Šanca pre Európu

Na druhý pokus, ale predsa – Barroso prebral v pondelok s trojtýždňovým meškaním od Romana Prodiho pozíciu predsedu Európskej komisie a jeho tím nastúpil na posty. Politické grilovanie, ktorému ho podrobil Európsky parlament, však naznačuje existenciu niektorých procesov a nedá sa vysvetliť prostým konštatovaním, že členské krajiny nemali pri výbere svojich zástupcov v Komisii šťastnú ruku.
Počet zobrazení: 1001
6-m.jpg

Na druhý pokus, ale predsa – Barroso prebral v pondelok s trojtýždňovým meškaním od Romana Prodiho pozíciu predsedu Európskej komisie a jeho tím nastúpil na posty. Politické grilovanie, ktorému ho podrobil Európsky parlament, však naznačuje existenciu niektorých procesov a nedá sa vysvetliť prostým konštatovaním, že členské krajiny nemali pri výbere svojich zástupcov v Komisii šťastnú ruku. Na prvý pohľad sa môže zdať, že problémy Barrosovej komisie boli spôsobené „osobnými zlyhaniami“ niektorých kandidátov. Pozornosť sa zamerala hlavne na Buttiglioneho (výhrady voči Ingride Udre, Lászlóvi Kovácsovi a Neelie Kroes ostali trochu bokom), a tým sa celý konflikt akoby zvrtol na boj medzi „politickou korektnosťou“ a „právom na slobodný názor“ („Buttiglioneho kauza“ sa v týchto zjednodušujúcich termínoch dala ľahko vysvetliť), respektíve na zápasy medzi politickými skupinami. Zatiaľ čo to druhé je čiastočná pravda, prvé tvrdenie skôr zavádza. Kauza Buttiglione Je samozrejmé, že bezprostrednou príčinou „kauzy Buttiglione“ boli výroky talianskeho kandidáta. Buttiglioneho obhajcovia tvrdili, že šlo o prejav „slobodného názoru“, čo dezignovaný komisár počas hearingu viackrát zdôraznil spolu s tvrdením, že tento jeho súkromný názor nebude mať nijaký vplyv na výkon funkcie. Útoky, ktoré nasledovali hlavne zo strany socialistov a liberálov, tak pokladali za „politickú inkvizíciu“. Bez ohľadu na to, kde (ne)vidíme limity slobody názoru, je toto tvrdenie ľahko spochybniteľné. Po prvé, Buttiglione bol menovaný na post komisára pre spravodlivosť, slobodu a bezpečnosť, a to robí z jeho názorov na homosexuálov a postavenie žien v spoločnosti nevyhnutne aj politickú otázku, a svoje výroky vyslovil na pôde verejnej inštitúcie počas verejného pojednávania o verejnej funkcii, ktorú mal zastávať. Okrem toho sami autori argumentu o „slobode názoru“ by sa usvedčili z politickej selektívnosti pri jeho presadzovaní – ak by sa kandidát na komisára nevolal Rocco Buttiglione, ale povedzme Abdul Kamal, nebol by osobným priateľom pápeža, ale napríklad jeruzalemského muftího a v súlade so svojím „osobným presvedčením“ by obhajoval povinnosť žien nosiť na hlave šatku či za „hriech“ nepovažoval mnohoženstvo. Samozrejme, je to príklad čisto hypotetický. Európa ešte zďaleka nedospela k takému multikulturalizmu, aby sme si mohli reálne predstaviť moslima ako kandidáta na komisára. Aj pri svojej hypotetickosti však ukazuje, že v politickej kultúre v EÚ existuje určitý konsenzus a kto ho prekročí, musí nutne počítať s následkami. Starý europarlament... Vráťme sa však k pôvodnému tvrdeniu – Buttiglioneho politická neopatrnosť (možno ignorancia, keďže sa spoliehal na podporu svojej konzervatívnej skupiny) poslúžila skôr ako zámienka. Spustila procesy, ktorých výsledkom je pozmenená inštitucionálna štruktúra Únie. Prvým priamym následkom je politizácia Európskeho parlamentu. Európska politika