Poučenie zo SDĽ
Zánik SDĽ budú istý čas sprevádzať špekulácie, komentáre, analýzy o tom, prečo sa to stalo. Politici, ktorí stáli na jej čele, sa budú „vyviňovať“ zo zodpovednosti, ktorú z nich aj tak nikto nesníme. Vedomý si toho neurobím ani to, ani ono. Z tých vyše desať aktívnych rokov, počas ktorých som postúpil zdola až na vrchol, som si však odniesol určité ponaučenia. Likvidácia SDĽ sa stala nevyhnutným a logickým vyústením vývoja, ktorým prechádzala počas svojej existencie. Asi najstručnejšie by som jej príčinu označil za stratu hodnôt. Ešte ako radovému členovi mi Peter Weiss a Dušan Dorotin vysvetľovali, že základnou črtou premeny KSS na SDĽ bude odmietnutie akejkoľvek ideológie. Zo SDĽ sa mala stať „programová strana“, ktorej politiku bude určovať každé štyri roky obnovovaný volebný program. „Nepredpovedateľnosť“ SDĽ Takýto prístup umožňoval „pragmaticky“ reagovať na „aktuálny vývoj“ politiky, čo v praxi viedlo k absolútnej strate akýchkoľvek hodnôt a princípov. Nikto nikdy nevedel presne povedať, ako sa SDĽ v tej-ktorej situácii zachová, kto bude jej spojencom a kto protivníkom. Milan Kurucz, účastník prvého televízneho klubu Dialóg z 22. 11. 1989, to v roku 1995 nazval „nepredpovedateľnosťou“ politiky SDĽ. „Ak ľudia nebudú vedieť, ako sa v danej situácii zachováme, nemôžu dôverovať ani našim predvolebným sľubom,“ varoval s presnosťou proroka. Keďže SDĽ nemala jasne definované zásady, hodnoty a princípy svojej politiky, nemohla mať ani dlhodobú víziu, kam a ako viesť spoločnosť a štát. Navyše „zotrela“ rozdiely medzi politickými smermi, a tak sa slovenská ľavica bude ešte dlho trápiť tým, v čom a prečo je rozdielna od pravice. Bez toho však nikoho nepresvedčí o tom, že ju ľudia potrebujú. Pavol Kanis násilne presadil orientáciu na NATO, ale aj po rokoch sa bál, aby to zjazd náhodou nezrušil. Mečiarova privatizácia sa stala palicou proti jeho vláde, ale za nášho pôsobenia sa privatizovalo viac a nezmyselnejšie. Predstava SDĽ o vzťahu štátu a ekonomiky zostala nejasná do konca. O týchto otázkach sa však nikdy naozaj nediskutovalo: rozhodnutia prijímali výkonní politici (najskôr poslanci, neskôr ministri), ktorí ich až následne obhajovali. Kolektívna (ne)zodpovednosť A nemali s tým väčšie problémy. Počas pôsobenia v opozícii boli z poslancov a počas pôsobenia vo vláde z ministrov či štátnych tajomníkov polobohovia. Keďže SDĽ nemala jasný, jednoznačný a zrozumiteľný dlhodobý program, bolo ťažké brať ich na konkrétnu zodpovednosť. Radoví členovia a nižší funkcionári z politiky nežili a museli sa starať o seba a voličom sme napokon tiež neponúkli víziu, takže od nás čakali aspoň riešenia svojich momentálnych „malých“ problémov. Jediní, kto v systéme štátneho kapitalizmu mohli niečo aspoň občas vyriešiť (získať povolenie, vybaviť dotáciu, zohnať sponzora, otvoriť niekam dvere), boli poslanci alebo ministri. Preto si mohli robiť, čo chceli, len tu a tam museli niečo vybaviť či zabezpečiť. Ľudia sa uspokojili s málom a podporovali stále tých istých, u ktorých mali aspoň akú-takú istotu. Žiadne z vedení strany sa navyše neusilovalo odstrániť jedno strašné dedičstvo z komunistických čias: ilúziu kolektívneho rozhodovania, ktorá spôsobila stratu akejkoľvek osobnej zodpovednosti. O všetkom formálne rozhodoval nejaký orgán, ale jeho členov nikto na zodpovednosť nevolal. Typickým príkladom bola kritika ministrov v minulom volebnom období. Doslova som bojoval, aby väčšinu členov Republikového výboru (RV) tvorili volení zástupcovia krajov, ktorí túto kritiku mohli premeniť na konkrétne rozhodnutia. Ale keď som chodil po Slovensku, členovia okresných orgánov ma žiadali, aby som „s tými ministrami už konečne urobil poriadok“. Ako podpredseda som však na nich nemal žiadny dosah. Moje návrhy RV zásadne neprijímal a jeho členovia potom doma „vysvetľovali“, že „ervéčko tak rozhodlo“. Z kolektívnej zodpovednosti sa stala kolektívna nezodpovednosť: každý sa schovával za zodpovednosť kolektívu, ktorý však sám tvoril. Žiadni priatelia Za zlé vládnutie tak neboli zodpovední ministri, ale „ministerský klub“. Odvolať ministra sa dá, ale odvolaj „orgán“. Nečudo, že moje iniciatívy ministri nebrali vážne. Vedeli, že im zo strany anonymného výboru tvoreného ľuďmi, z ktorých každý občas čosi potrebuje, nehrozí žiadne „nebezpečenstvo“. Navyše sa mohli spoľahnúť aj na akúsi falošnú solidaritu, ktorá kázala nevymeniť svojho nominanta, ak to neurobia aj iní, lebo to by znamenalo, že tí naši sú horší ako ostatní. To, že naši voliči to tak naozaj hodnotili, si už nikto nevšímal. Posledným poučením, o ktorom chcem napísať, je strach z kritiky. Tá sa vždy v SDĽ brala ako osobný útok. A keďže v strane, predovšetkým v jej vedení, dlho prebiehali skupinové boje, nesúhlas s jedným názorom sa bral ako príklon k „tej druhej“ skupine. Na to som doplatil najviac, lebo som svojím otvoreným vystupovaním stratil podporu a dôveru ľudí, ktorým som ja, naopak, bezvýhradne veril, ktorým som všetko hovoril, s ktorými som sa radil. Strata týchto priateľov (aspoň ja som ich za priateľov považoval) bola pre mňa najbolestnejšou skúsenosťou z rokov 1999 – 2001. S tým jediným sa nedokážem zmieriť dodnes. Hoci pôsobenie vo vedení bolo veľmi zlou skúsenosťou, v kontexte všetkého, čo som v SDĽ prežil, užitočnou. Každá z chýb, ktorú som urobil (a nebolo ich málo) bola pre mňa poučením. Dnes viem, že som nebol pripravený najmä mentálne: politika je mlyn, ktorý nezomelie len človeka nekompromisného v zásadách. Ja som taký nebol, lebo som veril, že malé kompromisy a ústupky musím robiť, ak chcem dosiahnuť svoj cieľ. Neodhadol som ich mieru, a tak som nič nedosiahol. A hoci by som v opačnom prípade tiež nič nezmenil, iba by som z politiky odišiel ešte skôr, neznamená to, že by poctivá a slušná politika v prospech väčšiny bola nemožná. Iba k nej vedú iné cesty, ale to je už úplne iná téma. (Autor bol v rokoch 1999 – 2000 hovorcom SDĽ a v rokoch 2000 – 2001 jej štatutárnym podpredsedom.)
