy: Schibboleth. Pour Paul Celan, Parages, ktoré venoval Mauricovi Blanchotovi, Ulysse gramophone. Deux mots pour Joyce a napokon Signéponge (Signsponge). V troch z nich sa vyskytuje vlastné meno, čo nie je náhoda. Pri každom čítaní Derrida nástojí na výnimočnosti písania (písma), na opakovanom vynachádzaní jazyka, ktorým autor píše, a na jedinečnosti signatúry – podpisu, ktorý písanie poznačuje. Zároveň však Derrida hovorí o akýchsi teoretických motívoch, ktoré majú dočinenia s komentovanými textami (ide nielen o otázky, ktoré pochádzajú z teórie literatúry, ale i o otázky pochádzajúce z celej oblasti „humanitných“ vied: filozofie, práva, psychoanalýzy, antropológie, sociológie...). Takto môžeme hovoriť o minimálne dvojitom prístupe k vytvorenému textu. Ide tu o to, aby sa aj nezabúdalo na poéta, teda na toho, kto má dočinenia s jazykom, ktorým píše (či už píše alebo nepíše „poéziu“ v ustálenom zmysle slova), aj sledovala nejaká teoretická reflexia, ktorá už je často vedená inam, napríklad reflexia o filozofických textoch. Podľa Derridu má jazyk akúsi prízračnú podstatu. Neustále, opakovane je rovnaký a zároveň sa zakaždým zjavuje ako iný. Dostávame sa k Derridovej definícii poétov, teda tých, ktorí nezabraňujú tejto fantómovej virtualite jazyka vstúpiť. „Nazývam poétom toho, kto otvára dvere udalostiam písania, ktoré dajú nové telo tejto podstate jazyka, toho, kto ju nechá zjaviť sa v diele.[...] Vytvoriť nejaké dielo znamená dať jazyku nové telo, dať mu také telo, aby sa v ňom táto pravda jazyka mohla zjaviť ako taká, objaviť sa a zmiznúť, objaviť sa a znova ustúpiť.“1 Tu by bolo potrebné spomenúť mená ako Mallarmé, Ponge, Joyce, Artaud, Celan, Cixous a iných, aby sme ukázali, ako vedel Derrida v ich prípade odhaliť, ba doslova rozpečatiť dotyk génia jazyka. To, ako sa jazyk dotkol ich a oni sa dotkli jazyka. Pripomeňme si jedno meno a jeden názov – Maurice Blanchot: L’Instant de ma mort. Derrida vytvoril pozoruhodne rozsiahly a hodnotný komentár k tomuto dielu. Uveďme si z neho jeden moment, moment, ktorý osvetlí poéta prebývajúceho v Mauriceovi Blanchotovi. Budeme skúmať vetu bez slovesa, vetu, ktorej syntax nás mätie: „Mŕtve – nesmrteľné“. Pozornosť Derridu sa najprv upriamuje na pomlčku. Pomlčka súčasne spája i oddeľuje a „bez slova označuje miesto všetkých logických modalít“ (Demeure): avšak, pretože, ako, zatiaľ čo, tak dlho ako. Táto pomlčka rozdeľuje okamih smrti v momente, keď sme zároveň mŕtvi i nesmrteľní, pretože smrť nemôže nastať u niekoho, kto je nesmrteľný. Týmto najekonomickejším možným spôsobom (dve slová, jedna pomlčka) Blanchot rezumuje všetku reflexiu smrti a umierania, zároveň nám však ponúka poňatie nesmrteľnosti, ktoré sa odlišuje od toho platónskeho alebo kresťanského. Od konca šesťdesiatych rokov bol v dimenzii francúzskeho myslenia pojem text prepracovaný a znova definovaný. Jacques Derrida ho poňal ako systém stôp, ktorý sa neredukuje na materiálnosť napísaného výsledku. Presnejšie povedané, nešlo o tvrdenie, že všetko je reč, ale o to povedať, že máme prístup iba k textovej reči. To je zmyslom jeho slávneho výroku: „Niet mimotextového“. Derridova teoretická práca pokračuje skúmaním istých strategických „miest“ písaného textu. V diele Parages ozrejmuje funkciu názvu, ešte detailnejší je v štúdii La folie du jour, ale rovnako i v Préjugés, kde študuje Kafkov krátky text Pred zákonom najmä z hľadiska vzťahov medzi názvom a právom. Úlohu signatúry – podpisu načrtáva Derrida v Signéponge, kde rozlišuje tri typy signatúry – podpisu. Prvým je meno autora tak, ako figuruje na strane s názvom, tento odkazuje k fyzickej osobe. Ďalej je to „štýl“ v bežnom zmysle slova, teda jedinečná stránka písania (dĺžka viet, syntaktické konštrukcie, použitie trópov...), ktorá umožní identifikáciu autora. Napokon je to popis textu textom samým (text, ktorý sa podpisuje). Aby však bol signatúra – podpis účinný, je potrebné zveriť virtuálnemu čitateľovi zodpovednosť prijať, čo bolo odoslané – spolupodpísať text a overiť takto signatúru. Tento prístup k signatúre – podpisu bude doplnený znovuprehodnotením pojmu dielo. Príležitosťou k opätovnému prečítaniu Rousseaua je Papier Machine. Jacques Derrida tu ukazuje, ako Rousseauov text dokáže fungovať kvázi mechanicky – bez prítomnosti svojho signatára, oddelene od neho. Je to viditeľné v posledných riadkoch Deuxiéme promenade, kde Rousseau predpovedá, že nakoniec