je zvláštnou zmesou „národných“ a „ideologických“ tlakov. V Európskom parlamente síce už pôvod europoslanca v niektorom z členských štátov zďaleka nehrá takú úlohu, ako jeho politické zaradenie, no europarlament má (mal?) iné špecifikum – je (bol?) „kondomíniom“ dvoch najsilnejších politických skupín, konzervatívnej EPP-ED a centristicko-ľavicovej PES. Toto podelenie si moci sa prejavuje v rozdelení postu predsedníctva na dve dvaapolročné obdobia (počas jedného je na čele člen PES, potom EPP-ED) i v rozdelení predsedníctiev výborov EP medzi jednotlivé politické skupiny. Konsenzus ďaleko presahuje štandardnú spoluprácu medzi opozíciou a koalíciou v národných parlamentoch. (A hoci konzervatívci po voľbách v roku 1999 dohodu o zdieľaní predsedníctva EP vypovedali, v roku 2004 bola obnovená.) Dôvodov takéhoto stavu je hneď niekoľko. Európsky parlament nemá „vládu“, ktorá by v ňom mohla definovať opozičnú a koaličnú skupinu. V európskej exekutíve, Komisii, sú zastúpené rôzne politické skupiny – konzervatívci, socialisti i liberáli (Zelení, Nová ľavica a euroskeptici len zriedka, no v europarlamente tvoria oproti ostatným skupinám príliš veľkú menšinu na to, aby mohli efektívne plniť úlohu opozície). Pravo-ľavé rozdelenie sa preto v EP formuje vždy v postoji ku konkrétnej prerokovávanej otázke, nie k celkovej „politike Komisie“. Okrem toho posilňuje jednotu europarlamentu aj „inštitucionálna solidarita“. Ako jediný priamo občanmi volený orgán Únie sa snaží posilniť svoje postavenie voči „technokratickej Komisii“ i „Rade presadzujúcej národné záujmy“. Je prirodzené, že tento súboj medzi inštitúciami sa mu vedie ľahšie pri spolupráci jednotlivých politických frakcií. ... a europarlament nový Proces menovania novej Komisie však status quo narušil. Hearingy pred výbormi EP prebiehali štandardne – europoslanci sa snažili čo najčastejšie „nachytať“ dezignovaných komisárov z iných politických skupín a bránili svojich ideologických kolegov. Zmena však nastala, keď sa ukázalo, že socialisti a veľká časť liberálov sú ochotní „obetovať“ celú Komisiu vrátane svojich zástupcov v nej, aby presadili svoje politické požiadavky. Na narušenie straníckeho kondomínia reagovali politicky aj konzervatívci. Nesnažili sa ustúpiť, naopak, jednoznačnou podporou Buttiglionemu tlačili Barrosa do hlasovania s vierou, že s pomocou časti liberálov a euroskeptikov (a možno niekoľkými socialistami) v hlasovaní Komisia prejde. To by pre EPP-ED znamenalo veľké politické víťazstvo. Jej líder Hans-Gert Pöttering sa však prerátal – Barroso nebol túto hru ochotný hrať. Aj keby bola Komisia tesným výsledkom prešla, jej legitimita by bola oslabená a po celých päť rokov by mohol počítať s „maximálnou nespoluprácou“ socialistov a liberálov. Spolu s politizáciou Európskeho parlamentu (kooperácia politických skupín podporovaná inštitucionálnou solidaritou bola nahradená ich ideologicko-mocenským súperením) sa posilnil „stranícky“ charakter európskych strán, ich autonómia voči „národným záujmom“. Čoraz menej sú to strechy prikrývajúce ideologicky príbuzné strany v jednotlivých členských krajinách a stávajú sa stranami pôsobiacimi na európskej úrovni (aj keď pokrok je zatiaľ malý). Najviac dokázali v tomto ohľade socialisti. Labourista Blair a sociálny demokrat Schröder tlačili na PES, aby Barrosovu komisiu podporila – neúspešne.

