Sociálna demokracia na Dunaji

Na oboch brehoch Dunaja, to akože v Rakúsku a na Slovensku, sa o dva roky odohrajú súboje o vládnu moc v krajine. Podobnosť politických situácií Viedne a Bratislavy sa tu nekončí, odlišností je však minimálne rovnako veľa ako paralel. Dva roky do volieb, to je ten správny čas vymedziť bojové pole a hlavné línie súboja, udať tón a prezentovať piliere svojej výzbroje, povedala si rakúska sociálna demokracia. Na sneme vo Viedni potvrdila v kresle predsedu strany a schválila štyri kľúčové programové dokumenty, hospodársky program, politiku vzdelania, bývania a dopravnej infraštruktúry. S touto ponukou chce SPÖ vstúpiť do veľkého volebného súboja roku 2006. Od roku 1999 vládne vo Viedni stredo-pravá koalícia ľudovcov W. Schüssela a slobodných bývalého šéfa Haidera. Vládna politika je to viac-menej štandardná neoliberálno-konzervatívna. A jej bilancia, tomu prislúchajúca. Vyrovnaný rozpočet ako posvätný cieľ, financovaný škrtmi vo verejných výdavkoch, teda silne reštriktívna rozpočtová politika, presun daňového bremena na stredno- a nízkopríjmové skupiny znižujúci kúpnu silu širokej vrstvy spoločnosti. A výsledok: zaostávajúci hospodársky rast, pokles reálnych príjmov a najvyššia miera nezamestnanosti v histórii druhej republiky (t. j. od II. svetovej vojny). Okrem toho, samozrejme, krátenie prostriedkov na vzdelanie, vedu, výskum a inovácie, zavádzanie poplatkov v zdravotníctve či za vysokoškolské štúdium. A tak ďalej a tak podobne. Nečudo, že sociálna demokracia túto „ponuku“ pravicovej koalície patrične využíva. Stojí v razantnej opozícii voči vláde, presne ako sa v zabehnutej demokracii na stranu so zásadne odlišným pohľadom na správnu politiku pre krajinu patrí. A funguje to. V posledných rokoch zaznamenala SPÖ dlhú sériu volebných úspechov. Od krajinských volieb v Salzburgu a Tirolsku, cez voľby v komore zamestnancov, až po prezidenta republiky. Všetkým je však jasné, že úspech v hlavnej bitke o dva roky vyžaduje ešte niečo navyše. Dostaví sa len vtedy, ak sa sociálnej demokracii podarí spoločnosť presvedčiť, že ponúka serióznu a dôveryhodnú alternatívu vládnutia, lepšiu a výhodnejšiu pre väčšinu ľudí v krajine. Na tento, a výlučne na tento cieľ sa rakúska SPÖ dnes sústredí. Aj zbežnému pozorovateľovi politického diania je zrejmé, že situácia za Dunajom sa až priveľmi podobá na politickú Bratislavu. Aj u nás vládne od roku 1998 prakticky vláda I. Mikloša a M. Dzurindu. Aby sme boli korektní, do roku 2002 možno stredo-pravá, od roku 2002 naozaj nefalšovaná pravicová, neoliberálno-konzervatívna vláda, s politikou, aká sa na takúto reprezentáciu patrí. Ekonomicko-politické koncepty a nástroje veľmi podobné rakúskym, silne reštriktívna rozpočtová politika, škrtajúca verejné výdaje aj v oblastiach kľúčových pre budúci rozvoj, presúvanie bremena záťaže tzv. nevyhnutných reforiem primárne na stredno- a nízkopríjmové vrstvy, teda znižovanie životného štandardu veľkej väčšiny spoločnosti. Treba priznať, že Slovensko sa na rozdiel od Rakúska môže pochváliť mimoriadnym úspechom v prostredí finančnej a korporátnej elity sveta. Veď čo by sme aj iné mohli čakať za politiku presne podľa vzoru washingtonského konsenzu. Problém však je, že ľudia na Slovensku, najmä v jeho zaostalejších regiónoch, z toho príliš nemajú, keďže onen magický „trickle-down“ efekt našich ohromných ekonomických úspechov do širokej spoločnosti akosi nepresakuje. A ako vieme zo skúseností zo zahraničia, pri takejto politike v drvivej väčšine prípadov ani nikdy nepresiakne. Ale späť k paralelám. Aj na Slovensku, tak ako v Rakúsku, chce pravicovú koalíciu od moci odstaviť stredo-ľavá opozícia. Práve sociálna demokracia či to, čo sa za ňu dnes vyhlasuje, stojí v najrazantnejšej opozícii voči vládnej koalícii a intenzívne ju atakuje, primárne zo sociálnych pozícií. A aj na Slovensku sa táto sociálna demokracia chystá postaviť súboj 2006 ako veľkú konfrontáciu dvoch zásadných alternatív, konfrontáciou programov riešení hospodárskych a sociálnych problémov krajiny. A nakoniec ešte jedna paralela. Tak rakúska, ako aj slovenská sociálna demokracia stoja zoči-voči skoro identickým politickým protivníkom. Ťažkým pragmatikom moci bez škrupúl. Žiadnym veľkým charizmatikom či rodeným lídrom, ale mimoriadne schopným taktikom, ktorí