sa všetko musí navrátiť k poriadku a „skôr či neskôr“ príde rad aj na neho. Takto zveruje svojmu textu starosť o to, aby mu bola priznaná spravodlivosť. Inak povedané, text bude operovať sám, oddelene od Rousseaua, ako stroj. Dielo je teda definované ako „výsledok a zároveň zanechaná stopa nejakej predpokladanej operácie, dielo prežije svoju predpokladanú operáciu i operátora“. Dielo je takto chápané ako to, čo prežije, ako miesto afinity „medzi milosťou a strojom, medzi dušou a automatizmom“. H. C. pour la vie, c’est-á-dire…Derridovi umožňuje aj iný prístup k tejto zvláštnej afinite. Tvrdí, že dielo Héléne Cixous je stretom „ toho najsilnejšieho kalkulu písania [...], obozretnej a premyslenej stratégie“ a „toho najspontánnejšieho vánku slov“. Ide o prekríženie a prepletanie bdenia a sna, verejného a súkromného, fikcie a reality, bez toho, aby sme mohli bližšie určiť hranicu medzi týmito spôsobmi. Táto nerozhodná hranica je, ako hovorí Derrida v Genéses, généalogies, genres et le génie, vyznačená takou Literatúrou, ako ju poníma Cixous, pretože Literatúra zbavuje čitateľa „moci i práva vyznačiť hranicu medzi realitou a fikciou, medzi fikciou, ktorá je vždy reálnou udalosťou (akou je i fantazma), a takzvanou realitou, ktorá môže vždy byť len hyperbolou fikcie“. Čítať Cixous znamená konfrontovať sa s charakteristickou črtou literatúry – nerozhodnuteľnosťou medzi tajomstvom a jeho manifestáciou, jeho fenoménom. Derridova teoretická reflexia v rámci literárnych textov ho neviedla iba do oblasti teórie literatúry, niekedy boli vďaka literatúre načaté i filozofické problémy. Tak to bolo s klamstvom. Jedna celá filozofická tradícia považuje klamstvo za intencionálny akt s účelom pomýliť iného, často aj tým, že povieme pravdu. Ide o povedanie alebo o chcenie povedať, teda o akt a nie o fakt. Najmä cestou komentára Svätého Augustína Derrida znova prechádza touto teóriou a vyvodzuje dôsledok, podľa ktorého je nemožné dokázať, že niekto klamal, i keď je možné dokázať, že nehovoril pravdu2, a že odteraz výroky typu „pomýlil som sa, ale nechcel som klamať, verte mi“ alebo „áno, povedal som to, ale to som nechcel povedať, nebolo mojím zámerom oklamať vás, je to nedorozumenie“ zabraňujú dokázať čokoľvek týkajúce sa faktu klamania. Túto reflexiu o filozofickom prístupe ku klamstvu strieda skúmanie rovnakej problematiky v oblasti literatúry. Jedna z Ouvertures Rousseauových Vyznaní (Confessions) spája úprimnosť, ako performatívny záväzok, s pravdovravnosťou a nie s „objektívnou pravdou“, ako to uvádza Papier Machine. Na základe tejto apórie ide teda o skúmanie rétoriky priznania a ospravedlnenia. V Le parjure, peut-etre3, čo je komentárom románu Henriho Thomasa Le parjure (Krivá prísaha), je uvedená odpoveď jednej z postáv: „Je to pravda. Predstavte si, že som na to nepomyslel. Ďakujem.“ Ide o odpoveď na výčitku priateľa – rozprávača ohľadom výpadku pamäti v momente, keď pred sobášom v USA táto postava vyhlásila, že sa predtým ešte nikdy neoženila ani nerozviedla a zabudla takto na svoj prvý sobáš. Táto odpoveď je príležitosťou k rozsiahlemu teoretizovaniu témy „prvotného krivoprísažníctva“ nachádzajúcej sa vo všetkých rozprávaniach. Ďalej je tu problematika odpustenia, ktorú Derrida spája s kresťanskou a teologicko-politickou tradíciou. Táto sa stáva centrálnou pri čítaní Benátskeho kupca v Qu’est-ce qu’une traduction „relevante“ ?4. Žid Shylock, ktorý je cudzincom v tejto tradícii, sa dostane do stroja na konvertovanie. Tento by ho mal preniesť z vonkajškovosti formy do interiorizácie a zduchovnenia, z obriezky tela do paulínskej obriezky duše. Od prvých až po posledné svoje texty Jacques Derrida potvrdzuje svoju vášeň k literatúre. Preložila Barbora Čakovská Michel Lisse - chercheur qualifié du F.N.R.S. « Littérature, coeur de la déconstruction » © Magazine Littéraire 2004 Autor prednáša teóriu literatúry a filozofiu na katolíckej Univerzite v Louvain-la-Neuve v Belgicku. Je autorom niekoľkých kníh o Derridovi 4 V Qiunziémes assises de la traduction littéraire, (Arles 1998), ed. Actes Sud, 1999, s. 21-48. 3 V Derrida lecteur, číslo pripravili Ginette Michaud a Georges Leroux, Etudes françaises, 2002/38, N 1-2, s. 15-57. 2 Jacques Derrida: Histoire du mensonge. Prolégoménes, in Euresis. Cahiers roumains d’études littéraires , 1996, N 1-2, s. 8-9. 1 Jacques Derrida: La langue n’appartient pas, Europe, január – február 2001, s. 90.