Potreba eurostrán Spomenuté zmeny majú potenciálne veľký význam pre budovanie „európskeho politického národa“. Cesta k nemu je ešte skutočne dlhá (čo dokazuje okrem iného účasť na eurovoľbách), no jednotné a akcieschopné európske politické strany ju môžu urýchliť. „Vzdialenosť Európy od občanov“, o ktorej sa tak často hovorí, pramení aj zo zložitosti európskeho politického procesu. Problém nie je len inštitucionálny. Hoci málokto chápe rozdelenie kompetencií v rámci EÚ a presná podoba legislatívneho procesu, občania nemajú omnoho presnejšie informácie o skutočnej politike v ich vlastných krajinách. Napriek tomu je identifikácia ako „francúzsky“ či „poľský“ občan omnoho silnejšia ako „európsky“ občan. Dôvody sú určite do značnej miery kultúrno-historické či nedostatočná rozvinutosť občianskej spoločnosti v EÚ, treba ich však hľadať aj v európskych politických stranách. Okrem iných úloh totiž politické strany plnia funkciu „interpretátora“. V klasickej zastupiteľskej demokracii ponúkajú občanom „zabalené a označené“ názory na podobu spoločnosti. „Robenie politiky“ je v skutočnosti sériou rozhodovaní sa vo viac alebo menej odborných otázkach, týmto rozhodnutiam by však mala dávať spoločný smer (a tým ich zjednodušene interpretovať pre občana) „ideológia“. Ak si odmyslíme faktory ako vplyv charizmy lídra či politického marketingu (sú síce veľmi dôležité, ale v tejto súvislosti bočné), občania sa v politike orientujú práve na základe týchto „balíkov“ ponúkaných politickými stranami. A to bez toho, aby potrebovali zaujať postoj ku všetkým konkrétnym rozhodnutiam, ktoré „robenie politiky“ zahŕňa. Takýto mechanizmus na európskej úrovni chýba. Komisia je mimo priamej kontroly občanov a politika Európskeho parlamentu je (bola?) zmesou straníckeho kondomínia (ktoré robí rozdiely medzi stranami a ich spoločenskými programami nevýraznými) a bojov v jednotlivých otázkach (čo politiku v EP fragmentuje na množstvo konkrétnych rozhodnutí). Politizácia jednotlivých skupín a ich vzájomné vyhraňovanie sa však situáciu čiastočne mení. Vytvára sa možnosť, aby sa Európsky parlament stal skutočným poľom zápasu medzi odlišnými a vnútorne konzistentnými víziami európskej budúcnosti, ktoré budú môcť strany interpretovať občanom. Posilniť parlament Na to je však potrebné splniť ešte jednu podmienku – posilniť úlohu Európskeho parlamentu voči ostatným inštitúciám. V súčasnosti sa svojou pozíciou parlamentom v členským krajinách len približuje. Najväčšie nedostatky sú vo dvoch oblastiach – rozhodovacích právomociach a kontrolnej funkcii voči Komisii. Pokiaľ ide o rozhodovanie, hlavnú úlohu zohráva Rada. A keďže pri najdôležitejších otázkach platí stále zásada jednomyseľnosti, jej prostredníctvom si vlády členských krajín držia kontrolu nad rozhodovacím procesom. Zmeny prináša európska ústavná zmluva čakajúca na ratifikácie, kde sa rozširuje spolurozhodovanie europarlamentu na nové oblasti, no úloha Rady nie je redukovaná a EP nezískava ani iniciatívnu právomoc. Pokiaľ ide o kontrolu Parlamentu nad Komisiou, tá sa mohla doteraz prejaviť len pri dvoch príležitostiach – pri menovaní Komisie a keby sa ju EP rozhodol odvolať ako celok. Buttiglione však dal europoslancom príležitosť pritlačiť predsedu Komisie k múru a vydobyť si malé, no dôležité víťazstvo. Odteraz môže Európsky parlament predsedu požiadať, aby odvolal aj jednotlivého komisára. Ten síce nemusí vyhovieť, no musí potom EP vysvetliť, prečo to urobil. Malý pokrok, ale predsa... Ak sa chce európsky projekt pri klesajúcej podpore verejnosti zachrániť, musí sa stať pre ľudí relevantným. Na to však musia občania získať reálnu možnosť formovať procesy, ktoré ich život ovplyvňujú.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984