sú v záujme moci a vlastných záujmov schopní spojiť sa aj s tými, ktorých dlhé roky usilovne démonizovali. Paralela Schüssel-Haider, Dzurinda-Mečiar tu naozaj sedí. W. Schüssel je skutočne, tak osobne a typovo, ako aj politickou orientáciou i politickým štýlom skoro úplnou predlohou M. Dzurindu. I keď, priznávam, faktu, že keby na W. Schüsselovi a jeho strane visela len desatina korupčných podozrení ako na jeho kolegovi z Bratislavy, už dávno by sedel minimálne pred vyšetrovacou parlamentnou komisiou a na úrad vlády, parlament či inú verejnú funkciu by ani náhodou nepomyslel, som sa snažil cielene vyhnúť. V každom prípade, tak W. Schüssel, ako aj M. Dzurinda sú pre rakúsku a slovenskú sociálnu demokraciu vážni politickí súperi. Tu sa však identickosť politickej Bratislavy a Viedne a ich sociálnych demokracií naozaj končí. A nastupujú rozdiely. A nie malé a bezvýznamné. Po prvé. Voličská základňa rakúskej a slovenskej sociálnej demokracie sa ani náhodou nedá porovnať. Dlhými desaťročiami vytvorené stabilné voličské segmenty, na ktoré sa rakúska sociálna demokracia ešte stále môže spoliehať, na Slovensku prakticky neexistujú. Slovenská sociálna demokracia, tá, ktorá tu bola v 90-tych rokoch, túto výhodu mimoriadne úspešne stratila a tá, ktorá nastupuje, jej volebná základňa je ešte stále príliš rôznorodá, ťažko jasne vymedziteľná a hlavne mimoriadne nestabilná. Po druhé, odborná príprava. Tak rakúska, ako aj slovenská sociálna demokracia viac ako dobre vedia, že úspešné budú len vtedy, ak verejnosti ponúknu prepracovanú, serióznu, a teda dôveryhodnú alternatívu iného vládnutia, lepšieho pre väčšinu spoločnosti. Bez prehnanej kritiky odborných štruktúr Smeru a jeho nových ľavicových partnerov predsa len, dlhými rokmi v exekutíve odborne preverená SPÖ, s hustou sieťou odborných štruktúr a poradných inštitúcií, produkujúcich „rozumy“ ako podklady pre politickú prácu strany, tu môže a musí byť aj rakúska sociálna demokracia pre tú slovenskú školou a inšpiráciou, ktorú treba využiť. Po tretie, mediálna scéna a hlavný rámec súboja 2006. Ani Rakúsko nie je rajom profesionálnej vyváženej politickej žurnalistiky. Napriek tomu štandardy žurnalistickej práce sú tu predsa len vyššie ako na Slovensku. A tak kým v Rakúsku existuje pomerne veľká pravdepodobnosť, že súboj 2006 bude naozaj súbojom dvoch sociálno-ekonomických koncepcií, na Slovensku, naopak, existuje rovnako silná pravdepodobnosť, že konkrétnym politickým silám s ich konkrétnymi mediálnymi partnermi sa podarí narámcovať kulisu volieb 2006, ktorá bude o všetkom inom, len nie o tom, aká ekonomicko-sociálna politika je lepšia pre väčšinu tejto krajiny. V ich vlastnom záujme a v neprospech slovenskej sociálnej demokracie. Po štvrté, podstatne iné, neprehľadnejšie a nevypočítateľnejšie politické ihrisko. Slovenskej sociálnej demokracii sa môže veľmi ľahko stať, že bude víťazom volieb, ale vládnu moc v krajine bude ďalšie štyri roky držať v rukách niekto iný. O jednu „malú“ taktickú úlohu a výzvu pre kormidelníkov slovenskej sociálnej demokracie navyše. Aj slovenská sociálna demokracia, resp. jej ťažný rušeň konsoliduje, teda spája sily pre veľký súboj 2006. Úplne logický a správny postup a v správny čas. Mala by si však dať sakra pozor, aby so spájaním síl nepreprala aj všetky tie problémy, deficity a riziká a ľudí, ktoré toto prostredie dostali tam, kde je. Odborne nepripravená, personálne poddimenzovaná, s osobami s vyššími ambíciami a zištnými záujmami ako reálnymi schopnosťami, vnútorne neskonsolidovaná, zabíjajúca veľkú časť svojej energie vnútornými mocenskými bojmi, a teda neschopná vysielať deň čo deň jasný a zrozumiteľný signál a konzistentný obraz do verejnosti, takáto sociálna demokracia nemá v súboji 2006 ani najmenšiu šancu. Poučky, ktoré vedia už naspamäť prakticky všetci, ktorí sa cítia byť povolaní do stredo-ľavej slovenskej diskusie hovoriť. Písať a diskutovať o nich je však neporovnateľne ľahšie ako ich v daných politických podmienkach realizovať. A úspešne realizovať. Príznačné, že celá, resp. väčšina stredo-ľavej scény na Slovensku dnes v súvislosti so súbojom 2006 vkladá svoje nádeje do mimoriadneho ťahu na bránu politickej intuície, citu a invenčnosti a, samozrejme, komunikačnej schopnosti a verejnomienkovej sily jedného muža...